CÆSAR

Juraj Hocman
22. januára 2022
Archiv, Osobnosti, Štúdie a analýzy, Titulka

Podvečer šestnásteho dňa pred aprílovými Kalendami roku 709 od založenia Mesta (17. marec 45 pred naším letopočtom.). Vyčerpané légie caesarovcov zložené z veteránov preriedených predchádzajúcimi výpravami i z neskúsených nováčikov obrátia s vypätím posledných síl húževnato bojujúceho a početnejšieho protivníka na útek. Porazení tentoraz nie sú barbari, ale spoluobčania. Pompeiovci stratia tridsaťtisíc mužov, takmer polovicu armády, orlov trinástich légií a skúsených veliteľov Tita Labiena a Publia Vara. Vodca zvyškov senátnej opozície, ktorá našla po predchádzajúcich porážkach v gréckej Tesálii a severnej Afrike posledné útočisko v Zadnej Hispánii (Hispania Ulterior, južné Španielsko), Gnaeus Pompeius mladší, je v bitke pri Munde zranený a zahynie o pár týždňov neskôr tiesnený prenasledovateľmi. Víťazom nie je do smiechu. Na ich strane takisto padli tisícky mužov, určite viac ako ich priznáva neznámy autor „Hispánskej vojny“ (De Bello Hispaniensi). Ich veliteľ bojuje pri rozhodujúcom útoku v prvých radoch. Hlavou mu prebleskne myšlienka na samovraždu. Historické pramene zaznamenali jeho výrok, podľa ktorého doposiaľ vždy bojoval o víťazstvo, pri Munde o život. Venuša Roditeľka (Venus Genetrix), od ktorej rod Iuliovcov (gens Iulia) odvodzuje svoj pôvod, opäť stála pri ňom a priniesla mu šťastie. Jej meno, nie po prvý raz, bolo v ten deň heslom a bojovým pokrikom jeho vojska. Občianska vojna sa pre tento okamih skončila. O dva roky prepukne znovu.

Pôvodom patricij, Gaius Iulius Caesar narodený v Ríme v piatom mesiaci (Quintilis) tradičného desaťmesačného rímskeho kalendára v roku 653/4 od založenia Mesta (101/100 p.n.l.), nemá ľahkú mladosť. Jeho otec, prétor rovnakého mena, zomrel predčasne. Chlapca s dvomi staršími sestrami, Iuliou staršou (Iulia Maior) a mladšou (Iulia Minor), vychováva ich matka Aurelia Cotta, inteligentná, hrdá a rodine bezo zvyšku oddaná žena, pravá rímska matróna (bez asociácií a konotácií, s ktorými sa toto slovo dnes v hovorovej slovenčine spája). Matka sa v synovi vidí, pestuje v ňom ctižiadosť. Svojmu synovi zabezpečí to najkvalitnejšie vzdelanie spojené so štúdiom gréčtiny, literatúry a rétoriky pod dozorom prepustenca Marca Antonia Gnipha. V rodokmeni oboch rodičov možno nájsť vysokých rímskych magistrátov vrátane konzulov. Vetva Iuliovcov, z ktorej Caesar pochádza (Iulii Caesares), odvodzuje svoj pôvod od vodcu trójskych utečencov Aenea a niekdajšieho rivala Ríma, oveľa staršej Alby Longy, ktorú si podmanil tretí rímsky kráľ Tullus Hostilius viac ako päť storočí pred Caesarovým narodením. Gaius Iulius nežije v pokojnom období, také sú v histórii Ríma zriedkavé. Len pred nedávnom sa skončila vojna s italickými spojencami (Bellum Sociale, 91 – 87 pr. n. l.) domáhajúcimi sa udelenia rímskeho občianstva. To je napokon priznané všetkým slobodným obyvateľom Itálie (lex Iulia, lex Papiria) s výnimkou Predalpskej Galie (Gallia Cisalpina). Aj preto, že sa schyľuje k ďalšej vojne. Bývalý legát sedemnásobného konzula Gaia Maria, Lucius Cornelius Sulla nazvaný súčasníkmi Šťastný (Felix), je zvolený za konzula pre rok 88 pr. n. l. Má čeliť kráľovi Pontu Mithridatovi Vznešenému (Mithridates VI Eupator), ktorý dal v Malej Ázii vyvraždiť osemdesiattisíc kolonistov z Itálie bez ohľadu na vek a pohlavie, vyzvúc tým Rím k boju o nadvládu nad Východom (Bella Mithridatica). Zatiaľ čo Sullove légie zdrvujúco porazia armádu Mithridatovho vojvodcu Archelaa pri Chaironei a Orchomene (Grécko, 86 pr. n. l.), Rím je ako hniezdo sršňov. K moci sa počas Sullovej neprítomnosti dostali prívrženci len nedávno na politický dôchodok utiahnuvšieho sa Gaia Maria a jeho spojenca Lucia Cinnu. Obaja pripravia Sullovým podporovateľom krvavý kúpeľ. Manželkou mladého Caesara je Cinnova dcéra Cornelia, ktorej sa manžel po Sullovom návrate do Ríma napriek nátlaku odmietne zbaviť. Sotva osemnásťročný Caesar Corneliu úprimne miluje a má s ňou dcéru Iuliu. Navrátivší sa Sulla rozpúta v Ríme peklo. V meste sú po stovkách vraždení prívrženci Maria a Cinnu i nevinní ľudia uvedení na obávaných proskripčných zoznamoch (proscriptio). Vestálky vyprosia pre mladíka u diktátora milosť. Caesar, zbavený funkcie Iupiterovho kňaza (flamen Dialis), napriek tomu z Ríma ujde a ukrýva sa na vidieku meniac miesta, na ktorých sa, často bez strechy nad hlavou, zdržiava. Dostihnú ho Sullovi ľudia, no nechajú sa podplatiť a prepustia ho. Caesar opúšta Itáliu, aby nebol v bezprostrednom diktátorovom dosahu. Táto časť jeho života poznamenaná neistotou, strachom zo smrti a skrývaním sa mala naňho veľký vplyv. Naučila ho neklesať na duchu a hľadať východisko z každej nepriaznivej situácie.

