Rozhodnutie Švédskej kráľovskej akadémie udeliť cenu spevákovi a textárovi Bobovi Dylanovi (vlastným menom Robert Zimermann, nar. 1941) bolo svojráznym prekvapením a bolo jedným z tých, ktoré narúšajú zaužívané stereotypy pri posudzovaní toho, čo je a čo nie je vhodné na titul laureáta tejto úplne najprestížnejšej ceny v oblasti literatúry. Vždy, keď sa naruší stereotyp, keď sa odvážne odmietne klišé zaužívaných postupov, tak je to vítaná zmena, je to krok odvahy a tiež priestor prehodnocovať kritériá, podľa ktorých komisie postupujú. V tomto ohľade si udelenie ceny Bobovi Dylanovi zaslúži potlesk, ale potlesk tak trochu stlmený a sprevádzaný pochybnosťami.
Bob Dylan. Foto: Xavier Badosa / Flickr
Ak mám – a musím – byť osobný, tak treba povedať, že Bob Dylan bol pre mňa nielen veľkým hudobníkom, skvelým textárom a vskutku svetovým spevákom, ale aj mierou posudzovania voči iným muzikantom či textárom populárnej hudby. Tejto téme som sa dlhodobo ako novinár venoval, sledoval som trendy populárnej hudby, napísal som desiatky, možno stovky článkov na túto tému; bol som aj autorom obsiahlej knihy Slovenský bigbít, ako aj spoluautorom scenára pre dvanásťdielny tv seriál s rovnomenným názvom. Inými slovami, rád by som zdôraznil, že viem, o čom hovorím, keď si trúfnem hodnotiť tvorbu Boba Dylana. Nepochybne, je to špičkový autor, textár, spevák, jeho skladby sa predávajú na stovkách miliónov nosičov, kedykoľvek si môžete pustiť jeho pesničky a vždy budete mať povznášajúci pocit. Je to, inak to neviem nazvať, geniálny umelec v oblasti populárnej hudby, na jeho úrovni sú už len skupiny Beatles, či Rolling Stones, alebo pesničkár Leonard Cohen. Inak je za nimi hlboká priepasť.
Keď však začneme hodnotiť literárnu kvalitu Dylanových textov, tak tu naozaj – a bez zaujatosti – vznikajú pochybnosti. Dobre, ak by existovala Nobelova cena za hudobnú tvorbu, tak by Bob Dylan mohol kandidovať každý rok. Ale považovať tohto pesničkára za spisovateľa, je akosi neprimerané. Americký spisovateľ Norman Mailer tak trochu ironicky podotkol, že ak je Bob Dylan spisovateľ, tak on je kozmonaut. Bob Dylan totiž naozaj nie je spisovateľ, on je vynikajúci autor textov, ktoré sám hudobne stvárnil. Dylanov fenomenálny text a aj jeho skladba „How many roads…“ patrí k vrcholom v celých dejinách svetovej populárnej hudby. Porovnateľná je vari len skladba a text Johna Lennona „Imagine.“
Ale tu sa nesporná Dylanova genialita končí. Ako protiargument by mohol poslúžiť fakt, že aj texty piesní sú poéziou. Áno, bezpochyby sú. Ako iný vrchol poézie v textoch populárnej hudby by nám mohol poslúžiť Leonard Cohen, ktorý je prinajmenšom taký dobrý ako Dylan, dokonca je oveľa spirituálnejší a vo svojej podstate hlbší ako Dylan. Cohenova skladba „Alelujah“ je kultovou záležitosťou, ktorú zdieľa takmer jedna miliarda poslucháčov. Nehovoriac o tom, že Leonard Cohen je aj autorom viacerých básnických zbierok, ktoré znesú kritérium najvyššej kvality. Ak sa teda Švédska kráľovská akadémia rozhodla udeliť Nobelovu cenu za literatúru Bobovi Dylanovi, mohla sa tak pokojne rozhodnúť aj pre Leonarda Cohena.
