Konanie pred Ústavným súdom SR vo veci predmetu referenda prezentovalo zároveň aj názory účastníkov daného konania na otázku odvolateľnosti poslancov voličmi. Tak ako sa naša politická elita, t. j. prezidentka, predseda parlamentu a ústavný súd vyslovili jednomyseľne proti odvolateľnosti poslancov voličmi, tak jadrom predloženého príspevku je naopak argumentácia, ktorá sa snaží ukázať, že odvolateľnosť poslancov voličmi patrí k podstate zastupiteľskej demokracie.
Ústavný súd sa k riešeniu danej otázky dostal nie prostredníctvom skúmania ústavnosti predmetu referenda, ale prostredníctvom skúmania záväznosti prijatia pozitívneho výsledku referenda, čo však nebolo predmetom konania. Na daný moment upozorňuje aj ústavný sudca P. Straka vo svojom odlišnom stanovisku.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Ústavný súd pri skúmaní dôsledku pozitívneho referenda dospel k záveru, že z hľadiska právnej formy by mal dôsledok formu teleologickej normy, ktorá „ustanovuje cieľ, avšak realizáciu tohto cieľa v podobe konkrétneho pravidla správania bližšie neupravuje“ (III.2.4., bod 91) Výsledkom pozitívneho referenda by bolo rozhodnutie o skrátení volebného obdobia poslancov, ale ani samotný výsledok referenda a ani ústava neurčuje, kto a ako by mal výsledok referenda realizovať. V prípade rovnakého právneho typu výsledku referenda, ktoré rozhodovalo o vstupe Slovenska do EÚ, také usmernenie ústavy nebolo potrebné, pretože výsledok bol v súlade s vôľou prezidenta a poslancov, ktorí na základe pozitívneho výsledku referenda schválili „Zmluvu o Ústave pre Európu“.
V prípade pozitívneho výsledku referenda o skrátení volebného obdobia je ľudsky prirodzené, že podobný súhlas väčšiny poslancov absentuje. Nesúhlas poslancov s daným referendom dokumentuje aj stanovisko Národnej rady SR k danej veci (II.2.).
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť vzniká otázka, kto by mal realizovať výsledok referenda. Poslanci v zmysle čl. 73 odsek 2 ústavy „nie sú viazaní príkazmi“ a na základe svojho „svedomia a presvedčenia“ uvedený výsledok nemusia realizovať. V súlade s citovaným článkom tak ÚS konštatuje, že „poslanci národnej rady svoj mandát vykonávajú podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi; preto nie je možné prinútiť ich realizovať výsledok referenda, hoci je aj pre nich právne záväzný. Zodpovednosť poslancov za uskutočnenie výsledku takéhoto referenda v týchto prípadoch je tak voči občanom len politická“ (III.2.4. bod 92).
Prezidentka vo svojom podaní na ÚS venovala danej otázke podstatne širšiu pozornosť a neodvolateľnosť poslancov premenila na jeden z dvoch základných princípov zastupiteľskej demokracie. Podľa jej názoru sú základnými princípmi zastupiteľskej demokracie „zákaz imperatívneho mandátu a princíp vlády na vopred ustanovené obdobie. Ak by ktorýkoľvek z týchto princípov neplatil, zastupiteľská forma výkonu demokracie by už nebola zastupiteľskou“ (V.3. bod 21). V uvedenom stanovisku si však prezidentka pletie imperatívny mandát, ktorým je kandidát poverený presadzovať konkrétne stanovisko voličov v určitej záležitosti s neplnením si povinností poslanca, ktorý namiesto toho aby vykonával moc občanov (čl.1 odsek 2), tak výkon zverenej moci občanov mení na nástroj realizácie svojich osobných alebo skupinových záujmov.
Jadro stanoviska NR (II.2.) k ústavnosti predmetu referenda najdokonalejšie vyjadruje citát z rozhodnutia Ústavného súdu Maďarska, ktorý vo svojom stanovisku uvádza: „Podstata slobodného mandátu tkvie naopak v tom, že právna závislosť medzi zástupcom a voličmi volebným aktom končí. Ako hlasujúci (poslanec) nemôže byť braný na zodpovednosť za svoju činnosť a hlasovanie počas výkonu mandátu, teda trvanie ich mandátu je na celé volebné obdobie, ktoré voličmi nemôže byť skrátené. Vzťah medzi zástupcami a voličmi je politickej povahy, a teda zodpovednosť sa môže objaviť iba počas volieb.“ (II.2. bod 61) Z čisto ľudského hľadiska by bol človek prekvapený, ak by súčasný poslanci zastávali iný názor na predmet referenda.
Skôr ako budeme môcť prikročiť k skúmaniu otázky odvolateľnosti poslanca, je podľa nášho názoru nutné uviesť na pravú mieru skutočnú podstatu našich poslancov. Bežne rozšírené tvrdenie o poslancoch ako zástupcoch občanov, vyskytujúce sa nielen v médiách, ale na veľké prekvapenie aj v odborných textoch, v podaní prezidentky, v stanovisku parlamentu, v stanovisku petičného výboru a nakoniec aj v náleze ÚS, len reprodukujú čl. 73 odsek 1 ústavy, že „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi“. Ale daná charakteristika nezodpovedá slovenskej realite vo viacerých bodoch.