Aký je Rím Caesarovej mladosti? To zo súčasníkov nevie azda nik. Neistota napĺňa rímsku aristokraciu a vnáša do jej konania nervozitu. Už to nie je niekdajšie Romulovo mesto vyznačujúce sa železnými zákonmi, nepodplatiteľnosťou úradníkov a absolútnou oddanosťou svojich obyvateľov, ktoré si v predchádzajúcich storočiach podmanilo Itáliu a vďaka svojej vnútornej sile postupne aj ďalšie rozsiahle územia. Mesto, ktoré sa pozbieralo po dobytí a vyplienení Brennovými Galmi k novému životu a nekleslo na duchu po počiatočných porážkach utrpených v boji s Pyrrhom a Kartágom. Kontakty i konflikty so štátmi na Východe a postupné víťazstvá nad nimi priniesli do Ríma bohatstvo. S ním prišlo prehĺbenie sociálnych rozdielov a všadeprítomná korupcia. Farmári a roľníci tvoriaci chrbtovú kosť rímskej armády sa vracajú z ťažení zo vzdialených území domov, aby zistili, že ich gazdovstvá a pozemky medzitým zabrali senátori, špekulanti a zbohatlíci, ktorí ich insolventné rodiny vyhnali alebo predali do otroctva. Pokusy tribúnov ľudu (tribuni plebis) Tiberia a Gaia Gracchovcov o dosiahnutie kompromisu medzi aristokraciou a zbedačenými masami roľníctva v tridsiatych rokoch 2. storočia pred naším letopočtom vyúsťujú do násilných stretov medzi ožobračenými populármi (populares) a takzvanými „najlepšími ľuďmi“, optimátmi (optimates), a do smrti oboch bratov. V armáde nie je situácia o nič lepšia. Rímski velitelia sa nechávajú nepriateľmi podplatiť, aby proti nim neviedli vojnu a stiahli svoje vojská z ich území. Známy je výrok numidského kráľa Iugurthu o Ríme ako o predajnom meste, ktoré zahynie, ak sa nájde jeho kupec (urbe venalem et mature perituram, si emptorem invenerit). V Ríme fungujú lobisti pôsobiaci v senáte i medzi masou bezmajetných proletárov (proles) prichádzajúcich do mesta z vidieka po strate zdrojov obživy. Rím praská vo švíkoch. Bohatí a vplyvní jednotlivci disponujú súkromnými oddielmi zloženými z prepustencov, klientov a otrokov, ktoré fyzicky napádajú iných kandidátov vo volebnom boji o verejné funkcie. Niet ničoho, čo by sa nedalo kúpiť, vrátane politikov a hlasov voličov ľudových zhromaždení. Mohutná invázia germánskych a keltských kmeňov zo severu na konci 2. storočia pred naším letopočtom Rímu paradoxne pomôže. Existencia bezprostrednej hrozby spustí v nepokojnej rímskej spoločnosti ozdravovacie procesy. Senát si uvedomí, že bez širokej ľudovej podpory čeliť nebezpečenstvu bude veľmi ťažké, najmä po porážkach viacerých rímskych armád barbarmi. Pretlak más je vyriešený bezplatným prideľovaním obilia nemajetným občanom a vybudovaním nového typu ozbrojených síl, ktorých výstroj a plat zabezpečuje štát. Otcom vojenskej reformy a rímskej profesionálnej armády nahradzujúcej pôvodnú fungujúcu ako sezónna domobrana je populár Gaius Marius, víťaz nad Iugurthom, Teutonmi, Ambronmi a Cimbrami, nazvaný Druhým Romulom a Záchrancom Ríma (107 – 101 pr. n. l.). Prijaté opatrenia však majú i druhú, pre stabilitu štátu oveľa menej priaznivú stránku.

Príklad Sullu, ktorý dva razy vtiahol s vojskom do Ríma, všetkým ukázal, že nová generácia mužov, pre ktorých je vojna remeslom i živobytím, si nerobí ťažkú hlavu z rímskej tradície a zákonov zakazujúcich vstup légií do mesta s výnimkou vlastného triumfu alebo obliehania nepriateľom. Sullovi muži, od radových legionárov po tribúnov a legátov, sú mu verní a oddaní, za víťazstvo nad Mithridatom dostali veľké odmeny z bohatej koristi. Diktátor svojim veteránom pridelil pozemky v Itálii, kedykoľvek ich môže opäť zvolať do zbrane a oprieť sa o nich. Strach zo Sullu je taký veľký, že aj keď sa vzdá verejných funkcií a utiahne do ústrania, v ktorom o rok ako súkromná osoba umiera, nikto si nedovolí prevziať moc (78 pr. n. l.). Kolektívnou, takmer neustále rozhádanou, hlavou štátu je senát. Zvyšky proskribovaných prívržencov populárov, už nebohých Gaia Maria a Lucia Cinnu (86 – 84 pr. n. l.), opúšťajú Rím a nasledujú Quinta Sertoria, bývalého senátora a prétora, do Hispánie. Osem rokov potrvá vojna medzi exulantmi a ich vlasťou (Bellum Sertorianum, 80 – 72 pr. n. l.). Odpadlíkov po počiatočných neúspechoch porazí Gnaeus Pompeius nazvaný Sullom už v mladom veku Veľkým (Magnus). Jeho hviezda umocnená bezvýhradnou oddanosťou senátu práve začína vychádzať. Nemenej silným a vplyvným mužom je Publius Licinius Crassus, boháč na pohľadanie. Po troch rokoch poznačených nemohúcnosťou konzulov pri potláčaní Spartakovho povstania (73 – 71 pr. n. l.) prebiehajúceho v Itálii za absencie rímskych armád zaneprázdnených bojom so Sertoriom v Hispánii a helenistickými kráľovstami na Východe, Crassus z vlastných prostriedkov postaví a vycvičí šesť légií a pridá k nim dve konzulské. Tie druhé nechá ešte pred tým, ako vypochoduje z poverenia senátu proti vzbúreným otrokom, zdecimovať, aby obnovil ich bojovú morálku. Crassus Spartakovu armádu dostihne v južnej Itálii. V bitke pri rieke Silarus v Lukánii pobije viac ako päťdesiattisíc vzbúrencov. Šesťtisíc zajatcov dá na výstrahu ukrižovať pozdĺž Appiovej cesty z Capuy do Ríma. Zvyšky rozprášených otrokov zlikvidujú Pompeiove légie vracajúce sa po Sertoriovej porážke z Hispánie. Crassus a Pompeius sú senátom zvolení za konzulov, prvých mužov Republiky.

