Čas na slovensko-maďarské vyrovnanie

Súčasné napätie v slovensko-maďarských vzťahoch v plnej miere potvrdzuje obavy z dôsledkov zloženia tejto vládnej koalície, ktoré sme pred časom vyslovili na stránkach SLOVA. Prirodzene, túto situáciu nespôsobila priamo SNS, ale psychologický faktor, ktorý Smer pri akejkoľvek politickej vôli nedokáže ovplyvniť. Sú veci, ktoré sa na diplomatickom poli jednoducho uhrať nedajú. Päťmiliónové Slovensko nemôže vzdorovať európskej verejnej mienke a čakať, že bude detailne poznať pozadie našich vnútorných konfliktov. Imidž xenofóbnych a rasistických strán je v tomto prípade mocnejší argument. Od začiatku vypuknutia nepokojov je zrejmé, že ide o vyprovokované incidenty. Dnes už väčšina ľudí asi zabudla, že lídri SMK Béla Bugár a Pál Csáky hovorili o „signáloch“ útokov voči Maďarom ešte predtým, ako sa naozaj uskutočnili. Eufemisticky povedané, títo politici v žiadnom prípade neprispeli k vytváraniu pokojnej atmosféry. Na druhej strane premiér Fico sa nechal nachytať na túto hru ako malý chlapec. Jeho prvá reakcia prišla neskoro, bola krajne nešťastná a v určitom zmysle prispela k vyhroteniu situácie. Treba pripomenúť, že reakcia SNS na incident v Nitre bola pružnejšia, rýchlejšia a dokonca tvrdšia ako pôvodné vyhlásenie Smeru, čo je osobitný dôvod na zamyslenie. Štátnická zrelosť vicepremiéra Oveľa závažnejšie však je, že Robert Fico sa v prvej reakcii nesprával ako štátnik, ale ako adolescent, ktorý vzdorovito vykrikuje, že on je už dospelý. Obviňovanie maďarskej strany bolo v tej chvíli nenáležité. Nie že by premiér nemal pravdu. Ale v tom okamihu sa od neho ako od predsedu vlády tejto krajiny žiadalo zásadné vyhlásenie smerujúce k ráznemu odsúdeniu etnického násilia – a bodka. Namiesto toho však premiér vystupoval ako politický glosátor a nie ako jeden z najvyšších ústavných činiteľov. Vykrikovať, že sme suverénni, nie je prejavom suverenity, ale neistoty. Navyše s poburujúcimi bagatelizujúcimi dovetkami, že také prípady sa stávajú aj inde, takže ich netreba rozmazávať. Kedy je však tá správna chvíľa nedvojzmyselne odsúdiť extrémizmus? Až keď príde k vražde – ako v prípade Daniela Tupého? To, čo nasledovalo potom, je učebnicovým príkladom zodpovednosti politika v takejto funkcii a dôsledkov, ktoré môže spôsobiť jedno vyhlásenie. Lavína zhoršovania vzťahov i ďalších incidentov sa už nedala zastaviť – napriek tomu, že premiér (akoby si dodatočne uvedomil chybu) až zbytočne často opakoval svoj odmietavý postoj k extrémizmu v akejkoľvek podobe. Naopak, v tejto situácii takmer šokujúco vynikla štátnická zrelosť a uvážlivosť vicepremiéra Dušana Čaploviča, ktorý je asi najpríjemnejším prekvapením tejto vlády. Jeho triezve upokojujúce slová a konštruktívne návrhy vedúce k zmiereniu oboch národov boli tým najpozitívnejším prvkom, ktorý zaznel v diskusii oboch strán. Nehovoriac o jeho ďalších doterajších krokoch, smerujúcich k posilneniu boja proti rasizmu. Nárast neofašistických prejavov začína byť alarmujúci. Nesúhlasím s ministrom vnútra, že ide len o výčiny výrastkov. Napríklad to, že napadli chlapca práve v Sládkovičove, nepovažujem za náhodu. Už niekoľko rokov upozorňujem na to, že v tomto meste zrejme pôsobí silná neofašistická bunka. Neraz som pri ceste vlakom domov videl na tamojšej stanici lúčiť sa skupinu vyholených mladíkov, ktorí sa zdravili hlasným hajlovaním. Napokon, v tomto prípade Robert Fico premrhal príležitosť, ako silným osobným gestom potvrdiť svoje postoje k takýmto činom. Keď pred pár dňami otváral logistické centrum Samsungu v Galante, len pár stoviek metrov od neho v tamojšej nemocnici ležal zbitý mladík zo Sládkovičova. Myslím si, že v tej chvíli by väčšina slovenských občanov rada videla svojho premiéra, ako sa o tento prípad osobne zaujíma. Žiaľ, nestalo sa tak. Hľadá sa Adenauer a de Gaulle Na druhej strane je jasné, že problémy v slovensko-maďarských vzťahoch sa v posledných týždňoch zbytočne alebo zámerne dramatizovali až hysterizovali. Útoky voči príslušníkom maďarskej národnosti sú odporné a zvrhlé. Zvlášť (a to nezaznelo dostatočne výrazne), ak na ulici zmlátia ženu. Ale nie som si istý, či by sa zdvihla taká masívna vlna odporu a solidarity aj v prípade, keby zbili alebo zabili Róma (čo sa na Slovensku stáva nepomerne častejšie). Žiaľ, v tomto smere je svedomie mnohých z nás nie vždy čisté. Odozva, ktorú vyvolali útoky voči Maďarom, nie je len výsledkom prirodzenej ľudskej spolupatričnosti, ale aj účelovej politickej agendy. Úloha SMK je v tomto procese dosť výrazná. V prípade tohto politického zoskupenia dokonca uvažujem nad tým, či by slušný človek nemal odmietať nielen spoluprácu s SNS, ale aj so stranou, ktorá na poste výkonného podpredsedu trpí šovinistu Miklósa Duraya. Predstavitelia SMK jeho vyjadrenia nielenže nikdy jednoznačne neodsúdili, ale sa od nich ani nedištancovali. Tvrdenia, že ide o Durayove súkromné názory, sú rovnako alibistické ako podobné komentovanie Slotových výrokov zo strany jeho koaličných partnerov. Východisková pozícia Smeru by bola iná, keby sa nespojil s nacionalistami, keby obe zoskupenia tohto typu ponechal mimo mocenského ringu. Dnes čelí tlaku, ktorý nie je výsledkom sprisahania, ale psychologickej reakcie. Čaplovičova výzva na slovensko-maďarské vyrovnanie je tou správnou odpoveďou na naše bilaterálne vzťahy. Otázkou však zostáva, či je tou správnou konšteláciou aj osobnostná výbava premiérov na oboch stranách Dunaja. Nového Adenauera a de Gaullea tu zatiaľ nevidno. Autor je vysokoškolský učiteľ