Občania Slovenska si vo voľbách primárne nevyberajú medzi poslancami, ale medzi kandidátkami politických strán. Hlasovacie lístky, prostredníctvom ktorých hlasujeme, nie sú rozdelené podľa kandidátov, ale podľa politických strán. Väzba medzi poslancom a voličom tak nie je priama, ale sprostredkovaná politickými stranami, takže volič nemá prístup k voľbe kandidátov priamo.
Dôležitá okolnosť existujúceho systému volieb spočíva v tom, že poslanec v rámci daných volieb nezískava mandát osobne, t. j. na základe verejnej prezentácie svojich osobných politických a iných kvalít. Získava ho v rámci všeobecného mandátu en bloc, ktorý voliči udeľujú celej kandidátke danej politickej strany. Jednotliví kandidáti na súpiske strany tak získavajú mandát voličov len ako kvantitatívny prvok danej skupiny, ktorý sa nachádza na určitom poradovom mieste kandidátky, a nie ako osobnosť. Na uvedenej skutočnosti nič podstatné nemení ani fakt, že máme možnosť krúžkovania kandidátov. Krúžkovanie mení len poradové číslo kandidáta, ale nie podstatu mandátu.
Pri súčasnej voľbe „poslancov“ poznáme osobnostné názory, charakter a pod. len niektorých kandidátov, na základe ich predchádzajúcej verejnej či medializovanej činnosti. Väčšina z niekoľko stoviek navrhovaných kandidátovo je nám fakticky neznáma. A aj keby nám boli známi, tak by sme nemohli voliť podľa poslancov, lebo poslanci. za ktorých by sme hlasovali, sa môžu nachádzať na rôznych kandidátkach politických strán. Voľba poslancov je tak následným, vedľajším dôsledkom voľby medzi politickými stranami. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zvolení poslanci nie sú v prvom rade reprezentantmi voličov, ale reprezentantmi politických strán.
Daný moment sa celkom jasne prezentuje aj prakticky v tom, že poslanci majú svoje „poslanecké“, t. j. stranícke kluby na pôde parlamentu a v prípade hlasovania o zákonoch sa neradia s občanmi, ktorí ich zvolili, ale o hlasovaní sa radia vo vlastných straníckych štruktúrach. Hlasujú tak, ako to vyhovuje politickým stranám, a nie tak, ako to vyhovuje občanom.
Fungovanie poslancov v rámci ich straníckych skupín spochybňuje tvrdenie ústavy, že reálni poslanci sa rozhodujú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nekonajú na základe príkazov straníckej skupiny. V médiách neustále počúvame o tom, ako sa pri riešení rôznych vecí musia poslanci stretnúť vo svojej straníckej skupine a tam sa na straníckej schôdzi dohodnúť. Lenže dohoda v straníckej skupine je len jednou z foriem príkazu, ako majú poslanci hlasovať. Ak nehlasujú podľa daného príkazu, tak sú z poslaneckého klubu či straníckej skupiny vylúčení.
Uvedený aspekt hlasovania poslancov jasne ukazuje na význam výrazu „príkaz“. Poslanci nie sú viazaní príkazmi či uzneseniami iných poslaneckých klubov či orgánov, ale sú viazaní uzneseniami svojho straníckeho klubu, pretože ich mandát je straníckym, a nie občianskym mandátom. Výsledkom je stav, že hoci poslanci musia hlasovať v parlamente osobne, tak to neznamená, že rozhodnutie, za ktoré osobne hlasujú, je aj ich osobným rozhodnutím. Realita ukazuje, že rozhodnutie, za ktoré hlasujú, je rozhodnutím politického klubu, a nie ich osobným rozhodnutím.
Rozhodovanie poslancov v ich straníckych kluboch o jednotlivých bodoch hlasovania spôsobuje, že mandát poslanca nadobúda povahu imperatívneho mandátu, lebo sú viazaní spôsobom hlasovania v konkrétnych otázkach, voči ktorému tak vehementne vystupujú odporcovia odvolávania. Podriadenosť poslancov voči suverénovi nemá povahu imperatívneho mandátu, pretože poslanec musí sám hľadať konkrétny spôsob realizácie moci suveréna v neustále sa meniacich spoločenských pomeroch.