Mladý Caesar začína svoj cursus honorum ako dôstojník v sprievode správcov rímskych provincií Malá Ázia (Asia Minor) a Kilíkia (Cilicia) v dnešnom Turecku. Vyznačuje sa osobnou statočnosťou a vyznamenáva sa pri dobýjaní Milétu. Dve epizódy z jeho života sa vymykajú z obvyklého rámca plnenia administratívnych a vojenských povinností, ktoré musel absolvovať ako každý mladý Riman s pôvodom usilujúci sa o verejnú funkciu. Prvou je jeho údajný ľúbostný vzťah s bithýnskym kráľom Nikomedom, ktorý mu je pripomínaný nielen politickými odporcami a kritikmi, ale aj posmešnými popevkami vlastných legionárov pri neskorších triumfoch. Druhou je známa epizóda z jeho života. Caesara, študujúceho rétoriku a slobodné umenia na Rodose, zajali obávaní kilíkijskí piráti. Počas čakania na výkupné, ktoré údajne hrdý Riman iniciatívne viac ako zdvojnásobil, Caesar číta udiveným väzniteľom vlastné literárne výtvory. Viac ráz vyhlási, že sa po prepustení vráti a všetkých ich potrestá. Piráti ho, na svoju škodu, neberú vážne. Caesar svoj sľub splní. Ihneď po prepustení nalodí v najbližom rímskom prístave vojakov, vráti sa a pirátov pobije. Tých, čo prežili, dá ukrižovať.

Kým Caesarova homosexualita nie je preukázaná (Caesar má povesť zvodcu žien a elegána úzkostlivo dbajúceho o svoj zovňajšok), v prípade pirátskej historky sa dostáva do popredia najmä rýchlosť a rozhodnosť jeho konania, ktoré sú mu po celý život vlastné. Po smrti Sullu a ukončení štúdií na Rodose sa Caesar definitívne vracia do Ríma a stáva sa právnikom (75 pr. n. l.). Má hlboko do vrecka, more dlhov a veriteľov, no aj niečo navyše. Charizmu, šarm, praktické schopnosti a najmä to, čo sa dnes nazýva sociálnou a emocionálnou inteligenciou. Peniaze nepoužíva len pre seba, ale štedro aj v prospech klientov, priateľov a spojencov, jestvujúcich i budúcich. „Social networking“ a „human capital building“ ako vystrihnutý z moderných učebníc marketingu a komunikácie. Nepotrvá dlho, kým si vybuduje meno v občianskych a trestných procesoch, v ktorých figuruje ako žalobca proti rímskym správcom a úradníkom zneužívajúcim svoje právomoci v provinciách. Hoci ešte nie je medzi najviditeľnejšími a najvplyvnejšími, jeho vlastnosti a schopnosti znásobené ctižiadostivosťou sa postupne prejavia v plnom rozsahu. Je zrelý na to, aby vedel, kde ako patricij patrí a aby si zároveň uvedomoval dôležitosť miesta ľudu a verejnej mienky v praktickej politike. Stáva sa z neho presvedčivý rečník spájajúci dôstojnosť vystupovania s vecnosťou a schopnosťou apelu na sentiment obce (štátu) pozostávajúcej z rímskych občanov (civitas Romana). Jeho rétorské kvality uznáva sám Marcus Tullius Cicero, uznávaný senátny politik majstrovsky ovládajúci latinský jazyk, bojovník za uchovanie jeho čistoty pred vplyvmi manierizmu. Hoci Caesar robí, ako každý, aj chyby, k základným inštinktom politika, ambícii uplatniť sa, schopnosti intrigy a vôle prežiť, pridáva schopnosť rozmýšľať v širších súvislostiach, starostlivo plánovať svoje kroky, predvídať odozvu na ne a najmä ich odhodlane uskutočňovať.

Prvou verejnou funkciou, ktorú Caesar dosiahne, je kvestúra. Nie je to nič mimoriadne. Pompeius je ďaleko pred ním. Senát mu zverí velenie nad dvomi stovkami vojnových lodí a vojskom vo východných provinciách (lex Gabinia, 67 pr. n. l.). Cieľom je s konečnou platnosťou zlikvidovať pirátske nebezpečenstvo ohrozujúce transporty egyptského obilia, na ktoré je Rím po premene väčšiny ornej pôdy v Itálii na pasienky odkázaný. Po správe o uznesení senátu a vymenovaní Pompeia do funkcie ceny obilia v Ríme okamžite poklesnú na minimum, taká je dôvera v neho a štát. Táto sa aj naplní. Do dvoch mesiacov je po sebavedomej pirátskej flotile operujúcej vo východnom Stredomorí. Po splnení úlohy Pompeius pokračuje v ťažení do Sýrie, Arménie a Judey. Republika je, aspoň navonok, silná ako nikdy predtým. Caesar sa medzitým v Ríme dáva do spolku s Crassom, ktorý vyplatí jeho nemalé dlhy. Crassov majetok sa podľa dnešných odhadov pohybuje na úrovni šestnástich až osemnástich miliárd dolárov. Vlastní množstvo pozemkov, bane na zlato a striebro, luxusné vily i nájomné domy pre chudobných, armádu otrokov, umelecké diela. Len zásoby zlata, ktorými disponuje, v prepočte na dnešok predstavujú viac ako dvesto ton. Caesar, neustále sa pripomínajúci rímskemu ľudu ako ctiteľ tradícií populárov stelesnených pamiatkou Gaia Maria, manžela jeho tety Iulie, matkinej sestry, sa postupne stáva kurulským edilom, kurátorom Appiovej cesty, najvyšším Jupiterovým kňazom (pontifex maximus), prétorom a proprétorom. Pôsobí ako správca v Zadnej Hispánii a Narbonskej Galii (Gallia Narbonensis, južné Francúzsko) v ktorých si buduje vzťahy s tunajšími rímskymi kolonistami i domácimi komunitami a ich predstaviteľmi. Je spájaný s podozrením z účasti na protisenátnom Catilinovom sprisahaní, no nič mu nie je dokázané. Jeho aktivity, postupné a cieľavedomé predieranie sa k moci, neujdú pozornému oku najrešpektovanejších mužov senátu – Cata mladšieho (Marcus Porcius Cato Minor), Cicera a Marcellovcov. Senát vie, že od Pompeia a Crassa ním kontrolovanému štátu, existujúcemu viac ako štyri storočia ako res publica Romana, nebezpečenstvo nehrozí. Čo ten tretí ?

