Bielorusko: fiasko demokracie i opozície

Triezvy pohľad na prezidentské voľby v Bielorusku ukazuje, že napriek výrazne hysterickej a nervóznej atmosfére je postavenie Alexandra Lukašenka silnejšie, ako sa to vykresľuje na Západe, a vplyv opozície slabší ako silácke reči jej lídrov. Nazdávam sa, že uplynulý víkend utrpela v Minsku fiasko nielen demokracia, ale aj celá súčasná opozičná garnitúra. Rozdiel medzi víťazným prezidentom Lukašenkom (vyše 82 percent) a jeho hlavným rivalom Alexandrom Milinkevičom (6 percent) je taký obrovský, že pri extrémne vysokej voličskej účasti (92 percent) blednú aj argumenty o nerovných podmienkach súťaže. Racionálnemu pozorovateľovi musí byť jasné, že pri takejto neschopnosti osloviť aspoň štvrtinu voličov nemožno pomýšľať ani na „džínsovú revolúciu“. Tento scenár pripravovaného prevratu skrátka nevyšiel. Nemožno si nevšimnúť, že Milinkevičove výzvy, aby ľudia neodchádzali z námestia, ostali prevažne ignorované. Lukašenko v týchto voľbách nemal dôstojného súpera. Prečo je to tak? Latentné sympatie sú nemiestne Súčasný bieloruský prezident je bezpochyby najautoritatívnejším vládcom v Európe. Ovládol štátnu televíziu, zakázal distribúciu kritickej tlače, dekrétom z marca minulého roka obmedzil slobodu zhromažďovania, rozháňa demonštrácie brutálnym spôsobom. Nezávislé odbory boli rozmetané. Starostovia miest a obcí nie sú volení, ale dosadzovaní zhora. Prívrženci opozície sú nielen prenasledovaní, ale nezriedka aj zatýkaní: v byte, na pracovisku alebo i na ulici. Toto všetko nám musí stačiť na to, aby sme nemali ilúzie o tom, kto je to Alexander Lukašenko. Napriek tomu pretrvávajú v časti európskej verejnosti (aj tej slovenskej) nepochybné latentné sympatie k tomuto politikovi. Títo ľudia v ňom obyčajne vidia muža, ktorý hrdinsky vzdoruje tzv. washingtonskému konsenzu. Takýto pohľad však môže klamať. Alexander Lukašenko nie je žiaden Hugo Chávez. Líder Smeru Robert Fico, ktorý prijal pozvanie bieloruskej ambasády na oficiálnu recepciu, by mal vedieť, že jeho kolega, šéf sociálnych demokratov Nikolaj Statkevič, sedí v Lukašenkovom väzení. Minsk navštívila aj delegácia Spolku slovenských spisovateľov na čele s predsedom Pavlom Janíkom a pochvaľovala si vzájomnú spoluprácu. Nezišlo im na um, že najznámejší bieloruský spisovateľ Vasiľ Bykov (ktorého diela prekladali do slovenčiny aj viacerí členovia Spolku) musel odísť do exilu, kde aj zomrel. Predstavitelia KSS, ktorí tak radi vychvaľujú režim v Minsku, hádam ani netušia, koľko členov Bieloruskej komunistickej strany hnije v tamojších žalároch a že im baťka Lukašenko nedávno zakázal ich jediné noviny. V tejto súvislosti mi zišla na um jedna príhoda. V októbri minulého roka som sa zúčastnil na jednom stretnutí ľavicových intelektuálov z celej Európy v Rige. Boli tam pozvaní aj dvaja bieloruskí disidenti – jeden bol socialista a druhý komunista –, ktorí nás všetkých požiadali o podporu. Zdôrazňovali, že napriek klišé, ktoré sa šíri v západnom svete, „v Bielorusku nevládne komunizmus, ale mafiánsky kapitalizmus“. Lukašenko má reálnu podporu Nie, Alexander Lukašenko nie je nijaký hrdina. Ale nie je to ani démon a treba objektívne priznať, že západné hodnotenia situácie v Bielorusku sú často – mierne povedané – prehnané. Spojené štáty