Rozhodnutie Švédskej kráľovskej akadémie týmto činom vyvolalo aj viaceré následné pochybnosti. Komu všetkému už udelili cenu za literatúru? Bolo to vždy naozaj zaslúžené? Zaiste, v zozname laureátov Nobelových cien sú mená, ktoré patria k absolútnym vrcholom svetovej literatúry a ich diela budú navždy kultúrnym dedičstvom ľudstva. Nie vždy sa však, takpovediac, trafili na to správne meno a cenu dostali autori, na ktorých si dnes už nikto nespomenie. A naopak, veľa autorov, ktorí by si cenu zaslúžili (napr. Umberto Eco, Norman Mailer, Alberto Moravia, Louis Aragon…) si Švédska kráľovská akadémia akosi nevšimla. Udeľovanie Nobelových cien za literatúru bolo občas motivované aj politicky, alebo podliehalo mocným tlakom kultúrno-spoločenských skupín či dokonca štátnym záujmom. Svoju úlohu nesporne zohráva aj kultúrna diplomacia, prezentácia diel toho-ktorého autora, prekladová literatúra a nepochybne aj literárny marketing. Môžeme sa nad tým pozastaviť, polemizovať, niektoré nominácie priamo odmietnuť, napriek tomu to kredit a vážnosť Nobelovej ceny neznižuje. Držiteľ ceny sa stáva adeptom národného Pantheónu a natrvalo sa zapíše do kultúrnych dejín celého ľudstva.
Ako je na tom Slovensko a v tejto súvislosti najmä slovenská literatúra? Našli by sa v jej nedávnej minulosti adepti, ktorí by sa o túto cenu mohli uchádzať, ktorí by ju mohli dostať? Aj keď je to len hypotetická otázka, stojí za krátke zamyslenie. Treba si položiť legitímnu otázku: sú diela autorov ako Martin Kukučín, Pavol O. Hviezdoslav, Ján Smrek, Tomáš Štrauss, Milan Rúfus, Dobroslav Chrobák, František Hečko, Ladislav Ťažký… porovnateľné s držiteľmi Nobelovej ceny za literatúru? Aj keď umelecká, literárna tvorba nie je športová kategória, ktorá sa meria gólmi, bodmi a sekundami, predsa len podlieha istým kritériám. O dielach prinajmenšom spomenutých autorov je – o tom nepochybujem – možné uvažovať ako o držiteľoch Nobelovej ceny za literatúry. Aj malé národy a „malé“ literatúry môžu predsa splodiť literárneho génia, ktorého tvorba a univerzálny záber oslovia celý svet. Zjavne aj v súčasnej slovenskej literatúre by sa našli spisovatelia, ktorých dielo by sa dôstojne mohlo uchádzať o prestížne ocenenie Švédskej kráľovskej akadémie (Anton Hykisch, Pavol Vilikovský, Peter Jaroš…) Veď si nemusíme dokazovať, že tvorba niektorých slovenských autorov je prinajmenšom porovnateľná s dielami európskych, resp. svetových autorov a obstojí aj s tými, ktorí najvyššiu cenu za literatúru už dostali. Nesmieme byť maloverní a utvrdzovať sa v našej malosti, ale ani v sebe pestovať falošné velikášstvo a vydávať sa za pupok sveta. Vyvážený prístup je asi to najlepšie, čo slovenská literatúra môže urobiť, aby sa presadila aj na najvyšších poschodiach.
Je to len zamyslenie, nič viac. Udelenie Nobelovej ceny za literatúru spevákovi a textárovi Bobovi Dylanovi však evokuje mierne pochybnosti a otázniky, či to bol správny výber – bez toho, aby sa ubralo kvalite Dylanovej tvorby. A zároveň to bol podnet na zamyslenie iným smerom: aké sú nádeje a možnosti, že raz dostane Nobelovu cenu za literatúru slovenský autor… Možno sa taký autor ešte len rodí, možno sa toho dožije ešte naša generácia. Snívať je ušľachtilé.
