Žijeme vskutku hektické časy a často sa nemôžem ubrániť dojmu, že sme poriadnou dávkou násilia vtiahnutí do inej reality, kde si silou mocou veci javia logicky ináč. V spoločnosti sa cieľavedome vytvára tlak na správny a jedine prijateľný názor. Niečím to celkom výrazne v knižnici mojich pocitov zaváňa, či skôr poriadne smrdí. Istá feministka, ktorá sa historicky v jednej z vyspelých krajín a je potrebné podotknúť, hneď dvakrát neúspešne uchádzala o najvyšší post, sa raz nechala počuť, že politik má mať dva názory, verejný a súkromný. Úprimnosť nadovšetko ju zakrátko dobehla a nemilo zaskočila – dvakrát.
A práve tu sa začína bieda demokracie… Ľudia môžu „slobodne” vyjadriť vlastný názor, no mnohí, čuduj sa, svete, nesiahnu po tej vymoženosti doby, ba pod vplyvom skúsenosti na to ani len nepomyslia. Radšej a v záujme pokoja sa pridajú k tomu populárnemu, masovo razenému. Nie každý je ochotný vysvetľovať a obhajovať vlastný postoj proti lepšie informovanej väčšine s patentom na rozum. Francúzi si náš národ, v osemdesiatych rokoch minulého storočia láskavo a s úsmevom, zaknihovali ako veselých zbabelcov. Niečo na tom bude, aj keď…
Možno to bol pán Werich, kto raz utrúsil, že vyhrať argument s inteligentným človekom je ťažké, ale s hlúpym je to úplne nemožné. A tak sa, tak ako vždy v minulosti, i napriek osobným výhradám tvárime, že sme na tej istej (oficiálnej) strane. Preto, aby sme sa vyhli rôznym posmeškom či opakovanému únavnému vysvetľovaniu tým, čo berú všetko bez akýchkoľvek otázok alebo pochybností, aj keď tie priamo klopkajú na čelo. Skrátka, neriskujeme domáci folklór – vyradenie z kolektívu. Naliehavosť správneho zmapovania je o to nevyhnutnejšia, o čo je daná problematika aktuálnejšia a dôležitejšia. Istá moja známa, ktorá je hlboko veriaca a nikdy neklame, sa mi nedávno s hanbou priznala, že v práci musí, lebo už nevydržala ten tlak byť naďalej bielou vranou. Chodila do zamestnania s kŕčmi ako vysokoškolák pred ťažkou skúškou. Tak si pomohla, tlak opadol a kŕče ako prišli, tak sa aj porúčali.
Dlhším predslovom sme sa posunuli k jadru veci. Ešte pred vypuknutím vírusového šialenstva sa domáca scéna už po nejaký čas profilovala na rusofóbov a rusofilov. Nepatrím ani tam, ani tam. Obhajujem si svoju neutralitu, aj keď musím zároveň priznať: historicky, jazykovo ako Slovan mám bližšie aj napriek „68-mu” bližšie k východu. Obzvlášť jedna z už zmienených skupín je veľmi agresívna a nevie prísť tej druhej na meno. Ešte predtým rozpoltenú spoločnosť polarizoval ešte viac prebiehajúci konflikt na Ukrajine. A opäť sme pritom – pripúšťa sa len jediný náhľad na vec a veselo sa hlava-nehlava masíruje. Aj ten, kto bol ešte včera velebený, si môže „nesprávnym” hodnotením situácie veľmi pohoršiť a skončiť rovno v pekle! A tak kým jedni sa ponáhľajú „ísť na bubon” s odobrením spravodlivého postupu, iným, aj keď sa snažia zostať zdržanliví, kladú všetečné otázky, vylučujúce neutralitu. Nič na tom nezmení ani fakt, že sa nepohybujú v branži…
Odsúdiť a hotovo! Ale čo ak je, drahí veriaci, všetko oveľa komplikovanejšie a vôbec nie jednofarebné? V žiadnom prípade nemám ambíciu ujať sa postu diablovho advokáta, i keď paradoxne ruského vodcu takými farbami maľuje takmer celý svet, a nakoniec vidieť veci inou optikou je nielen nesprávne, ale aj neprípustné. Väčšina objektívnych ľudí má v genetike zakódované to dávne anglo-saské pravidlo držať slabšiemu či tomu, na ktorého sa robí „pogrom”. Ak sa všetci takto spolčia, je potrebné zvýšiť pozornosť… Niekomu tu veľmi záleží na eskalovaní napätia.
Nič nie je len čierne a rovnako je to aj s bielym. Na svete, bohužiaľ, nie je perfektný štátnik (úplne bez škrupulí) a určite ním nie je ani ruský prezident, ale… Pokrytectva a princípu dvojakého metra už bolo celkom dosť. Hneď, ako uznal Donbas a Luhansk ako nezávislé republiky, zišla mi na um paralela s „ukradnutým” Kosovom. A tam veru „vypálil svojim protivníkom rybník”, keď len skopíroval ich vlastné praktiky z minulosti. Staročeské „kdo s čím zachází, s tím také schází”, sa vrátilo ako bumerang.
Zostáva nám len veriť, že toto testovanie sa skončí a žezla sa späť ujme zdravý rozum skôr, ako by nás to všetkých poriadne mrzelo.
A ešte na dôvažok. Ruku na srdce, komu by sa páčilo, ak by si južné časti Slovenska napríklad v malebnom okolí Štúrova či Dunajskej Stredy vyhlásili zajtra samostatnosť? Mne určite nie! Nemajú však žiadny racionálny dôvod, sú našimi občanmi s maďarskou národnosťou, môžu voľne rozprávať svojím materinským jazykom a – nehrozí im žiadny Majdan. V tom je ten hlavný rozdiel. A teda, ak sa povie na margo niečoho „A”, nech sa jedným dychom dodá aj „B”, aby si ľudia mohli naozaj utvoriť objektívny úsudok.
(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)