napríklad kritizujú vysoký počet popráv. To je síce pravda, ročne tam usmrtia asi tri desiatky ľudí, ale treba zdôrazniť, že ide výlučne o páchateľov mimoriadne brutálnych trestných činov a navyše – počuť niečo také z USA, ktoré patria medzi krajiny s najvyšším počtom popravených na svete, je skutočne pikantné. Za dôkaz Lukašenkových diktátorských metód sa považovalo aj to, že zakázal mítingy opozície v deň konania volieb – ale tak je to predsa bežné v mnohých demokratických štátoch (volebné moratórium platilo donedávna aj u nás). Ďalej sa v komentároch občas stretnete s tvrdením, že bieloruský prezident zakázal historickú vlajku – v skutočnosti ju však zrušilo referendum. A zrejme úplne najkomickejšia bola hysterická správa jedného zahraničného pozorovateľa (ktorú, samozrejme, okamžite prevzali všetky západné médiá), že demonštrantov na Októbrovom námestí rozohnali pomocou diel so snehovými guľami. Neskôr sa ukázalo, že ľudia z námestia odchádzali, lebo začalo husto snežiť… Pri všetkých kontroverziách si treba uvedomiť, že Alexander Lukašenko nie je nijaký samozvaný neobmedzený vládca. V minulých prezidentských voľbách získal napríklad 76 percent hlasov, no napriek tomu, že i toto číslo sa spochybňuje, podľa odhadov nezávislých sociológov mohol získať skutočnú priazeň okolo 58 percent voličov. Aj januárový prieskum Gallupovho inštitútu pred tohtoročnými voľbami uverejnený v emigrantskom časopise Belarussian Review ukázal, že Milinkevič má podporu iba 17 percent obyvateľstva, kým Lukašenko takmer 55 percent. Za takýchto okolností sú vyhlásenia lídra opozície, ktorý už pred voľbami tvrdil, že ak ich nevyhrá, boli zmanipulované, trochu smiešne. Za Lukašenkom teda naozaj stojí väčšina národa a reálna podpora opozície je veľmi nízka. Navyše, vďaka osobnému priateľstvu s patriarchom Filaretom má na svojej strane i bieloruskú pravoslávnu cirkev. V čom teda tkvie skutočná príčina neprehliadnuteľnej popularity Alexandra Lukašenka? Je to v ekonomike, hlupák Bill Clinton by na to odpovedal svojou legendárnou formulkou „je to v ekonomike, hlupák“. Ak si uvedomíme, že Bielorusko postihol v dôsledku „šokovej terapie“ na začiatku deväťdesiatych rokov ekonomický kolaps (prestalo fungovať veľa podnikov, výroba poklesla o viac ako polovicu, mena strácala hodnotu, prudko rástla nezamestnanosť) a súčasný prezident za 12 rokov svojho úradu tieto nepriaznivé ukazovatele zvrátil, dostaneme sa na koreň veci. Citujme údaje zo správy Medzinárodného menového fondu z júna 2005: Bielorusko si už niekoľko rokov udržiava neustály rast reálnych miezd (len za rok 2004 bol zaznamenaný nárast o 24 percent), znížila sa inflácia, DPH, nezamestnanosť a za posledných sedem rokov počet osôb žijúcich v chudobe klesol o polovicu. Podľa výskumu mimovládnych organizácií z krajín EÚ až 59 percent obyvateľov označilo svoju ekonomickú situáciu za slušnú a ďalších 24 percent za veľmi dobrú. Hospodárstvo tu funguje bez vplyvu oligarchov. Bielorusko je totiž nielen najautoritárskejším štátom v Európe, ale aj krajinou s najmenšími sociálnymi rozdielmi. Lukašenko je známy tým, že odmieta zahraničné investície i predaj veľkých podnikov. A práve tu treba hľadať hlavnú príčinu mohutnej kampane, ktorá sa proti nemu vedie zo Západu. Odpor proti Lukašenkovi je