Rok po smrti Cornelie, ktorej pamiatku si Caesar uctí verejnou pohrebnou rečou (u súkromných osôb a žien to nebolo zvykom), pojme za manželku Pompeiu, Sullovu vnučku (67 pr. n. l.). Je to politický sobáš, ktorým si mariovec Caesar buduje a upevňuje komunikačné kanály s optimátom Crassom, niekdajším Sullovým prívržencom. Zároveň pôsobí ako mediátor zblíženia Crassa s Pompeiom, ktorý si po návrate z Východu zoberie za manželku Iuliu, jedinú Caesarovu dcéru pochádzajúcu z jeho manželstva s Corneliou. Tres faciunt collegium. Obrúsením hrán a zladením záujmov trojice dochádza k vzniku prvého triumvirátu (60 – 59 pr. n l.). Keď je Caesar zvolený za jedného z konzulov, Cato sa obštrukciami snaží v senáte predísť aspoň tomu, aby mu bola zverená do prokonzulskej správy niektorá z provincií a aby jeho pôsobenie bolo obmedzené len na Itáliu. Z jednoduchého dôvodu. Funkcia správcu provincie obsahovala okrem administratívnych a súdnych i vojenské právomoci a právo vyhlásiť medzi rímskymi občanmi odvody do légií. Caesarovi politickí spojenci napokon presadia prijatie zákona (lex Vatinia), ktorým sú mu na päť rokov do správy zverené Predalpská Galia (sever Itálie od Pádu po Alpy) a Ilýria (západný Balkán po Grécko). Caesarovým kolegom v úrade je Marcus Bibulus. Prvý menovaný vykonáva svoju funkciu v podstate sám, nepripúšťajúc druhého takmer k ničomu. Ich funkčné obdobie je, s iróniou v senáte a posmechom v uliciach Ríma, považované za konzulát „Iulia a Caesara“, nie za konzulát „Caesara a Bibula“. Roztrpčený Bibulus sa zavrie vo svojom dome a prestane sa ukazovať na verejnosti. Caesar, ktorý prekročil štyridsiatku, je pripravený na kariérny skok. Doteraz bol ctižiadostivcom s dlhmi a postupne i vytrvalým a schopným politikom uchádzajúcim sa o priazeň ľudu. Ďalších desať rokov svojho života bude najmä vojakom. Plynulá tranformácia Caesarovej osobnosti z civila na výnimočného vojvodcu si zasluhuje osobitnú pozornosť. Bez schopnosti absolvovať ju by totiž Caesar nebol Caesarom, ako ho pozná história.

Gallia est omnis divisa in partes tres… Celá Galia je rozdelená na tri časti… Týmito slovami, ktorými ,drvia latinu´ študenti klasických gymnázií dodnes, začína Caesar prvú knihu svojich „Komentárov k vojne v Galii“ (Commentarii de Bello Gallico). Caesar ich písal počas bojov v Zaalpskej Galii (Aquitania, Gallia Celtica, Gallia Belgica), rozprestierajúcej sa na území dnešného Francúzska, Belgicka, Luxemburska, čiastočne i Holandska, a po podniknutí dvoch výprav do Británie i medzi Germánov žijúcich za Rýnom (59 – 50 pr. n. l.). „Komentáre“ usporiadané chronologicky do ôsmich kníh (libri [autorom, resp. spoluautorom poslednej je Caesarov dôstojník Aulus Hirtius]), vydávajú priame svedectvo o národoch a kmeňoch, ktoré si Rimania pod Caesarovým velením podmanili nemenej ako o Caesarovi samotnom. Literárne majstrovstvo autora sa prejavuje v jednoduchosti vyznačujúcej sa častým používaním prítomného času vťahujúceho čitateľa do deja. Reflektuje rímsku propagandu zdôvodňujúcu potrebu dobytia Galie (Caesarom) a jej ovládnutia Rímom. Zároveň je subtílnou propagáciou samotného Caesara, čoby nestranného pozorovateľa opisujúceho jednotlivé ťaženia a svoje skutky v tretej osobe. Výsledkom je presvedčivý, autentický obraz minulosti prekypujúci životom. Charakteristiky osôb, hlavných protagonistov i efemérnych postáv, Rimanov i Nerimanov, opis pohnútok konania jednotlicov a kolektívov i ich samotného konania, vsuvky v podobe minipríbehov dotvárajúcich dej a vystihujúcich jeho atmosféru, môže čítať so záujmom a zvedavosťou aj nehistorik. Caesar je vo svojom literárno-historickom a cestopisnom diele, jediným zachovaným, disciplinovaný, vecný a metodický. Štylistickú i jazykovú čistotu a rafinovanú jednoduchosť „Komentárov“ obdivujú spolu s Cicerom Caesarovi politickí protivníci. Autorov štýl zdokonalený štúdiom rétoriky je vybrúsený písaním úradných správ, súdnymi a verejnými vystúpeniami. Akcenty, vypointovanosť príbehu ovládnutia Galie Rimanmi sú zase výsledkom Caesarovej záľuby v gréckej poézii a dráme, osobitne v Menandrovi. Caesar napísal aj drámu Oidipus a dve knihy o latinskej gramatike (De analogia), tie venoval práve Cicerovi. Kreatívna stránka Caesarovej osobnosti poukazuje na jeho mnohostrannosť. Z pohľadu jej komplexného pochopenia je dôležitejšie niečo iné.

