Bieda buržoáznej demokracie

Parlamentné voľby priniesli viacero prekvapení, ale rozhodne k najvýznamnejšiemu patrí výrazný úspech Kotlebovej strany, ktorá sa stala štvrtou najúspešnejšou stranou volieb. Vstup ĽS Naše Slovensko do „vysokej“ politiky vyvoláva v slovenskej verejnosti oprávnenú pozornosť a veľa otázok. Pán prezident Kiska si však myslí, že strana „radikálne politického extrémizmu v rovnošatách“ si nezaslúži zvláštnu pozornosť. Svoj osobný, aj keď nie štátnický postoj k uvedenej strane vyjadril nie len tým, že Kotlebu nepozval na stretnutie, ale vo svojom komentári k voľbám tvrdí, že by sme nemali byť nejako osobitne uhranutí jedným menom politika alebo jeho stranou, ktorá sa dostala do parlamentu.[1] Ak sa rozhliadneme po verejnom priestore, tak zatiaľ jediní, ktorí si berú odporúčanie prezidenta Kisku k srdcu, sú parlamentné politické strany, ktoré pri handrkovaní o zostavení vlády si pramálo všímajú ticho vyčkávajúcu stranu „radikálne politického extrémizmus v rovnošatách“. Všetci ostatní sa snažia porozumieť nie len tomu, o akú stranu ide, aké sú jej politické ciele, ale aj tomu, prečo dostala toľko hlasov, a ak je ĽS Naše Slovensko taká „radikálne extrémistická“, ako je možné, že náš politický systém jej umožnil legálne pôsobiť?

Niektoré charakteristiky strany „Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko“ je možné vyčítať z jej názvu a niektoré ďalšie z jej publikovaného politického programu. Z názvu strany, ktorého priamou súčasťou je aj meno Kotleba, je možné urobiť záver, že predseda strany nedostatkom sebavedomia rozhodne netrpí. Názov strany rovnako napovedá, že ide o osobnú stranu Kotlebu, kde „ľud“, ktorí tvorí základ strany, je už vopred uzrozumený s tým, že jeho vodcom je Kotleba. Máme pred sebou stranu, ktorá je z hľadiska svojej štruktúry len modernizovanou politickou verziou pôvodnej kresťanskej predstavy veriaceho ľudu ako stáda vedeného svojím pastierom. Z názvu strany je možné ešte vyčítať aj to, že „ľud“ vedený Kotlebom mieni v krátkom čase premeniť Slovensko na „Naše Slovensko“, t. j. na Slovensko patriace Kotlebovi.

Už vyššie uvedené formálne znaky ĽS Naše Slovensko naznačujú, že nemáme pred sebou bežnú politickú stranu. Niektorí odborníci sa domnievajú, že ide o „nesystémovú“ politickú stranu, čomu je potrebné rozumieť tak, že Kotlebova strana odmieta hrať politickú hru podľa u nás zabehnutých pravidiel. Z uvedeného hľadiska potom neprekvapuje, že „systémové prvky“ našej politickej scény, t. j. prvky, ktoré hrajú podľa pravidiel, či už je to prezident alebo ostatné parlamentné strany, odmietajú spolupracovať a komunikovať s „nesystémovou“ stranou pána Kotlebu. Napriek averzii proti ĽS Naše Slovensko, ktorá zachvátila široké spektrum našej politickej pospolitosti, by sme mali byť za úspech „nesystémovej“ Kotlebovej strany veľmi vďační, lebo nám všetkým jasne ukázala, že je niečo „hnilé“ v našom politickom systéme.