vo vnútri Bieloruska akiste nefalšovaný, idealistický a v mnohých prípadoch i statočný. Najmä mestská elita chce zmenu a túži po slobode. Ale ich túžby by neboli nikdy vypočuté v takej masívnej miere, keby sa bieloruský vodca nebránil neoliberálnym ekonomickým reformám. V opačnom prípade by štedro financovaní aktivisti necestovali do Minska či Kyjeva, ale museli by sa logicky viac zaujímať o neporovnateľne brutálnejšie režimy v Saudskej Arábii či Kazachstane, ktoré však vystupujú ako spojenci Washingtonu. Na tomto mieste treba totiž povedať, že ak majú Alexander Lukašenko, Slobodan Miloševič a Vladimír Mečiar niečo spoločné, tak to nie sú autoritatívne spôsoby vládnutia (tu by sme museli predsa len rozlišovať), ale ich nechuť vpustiť do krajiny zahraničných investorov a úsilie vytvoriť „domácu kapitálotvornú vrstvu“ (aby sme citovali klasika A. M. Húsku). A všetci traja na to doplatili. Napokon, porovnajme si volebné programy dvoch hlavných prezidentských rivalov. Demagóg kontra populista Alexander Lukašenko vstupoval do kampane so svojou stabilnou agendou: právo na prácu, dôstojný zárobok, bezplatná lekárska starostlivosť, rozvoj a informatizácia školstva, boj proti alkoholizmu a fajčeniu. Vsadil na istotu a ničím neprekvapil. Na druhej strane Alexander Milinkevič sa pokúšal často až prehnane štylizovať do úlohy symbolu boja za slobodu, pričom občas komicky napodobňoval svoje stredoeurópske vzory (v rozhovore pre české Lidové noviny napríklad s pubertálnou márnomyseľnosťou o sebe vyhlásil: „Som intelektuál ako Havel.“). Vo svojom volebnom programe sľubuje zníženie daní a odvodov, ozdravenie ekonomiky prostredníctvom privatizácie a zahraničných investícií, liberalizáciu služieb, zrušenie doterajšej garancie prvého pracovného miesta pre absolventov škôl, ako aj zrušenie „ponižujúceho kontraktného systému“ (rozumej ochrany zamestnanca pred prepustením). Najpikantnejšie na Milinkevičovom programe sú však neskutočne prehnané populistické sľuby ako zvýšenie priemernej mzdy na viac ako dvojnásobok (zo súčasných 205 na 550 euro, čo je viac ako 20 000 korún!) alebo zvýšenie príspevku pri narodení dieťaťa na v prepočte viac ako 70 000 Sk (u nás táto suma nedosahuje ani 5 000 Sk, v Česku nedávno presadili zvýšenie z 8000 na 16 000 Kč). Všetko podľa hesla „nikto vám nedá toľko, koľko vám my môžeme sľúbiť“… Dovtípiť sa, prečo takýto kandidát na voličov príliš nezabral, nie je veľmi ťažké aj bez konšpiračných teórií. V tohtoročných bieloruských prezidentských voľbách nebol ani náznak dramatickej zápletky. Bolo by naivné očakávať od prevažne spokojných Bielorusov, že vymenia stabilnú štátnu moc za nepredvídateľnú neistotu. Alexander Lukašenko bezpochyby miluje moc a táto jeho slabosť spôsobuje, že podlieha panike. Útoky prezidenta na opozíciu sú čiastočne spôsobené aj tým, že jeho schopnosť brániť sa voči vzrastajúcemu tlaku zo všetkých strán je obmedzená a on si uvedomuje, že takej masívnej finančnej presile môže odolávať len v tom prípade, ak staví všetko na jednu mincu. Aj preto ho niektorí domáci prívrženci prezývajú „slovanský Castro“. Lukašenko je v očiach mnohých Bielorusov už teraz legendou – a treba povedať, že k nej prispel svojou nekonzistentnou politikou v nemalej miere aj Západ. Autor je vysokoškolský učiteľ