Prerod Caesara politika na Caesara vojvodcu a štátnika. Ako správca provincií sa stáva veliteľom najskôr štyroch, postupne ôsmich légií. Na záver galského ťaženia a začiatku občianskej vojny s Pompeiom (49 pr. n. l.) ich má pod svojím velením už desať. Je to úctyhodná sila. Pomáha mu roky víťaziť nad oveľa početnejšími nepriateľmi od Álp po južnú Britániu, od Atlantiku po Rýn i za ním. Rímska armáda je vďaka disciplíne, výcviku, taktike a skúsenostiam nadobudnutým v takmer nepretržite vedených vojnách bezosporu najmocnejšou a najefektívnejšou spomedzi všetkých vojenských organizácií staroveku. Po Mariovej reforme, ktorá zjednoduší a spevní štruktúru légie zmenou manipulárneho členenia na kohorty, sa jej údernosť ešte viac posilní. Légie pozostávajúce z rímskych občanov – to je Rím na pochode. Jeho zhmotnená reflexia a primárna esencia. Tie Caesarove sú najlepšie. Potvrdzujú to v otvorených bitkách, pri obliehaniach miest, obrane vlastných táborov, rýchlych presunoch, ženijných, konštrukčných a stavebných prácach, akými boli rýchle postavenie mostov cez Rýn pri trestných výpravách do Germánie (55 a 53 pr. n. l.), lodí pre rekognoskačné výpravy do Británie (55 a 54 pr. n. l.) a vybudovanie línie dvojitých opevnení, útočných i obranných (v celkovej dĺžke šestnástich kilometrov s dvadsiatimi tromi strážnymi vežami), pri obliehaní Alesie (52 pr. n. l.). Rimania sú presvedčení, že armáda môže byť len taká dobrá, ako je kvalitný jej veliteľ. Vystríhajú samých seba pred náhodnými víťazstvami vedúcimi k sebauspokojeniu a strate ostražitosti. Študujú protivníka, jeho slabé i silné stránky, a tomu prispôsobujú vlastnú prípravu na boj. V časoch vojenského a veliteľského majstrovstva Maria, Sullu, Pompeia a Caesara, ktorí túto maximu preverenú storočiami v praxi naplno potvrdzujú, sa pridáva nový aspekt. Politizácia armády od úrovne tribúnov a legátov, s ktorou ide ruka v ruke osobná oddanosť radového mužstva i dôstojníckeho zboru hlavným veliteľom. Neplatí to však automaticky a plošne. Legionárov nemôžu strhnúť k vypätiu všetkých síl a inšpirovať nad ich rámec akokoľvek brilantní senátni rečníci typu Cata alebo Cicera hovoriaci vzletne o republikánskych cnostiach a kážuci o morálke, dokonca ani bojmi ošľahaný optimát Pompeius, tak, ako to opakovane dokazuje populár Caesar. Estét a intelektuál trpiaci z času na čas epileptickými záchvatmi považovanými za „nemoc bohov“, dokáže so svojimi mužmi pochodovať celé dni v každom počasí, ak práve nepíše alebo nediktuje v lektike nesenej otrokmi alebo v cestovnom voze správy senátu, listy priateľom a spojencom v Ríme a provinciách, prípadne svoje „Komentáre“. Vojakom nenadbieha, no vie im dať v pravý čas najavo, že si ich váži a že mu na nich záleží. Znáša s nimi strádanie a ťažkosti, mnohých pozná podľa mena. Ak ich osloví „občania“ (quirites) namiesto „vojaci“ (milites), vedia, že s nimi nie je spokojný. Zažije aj porážky. V jednej z bitiek, keď sa Caesar snaží zastaviť svojich ustupujúcich mužov, sa naňho mečom zaženie nosič štandardy a nechá mu ju v rukách. Inokedy zase Caesar zdrapne za plecia z boja utekajúceho vojaka ukážuc na opačnú stranu so slovami „nepriateľ je tamto“. Dva razy siahne k hrozbe rozpustenia svojich légií, čím ich vybičuje k ešte väčšiemu odhodlaniu a výkonom. Prvý raz pred bojom s kráľom Svébov Ariovistom, keď pred svojimi mužmi opantanými strachom z Germánov, ktorých predchádza chýr o ich neohrozenosti a vysokom vzraste, vyhlási, že na protivníka zaútočí len s jednou, svojou obľúbenou Desiatou légiou (Legio X Equestris). To ostatných zahanbí a dožadujú sa boja. Výsledkom je totálna porážka Svébov pri Vesontiu (Besançon) na území galského kmeňa Sequanov (september 58 pr. n. l.) a zahnanie tých, čo prežijú, za Rýn. Druhý raz sa tak stane pred nalodením Caesarovho vojska v juhoitalskom Brundisiu (Brindisi) v občianskej vojne proti Pompeiovcom v severnej Afrike (december 47 – apríl 46 pr. n. l.). Hlavný veliteľ, ktorý na vyznamenaniach a bohatých odmenách z koristi pre svojich vojakov nikdy nešetril, je v prvom okamihu zarazený, že mu poslušnosť v takej vážnej situácii odoprú veteráni dožadujúci sa prepustenia zo služby a vyplatenia podielov. Napriek tomu s ich prepustením a požadovaným finančným vyrovnaním súhlasí, čím trucujúcich legionárov zneistí. Keď vyhlási, že légie, ktoré s ním pôjdu do Afriky, čaká sláva a ďalšie bohaté odmeny, zúfalí muži sa dožadujú, aby ich vzal so sebou. Caesar sa nimi „nechá“ uprosiť. Naplno sa prejaví psychologický odtieň zásady rímskeho práva „ten môže odmietnuť, kto môže chcieť“ (eius est nolle, qui potest velle). Caesar je so svojimi mužmi na rovnakej vlnovej dĺžke v prípade víťazstiev i neúspechov. Jeho vojsko je znovu pripravené bez reptania znášať ďalšie namáhavé pochody, strádať pri obliehaní i obrane miest a bitkách, ktorých výsledok v horúcom severoafrickom piesku neraz visí na vlásku. V tej rozhodujúcej pri Thapse sú to práve légie, ktoré nedočkavo začnú boj nečakajúc na Caesarov signál, čím ho donútia k všeobecnému útoku.

Triumviri sa stretnú v roku 56 pr. n. l. v severoitalskej Lucce, aby potvrdili svoj politický zväzok. Kým Caesar po schôdzke pokračuje s novým senátnym mandátom v podmaňovaní si Zaalpskej Galie, Crassus sa v úsilí o obnovenie svojich vädnúcich vojenských vavrínov pripravuje na výpravu proti Partom. Pompeius menovaný za konzula ostáva v Ríme a obe pridelené Hispánie, Zadnú (H. Ulterior) i Prednú (H. Citerior) spravuje prostredníctvom svojich legátov Marca Petreia a Lucia Afrania. Je to šikovný ťah, sebe a senátu oddané vojsko udržiava mimo Itálie rešpektujúc tak zákony, pričom sám ostáva prítomný v centre politickej moci. Jeho prívrženci mu do uší sústavne kvapkajú jed, varujúc ho pred narastajúcim vplyvom Caesara, ktorého povesť sprevádzaná víťazstvami na ďalekom severe nadchýna rímsky ľud. A nielen ten. Je to Caesarova vojenská sláva, ktorá vyprovokuje šesťdesiatdvaročného Crassa k východnému ťaženiu proti Partom. Magnát hynie spolu s väčšinou svojho vojska a synom Publiom, výborným vojakom a bývalým Caesarovým legátom v Galii, pri Karrhách v severnej Mezopotámii (53 pr. n. l.). Pohroma rímskych zbraní na Východe znamená postupný zánik triumvirátu. Kocky sú hodené ešte predtým, ako Caesarove légie prekročia pri pochode na Rím riečku Rubico predstavujúcu severnú hranicu Itálie (10. január 49 pr. n. l.). Obaja zostávajúci triumvirovia, vlastne už len duumvirovia, sa odcudzili aj oslabením príbuzenských väzieb. Pompeiova žena, Caesarova dcéra Iulia, obľúbená medzi rímskym ľudom pre svoju krásu a cnosti nemenej ako kvôli svojmu otcovi, umrela pri pôrode (54 pr. n. l.). Pokiaľ ide o Caesara, ten svoju druhú ženu Pompeiu zapudil už dávnejšie v dôsledku insinuácií, že mu bola neverná. Hoci cudzoložstvo jej nebolo dokázané, Caesar sa s ňou rozviedol, pretože, ako vyhlásil, na jeho manželke nesmie spočinúť ani len tieň podozrenia (62 pr. n. l.). To mu nebráni, aby mal sám viaceré ľúbostné vzťahy (so ženami). Na správy od svojich spojencov v Ríme, že po ovládnutí Galie mu nebude správcovstvo provincií predĺžené, Caesar usilujúci sa o opätovné zvolenie za konzula stojí pred rozhodnutím, či má pristať na rozpustenie svojich légií a dostaviť sa do Ríma len sám, ako to od neho žiadajú zákony a senát. Caesar odpovedá, že tak urobí, ak svoje oddiely rozpustí aj Pompeius. Na ďalšie nikam nevedúce vyjednávania už Caesar nečaká. Zvolá dôstojníkov a vojakov Trinástej légie, ktorá ho sprevádza zo Zaalpskej do Predalpskej Galie a oznámi im, čo sa od neho žiada. Odozva je taká, akú očakáva. Jeho muži mu vyjadria plnú podporu. Stále možno iba navonok váhajúci Caesar v narážke na hru obľúbeného Menandra („Flautistka“) napokon vyriekne v gréčtine osudné a okrídlené Anerríphthó kýbos (Iacta alea est) a vypochoduje na Rím. Začína sa občianska vojna. Jej výsledok na storočia ovplyvní ďalší vývoj jeho rodného mesta a sveta, ktorý ovláda a predstavuje.