Ak posúdime náš volebný systém s ústavou, tak je zjavné, že daný systém nie je v súlade s viacerými článkami ústavy. Konkrétne, čl. 2 odsek 1 hovorí, že občania vykonávajú svoju moc okrem iného „prostredníctvom svojich volených zástupcov“, ale občania nevolia svojich zástupcov, ale zástupcov politických strán, lebo svojich zástupcov si nemôžu v danom systéme reálne vybrať. Volebný systém je aj v rozpore s čl. 26 odsek 2, podľa ktorého „Každý má právo slobodne prejavovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom“, t .j. napríklad aj formou voľby poslanca, čo mu však náš volebný systém neumožňuje. Ústavnému čl. 73 odsek 2 odporuje aj fakt, že poslanci na pôde parlamentu reprezentujú politické strany a rozhodujú nie vo svojom vedomí a presvedčení, ale v straníckych skupinách. Ich hlas v hlasovaní je síce ich osobným hlasom čo do formy, ale čo do obsahu je to stranícky hlas dohodnutý v straníckej skupine. V konečnom dôsledku je náš volebný systém v jasnom rozpore s tak často citovaným čl. 30 odsek 1, kde sa hovorí, že „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov“, čo však náš volebný systém, ako som uviedol vyššie, neumožňuje.
Teraz sa na chvíľu prenesme do „rozprávkového“ sveta našej ústavy, v ktorom by poslanci boli skutočne volení občanmi, boli by vykonávateľmi suverenity ľudu. V prvom rade je potrebné konštatovať, že princíp odvolateľnosti poslancov je len druhou stranou princípu ich voliteľnosti. Ich spoločným vecným základom je vôľa občanov. V akte voľby suverén nominuje svojich zástupcov na základe ich osobných, dobrovoľných sľubov, že budú vykonávať moc suveréna, t. j. občanov (čl. 2 odsek 1). Pokiaľ sa poslanci pri výkone zverenej moci odchyľujú od vôle „suveréna“, tak sa sami svojím konaním zbavujú mandátu a ich odvolanie je len formálnym potvrdením existujúcej reality. Ak by demokracia neobsahovala právo odvolať poslancov, ktorí si svoj mandát neplnia, potom by realita spoločnosti nebola určovaná princípom demokracie, ale svojvoľnosťou zvolených poslancov.
Samotný čl. 73 odsek 2, na ktorý sa všetci odporcovia odvolateľnosti poslancov odvolávajú, tomu nijako nebráni. Pokiaľ je kandidát zvolený za poslanca, tak ako osoba nadobúda politickú formu poslanca a jeho osobné svedomie a presvedčenie je pri výkone mandátu viazané jeho sľubmi, ktoré dal voličom, t. j. je viazané jeho mandátom. Ak by sme pripustili, že poslanec sa pri výkone mandátu môže riadiť nie svedomím a presvedčením poslanca, ale svojím svedomím a presvedčením súkromnej osoby, tak by sme nutne pripustili, že poslanec môže premeniť svoju politickú funkciu na nástroj presadzovania svojich súkromných záujmov.
Odporcovia princípu odvolateľnosti poslancov nahrádzajú daný princíp princípom pravidelnej opakovateľnosti volieb. V tichosti predpokladajú, že nech už by politická reprezentácia konala akokoľvek, občania sú povinní to znášať až do nasledujúcich volieb. Takto sa naši najvyšší politickí a súdni predstavitelia snažia transformovať demokraciu z nástroja vlády občanov na trvalý nástroj ich poroby, na nástroj vlády poslancov nad občanmi, prerušovaný len voľbami.
Odmietanie princípu odvolateľnosti ako podstatnej zložky princípu zastupiteľskej demokracie je výsledkom redukcie princípu voliteľnosti len na formálny akt voľby, ktorá súčasne poslancov k ničomu nezaväzuje. Ak by voľbu poslancov chápali nielen formálne, ale aj obsažne, tak by výkon poslaneckého mandátu bol formálne obmedzený štyrmi rokmi, ale z hľadiska svojho obsahu, t. j. z hľadiska realizácie vôle voličov, by poslanec bol okamžite odvolateľný v prípade, že neplní vôľu voliteľov.
Z vyššie uvedeného plynie, že neustále reči o demokratickej povahe nášho štátu sú len opakovaním myšlienok ústavy, ale tie nie sú v súlade s realitou. Frontálny útok prezidentky, jej pomocníkov, parlamentu a ústavného súdu proti princípu odvolateľnosti ako jednému zo základných princípov demokracie je zjavnou snahou znížiť ústavu na úroveň existujúcej deformovanej reality, hoci ako najvyšší ústavní predstavitelia by sa mali snažiť o opak, t. j. o pozdvihnutie spoločenskej reality na úroveň ústavy.
V závere príspevku by som chcel zdôrazniť najmä fakt, že aj keby sa referendum uskutočnilo a jeho výsledok by viedol k novým voľbám, opäť by to boli voľby, ktoré by do parlamentu poslali nie zástupcov občanov, ale zástupcov politických strán aj so všetkými vyššie uvedenými nedostatkami, t. j. ďalšie referendum o skrátení volebného mandátu poslancov by bolo potenciálne na ceste. Pokiaľ sa nám nepodarí zmeniť ústavu tak, aby bolo jasné, že suverénom je tu občan, potiaľ budú mať zvolení poslanci v parlamente na štyri roky zaručené postavenie malých pozemských „bohov“.