Miernosť a milosrdenstvo, clementia et misericordia, sú neodmysliteľnou súčasťou Caesarovej osobnosti a jej konania. Sú pevnou súčasťou jeho politického programu. Plné pochopenie týchto pojmov a zároveň aj ich relativity si vyžaduje ponorenie sa do spôsobu uvažovania súčasníkov. Caesar nezriedka odpúšťa podrobeným nepriateľom a spojencom dlhy i dane, poskytuje im obchodné výhody, rešpektuje, do istej miery, ich samosprávy, a tým ich pripútava k sebe i k Rímu. Uprednostňuje diplomaciu a rokovania pred bojom s ešte nerozhodnutými protivníkmi. Nevyhýba sa mu, keď nejestvuje iná cesta k dosiahnutie jeho cieľov. Akceptuje ospravedlnenia Haeduov, no dá pozabíjať všetkých bojovníkov Atuatukov, ktorí po prvom udelení milosti vyvraždili jeho posádku. Následne dá päťdesiatisíc príslušníkov podrobeného kmeňa predať do otroctva. Rovnako postupuje v prípade Eburónov, Nerviov a Venetov. Nemôže inak, ak by dával milosť neustále, keď sa ho snažia vodiť za nos alebo ho zradia (čo je z ich strany považované za prirodzené), nemal by v dobách, keď fyzická sila bola mimo civilizovaného sveta všetkým, autoritu, a nemohol by si byť na cudzích územiach istý bezpečnosťou svojou ani svojho vojska. Tí, ktorí vyčítajú Rímu a Caesarovi ich dobyvačnosť a surovosť, akoby zabudli na Galov napádajúcich v predchádzajúcich storočiach opakovane Itáliu, Rím i samých seba, na hroziacu inváziu Teutonov a Cimbrov na rímske územia, na Ariovistove výboje v Galii, či Mithridatovu genocídu Rimanov a Italikov v Malej Ázii. Láska k vlastnej slobode končí podmaňovaním si iných. V tomto nie je medzi barbarmi a Rimanmi rozdiel. Po Caesarovom návrate z Galie Pompeius Itáliu opustí a zdupká na Balkán. Zdupkať je výstižné slovo. Pompeius na obavy senátu, že dôjde k občianskej vojne a ozbrojenému konfliktu s Caesarom, prednedávnom sebavedomo vyhlásil, že mu stačí dupnúť nohou, aby v Itálii zo zeme vyrástli jeho vojaci a spojenci. Na správy o vzdávaní sa jedného mesta za druhým Caesarovým oddielom jeden zo senátorov Pompeia zlomyseľne vyzýva, aby už konečne dupol nohou. Pompeiovci sústreďujú svoje hlavné sily v Ilýrii a Grécku. Caesar sa však najprv vyberie do Prednej Hispánie s cieľom eliminovať tamojšie Pompeiovo vojsko, čo sa mu sériou manévrov vrcholiacich obliehaním mesta Ilerda (Lérida, jún-august 49 pr. n. l.) podarí. Pompeiovi legáti Afranius a Petreius kapitulujú a Caesar dá obom milosť. Zložia sľub, že sa nezúčastnia ďalších bojov na strane Pompeia, čo ani jeden z nich nedodrží. V africkom ťažení obaja zahynú. Caesar sa vracia sa do Ríma a prepraví časť svojich légií do Ilýrie. Hoci aj početne slabší, rázne zaútočí na pompeiovcov pri Dyrrhachiu (Drač, Albánsko, január 48 pr. n. l.). Po odrazení útoku je sám obliehaný. Jeho vojsko je odrezané od zásobovania, legionári si pečú chlieb z pomletých bylín a trávy, no caesarovci neklesajú na duchu. Napokon k nim dorazia posily z Itálie a hoci ich je stále o polovicu menej ako protivníkov, vrchný veliteľ verný svojej zásade neustálej aktivity a iniciatívy prejde do ofenzívy. Caesar Pompeia a senátnu opozíciu porazí na hlavu pri Farsale (Pharsalos, Grécko, august 48 pr. n. l). Po bitke, rovnako ako pri Thapse, kde rozdrví Pompeiových epigónov (Tunis, apríl 46 pr. n. l.), dáva svojim mužom pokyn omilostiť tých, ktorí sa vzdajú, sú to predsa rímski občania. V druhom prípade Caesarovi legionári rozzúrení predchádzajúcimi útrapami a odporom zajatcov neberú a vzdávajúcich sa protivníkov, občan-neobčan, zabíjajú bez rozdielu.

Caesar dáva milosť nielen radovým vojakom, ale aj porazeným politickým odporcom a protivníkom. Sú medzi nimi Marcus Iunius Brutus a Gaius Cassius Longinus, jeho budúci vrahovia. Zložitejší je vzťah medzi Caesarom a Catom, Caesarovým dlhoročným senátnym kritikom. Po porážke pompeiovcov pri Thapse Cato spácha samovraždu, aby nemusel prijať milosť z Caesarových rúk, ten by mu ju nepochybne udelil. Cicero oslávi Cata, v ktorom vidí stelesnenie republikánskych cností, v eulógii s rovnakým názvom. Caesara to podráždi, no neuchýli sa k tomu, aby sa na ňom vyvŕšil. Reaguje jemu vlastným spôsobom. Napíše polemický spis Anticato, ktorý sa neuchoval. V Cicerovom prípade sa napokon naplní to klasické o džbáne, s ktorým sa chodí po vodu príliš dlho. Po Caesarovom zavraždení v senáte sa v zmätku spôsobenom ďalšou občianskou vojnou ocitne na proskripčných zoznamoch. Bývalý Caesarov legát a priateľ Marcus Antonius, člen druhého triumvirátu (spolu s Octavianom a Lepidom; 43 pr. n. l.), nezaťažený útlocitnosťou ho dá bez váhania popraviť. Caesar je schopný autentických, spontánnych emócií. Keď mu pri prenasledovaní porazeného Pompeia do Egypta ukážu jeho odťatú hlavu, nevie udržať slzy. Protivníkmi boli len krátko, kolegami a spojencami dve desaťročia. Pompeiove pozostatky dá poslať do Ríma rodine. Ptolemaiovský Egypt, ktorý v občianskej vojne podporil Pompeia, sa práve zamiešal do vnútorných záležitostí Rimanov a koleduje si o intervenciu. Caesarove sedemmesačné pôsobenie v krajine pyramíd (jeseň 48 – jar 47 pr. n. l.), príťažlivé vďaka filmom a beletrii zachytávajúcim jeho románik s Kleopatrou (Κλεοπάτρα), je napriek obliehaniu rímskej posádky v Alexandrii a následnej relaxačnej plavbe po Níle spolu s egyptskou kráľovnou v jeho živote a politických plánoch len epizódou. Po odchode z Egypta, ktorého pripojenie k Rímu dokončí jeho prasynovec a nástupca Octavianus, Caesar usporiada pomery v Malej Ázii. Porazí kráľa Farnaka pri Zele v dnešnom centrálnom Turecku (august 47 pr. n. l.), čo znamená koniec nezávislého Pontu. V liste priateľom do Ríma sa s dešpektom vyjadrí o svojich ázijských protivníkoch v narážke na triumfy, ktoré po víťazstvách nad, z Caesarovho pohľadu, slabými vojakmi, slávili Pompeius a Lucullus. Lakonické veni, vidi, vici je bodkou za jeho pobytom na Východe.

Caesar sa v predchádzajúcich obdobiach zdržiaval v Ríme len sporadicky. Po svojom návrate zo severnej Afriky je zvolený za diktátora na desať rokov, konzula bez kolegu v úrade (sine collega, 45 pr. n. l.) a dva mesiace pred svojím zavraždením aj za diktátora „na večnosť“ (dictator in perpetuum). Tým sú možnosti republikánskej ústavy a senátnej tolerancie vyčerpané. Caesar dosiahol maximum ako nik pred ním. Máta ho predstava stať sa kráľom, z ktorej ho podozrieva tvrdé jadro jeho omilostených odporcov? Títo jeho vraždu v senáte na marcové Idy roku 710 od založenia Ríma (15. marec 44 pr. n. l.) ospravedlnia vznešenou pohnútkou predídenia zotročeniu slobodných Rimanov a ich premene na poddaných. Spomienka na tyranské správanie etruských kráľov vyhnaných z obce je aj po piatich storočiach silným argumentom proti neobmedzenej vláde jednotlivca. Marius, Sulla, Cato, Cicero, Pompeius, Crassus, Brutus a Cassius nie sú napriek vzájomným rozporom o nič menšími rímskymi vlastencami ako Caesar, čo platí aj naopak. Tí prví sú však príliš konzervatívni na to, aby pochopili hĺbku spoločenských zmien. Na druhej strane, ani Caesar nie je od svojich počiatkov automaticky predurčený na dosiahnutie nadpozemskej veľkosti, ako to, a posteriori, vidia a interpretujú niektorí antickí historici a ich nasledovníci. V posledných mesiacoch svojho života zrejme sám nemá presnú predstavu, ako by mala vyzerať budúcnosť. Jeho zásadný odklon od rímskej tradície spočívajúci v prenesení sídla štátu na Východ je veľmi nepravdepodobný, vylúčený. Odrezaný od Ríma a Itálie by dlho neprežil. Neskorší príklad Marca Antonia flirtujúceho s Kleopatrou a Východom, porazeného Octavianom v bitke pri Aktiu, to len potvrdí (september 31 pr. n. l.). Caesar zostáva za všetkých okolností, vedome i podvedome, Rimanom. Človek ako on nemôže byť vládcom servilných dvoranov a más, ktoré nevedia, čo je rímsky štát, jeho tradície, organizácia a čo znamená byť rímskym občanom. Má ďalšie plány. Časť z nich stihne uskutočniť. V poslednom roku svojho života zreformuje, spolu s alexandrijským astronómom Sosigenom, kalendár, ktorý má odteraz dvanásť mesiacov s menom siedmeho nazvaným Iulius na jeho počesť. Udeľuje rímske občianstvo vybraným jednotlivcom i celým obciam vrátane nedávno ovládnutých Galií. Posilní postavenie jazdeckého stavu a doplní senát, zefektívni štátnu a verejnú správu, zaistí pravidelné zásobovanie Ríma a v meste obnoví poriadok. Je inicátorom vydávania predchodcu dnešných novín (acta diurnalia), ktorými informuje verejnosť o prijatých úradných opatreniach. Dáva vysúšať bažiny, z ktorých sa v Latiu šíri malária. Usporiada hry a bohaté verejné hostiny pre ľud, pri jednej príležitosti na dvadsiatich tisícoch stoloch, slávi viacero vojenských triumfov. Štedro odmení svoje vojsko. Dá popraviť nepriateľských vodcov, ktorých zajal počas predchádzajúcich ťažení a držal vo väzení práve pre túto príležitosť. Je medzi nimi aj Vercingetorix, náčelník kmeňa Arvernov, vodca všeobecného galského povstania proti Rimanom, porazený a zajatý pri Alesii. Caesar dbá o to, aby pri prideľovaní pozemkov jeho veteránom neprevládala sila a štátna moc, ako tomu bolo za Sullu, ktorý ich násilne odobral predchádzajúcim majiteľom. Podporuje výstavbu Ríma i ďalších miest, rozvoj municípií a obcí v Itálii a provinciách. Plánuje ťaženie proti Partom, podľa niektorých preto, lebo chce napodobniť Alexandra Veľkého. Päťdesiatpäťročný Caesar si je akiste dobre vedomý toho, čo si uvedomoval už pred tromi storočiami podstatne mladší Macedónec. S narastajúcim počtom víťazstiev sa zvyšujú herné vklady a straty v prípade prehry. To druhé by bolo veľkou ranou pre Caesarovu ctižiadostivosť a naakumulovanú prestíž. Oveľa pravdepodobnejším vysvetlením je pragmatická obnova vplyvu Ríma na Východe, ktorá utrpela vážnu trhlinu katastrofálnou Crassovou porážkou. Na revanš čaká celý Rím, rovnako ľud ako nobilita. Kým sa Caesar vydá na pochod, musí si zabezpečiť tyl a zúčtovať s poslednými zvyškami pompeiovcov vyhnaných zo severnej Afriky. Pri presune z Itálie do Hispánie napíše knihu „Cesta“ (Iter). Nezachovala sa, podobne ako ostatné s výnimkou „Komentárov“. Jej názov sa dá chápať aj ako metafora. Obsahovala vedomý či nevedomý náznak sebareflexie alebo rekapitulácie vlastných činov odrážajúcich ubúdanie mentálnych a fyzických síl ? Boj v prvých radoch pri hispánskej Munde je rizikom, ktorým vždy racionálny Caesar stavia všetko na jednu kartu. Cesta, ktorú prešiel doteraz, bola dlhá a namáhavá, jeho akčný rádius, fyzický i mentálny, výnimočný. Prípadnú prehru nechce prežiť a začínať všetko odznovu. Vládal by? Muži, ktorí sa na bojisku pozerali smrti do očí, vedia o nej a o živote viac ako tí, ktorí o nich len rozprávajú.

Caesarova socha stojaca neďaleko od stále zachovanej budovy senátu (Curia), miesta jeho násilnej smrti je, podobne ako portréty a fotografie, vonkajšou projekciou charakteristík zobrazeného obsahujúcou posolstvo publiku. Vystihuje jeho podobu pred nečakanou smrťou, takou, akú si zaželal v predvečer svojho zavraždenia. Caesar v ruke nedrží zbraň, zástavu alebo odznaky moci. Neburcuje, jeho postoj, takmer rečnícky, je dôstojný no uvoľnený, s ľahkým vykročením a rukou, ktorá nehrozí a nevyzýva. Je zmierlivo vystretá, pozývajúca. Caesar sa pozerá nemenej do seba ako pred seba, akoby chcel niečo povedať, vysvetliť. Nie je to socha triumfátora, ale občana, vyrovnaného muža zmiereného so svojím životom a tým, čo má prísť. Vyžaruje z nej pokojná sila. Civilné zobrazenie Caesara je kontrapunktom k sochám Octaviana, považovaného historikmi za „architekta“ rímskeho impéria, stelesňujúcim imperiálny rozmach. Muža, poučeného osudom svojho prastrýka a adoptívneho otca, ktorý prostredníctvom formálnych inštitucionálnych zmien určených pre verejnosť dovŕši premenu republikánskeho Ríma na principátny. Odteraz bude senát poväčšine redukovaný na štafáž budúcich caesarov a augustov. Kľúčom k najvyššej výkonnej moci v štáte sa stane principova (princeps) „auctoritas“ znásobená právomocami zástupcu ľudu (tribunicia potestas), no predovšetkým najvyššie vojenské právomoci a titul imperátora (imperator) vládnuceho, v lepšom prípade, ako „prvý medzi rovnými“ (primus inter pares). Výsledkom bude vplynutie štátu – obce (civitas) a štátnej formy – republiky (res publica) do novej podoby – cisárstva (imperium Romanum), v ktorej sa republikánska formula SPQR manifestujúca jednotu senátu a rímskeho ľudu (Senatus Populusque Romanus) zahalí do cisárskeho purpuru. Katalyzátorom a hybným agentom tejto premeny nie je iba Caesar, ale aj jeho odporcovia. Rozdiel medzi nimi je najmä v schopnosti prvého prevziať iniciatívu v každej politickej a vojenskej situácii, v jeho činorodosti a mnohostrannosti. Takisto v potrebnom odstupe, ktorý mu umožnuje vidieť veci zvonku a v súvislostiach. Tieto prevládnu nad defenzívnym, stereotypným spôsobom uvažovania do seba uzavretých republikánov, optimátov aj populárov, strnulo sa pridržiavajúcich modelu vzájomnej kontroly ako matrice, do ktorej sa v podmienkach expandujúceho Ríma a spoločenských zmien poznamenaných ľahostajnosťou más k ideám republiky a ich náklonnosťou k silným vodcom, ktorí ich živia, už nedá vtesnať riešenie narastajúcich rizík konfrontácie medzi senátom a ambicióznymi jednotlivcami i medzi nimi samými. Principát existoval v embryonálnom štádiu, aj keď v opačnom garde, už pred Octavianom po rozpade prvého triumvirátu a pred Caesarovým návratom do Ríma. Republike vládol senát spolu so svojím chránencom i ochrancom v jednom, poslušným, a teda „dobrým“ Pompeiom. „Zlý“ Caesar, vytesnený do metafyzického i praktického priestoru medzi senát, s ktorým bol spojený svojím aristokratickým pôvodom, a rímsky ľud, ku ktorému mal úprimne blízko, bol odkázaný na prijímanie individuálnych rozhodnutí. V celkovej perspektíve zachytávajúcej Caesarove neodškriepiteľné úsilie smerujúce k dosiahnutiu najvyššej moci v štáte je dôležité neprehliadať ani osobné ašpirácie niektorých členov senátu, Cata a ďalších, ktorí svoju túžbu po presadzovaní vlastnej vôle skrývajú za republikanizmus v jeho najčistejšej, v praxi už neudržateľnej, podobe.

Caesar je celou svojou bytosťou Riman. Patrí svojmu rodnému mestu a chce, aby to bolo aj naopak. Je synom hľadajúcim otca, ktorého stratil v mladom veku. Zároveň sa chce stať rodičom (parens) aj on sám, čo sa mu podarí, keď mu je na sklonku života udelený čestný titul „Otec vlasti“ (pater patriae). Jeho meno ponesú ako titul nielen tí, ktorí budú po ňom vládnuť Rímu. Posmrtne je zaradený medzi rímskych bohov (divus Iulius). Nie pre schopnosť konať zázraky, ale ako výraz uznania za činy presahujúce predstavivosť súčasníkov. Doba, v ktorej žil, nie je horšia ako budúce. Je počiatkom inkluzívnej civilizácie. Historický Caesar a spolu s ním aj svet, v ktorom existoval, naďalej prežívajú v mnohorakých podobách, v dobových záznamoch, klasickej a modernej historiografii. Zostanú tu s nasledujúcimi generáciami, ktoré ich budú, rovnako ako minulé a súčasná, obdivovať, rešpektovať, odmietať a nenávidieť. Jedno je isté už dnes. Tých, čo ich chcú poznať a pochopiť, nenechajú ľahostajnými.

Bronzová socha Gaia Iulia Caesara, Via dei Fori Imperiali, Rím.
Originál je umiestnený v sídle Senátu Talianskej republiky.