Nesporne najvážnejším a najdiskutovanejším aspektom „nesystémovej“ strany je to, či je alebo nie je fašistickou, respektíve nacistickou (v danom texte ich považujem za synonymá) stranou. Pohľad do programu strany nedáva na danú otázku jasnú odpoveď. Jednotlivé body programu sa v rôznej miere prelínajú a do určitej miery zhodujú s programovými vyhláseniami aj tzv. systémových strán. Uvedený moment však nie je nijako prekvapujúci, pretože volebný program je len jedným prvkom politickej strany, ktorý, ako nás presviedča skúsenosť aj s inými stranami, nie je až taký rozhodujúci v jej politicko-praktickej aktivite. Pri našich systémových stranách sme si už zvykli na to, že prezentovaný program má skôr povahu reklamného plagátu, v ktorom sú skutočné záujmy strany „ zabalené“ a často skryté za krásne znejúcimi ideami a prezentovanými hodnotami. Tak, ako podľa tradičného slovenského porekadla platí, že človeka nemáme súdiť podľa rečí, ale podľa jeho skutkov, tak aj politickú stranu je možné reálne hodnotiť nie podľa jej sloganov, ale podľa jej politických činov. Napriek tomu, že Kotlebova strana ako parlamentná strana ešte nemala možnosť v plnej miere ukázať svoju skutočnú politickú tvár, jej rôzne politické činy ako neparlamentnej strany sú už známe. Pre bežného občana je snáď najznámejšou rodinkárska politika, ktorú Kotleba uskutočňoval ako predseda Banskobystrického kraja. Takýmto konaním sa nekvalifikoval ako fašista, ale napriek straníckej „nesystémovosti“ sa v rámci politickej funkcie ukázal ako úplne systémový. To, čo ukazuje na extrémistickú, fašistickú povahu strany, sú jej verejné prejavy na masových zhromaždeniach.[2] Správanie Kotlebu a jeho „ľudu“ na verejnej manifestácii v Bratislave 20. 6.2015 zameranej proti migrantom je možné ťažko charakterizovať iným výrazom ako fašistické správanie. Nemám na mysli jednoducho ich odmietanie migrantov, tých odmietajú aj „systémové“ strany, ale spôsob, akým svoje názory prezentovali, či lepšie povedané vykrikovali vo verejnom priestore. „Čerešničkou“ na torte tohto zhromaždenia bolo vyhlásenie ich vodcu Kotlebu, že je ich morálnou povinnosťou postarať sa o zradcov sediacich v parlamente a vo vláde a raz a navždy s nimi zúčtovať. Z niekoľko tisícového davu prišla opakovaná ozvena – „Obesiť, … “.[3]

Opierajúc sa o danú skúsenosť nie som presvedčený o tom, že vyhlásenie prezidenta Kisku, že by sme nemali byť uhranutí jedným politikom a stranou je správnym vyhodnotením politickej situácie. Divoké až nenávistné vystupovanie Kotlebových prívržencov vyvoláva otázku: Kto tvorí sociálnu základňu jeho strany? Má jeho strana nejakú pevnejšiu sociálnu základňu? V doteraz publikovaných príspevkoch a to aj na Slove bol uvedený celý rad príčin úspechu Kotlebovej strany. Od dlhodobo neriešených sociálnych problémov v oblastiach s najväčšou nezamestnanosťou, cez jednostranné pôsobenie súkromných médií, zlyhávanie výchovy mladých, obojakú politiku najmä katolíckej cirkvi až po ignorantskú a elitársku politiku etablovaných strán. Vytvára sa dojem, ako keby hlavnou zložkou elektorátu Kotlebovej strany bola masa voličov sklamaných predovšetkým ignorantskou a sebeckou politikou etablovaných strán.[4] Nepovšimnuté ostávajú verejne artikulované sťažnosti slovenských podnikateľov a živnostníkov na nezáujem našich politikov o ich problémy. Sťažnosti na ich diskrimináciu voči zahraničným podnikateľom, ktorí dostávajú výraznú podporu a naši podnikatelia nedostávajú žiadnu. Situáciu živnostníkov a menších podnikateľov zhoršuje aj politika EÚ, ktorá napríklad výrazne podporuje poľnohospodárov v tradičných krajinách EÚ na úkor našich poľnohospodárov, ktorí postupne krachujú. Posledným „klincom do rakvy“ malých slovenských podnikateľov je šíriaca sa ekonomická globalizácia, v rámci ktorej nie sú schopní konkurencie. Napríklad aj „amatér“ musí vidieť ako zahraničné obchodné reťazce likvidujú našich malých obchodníkov a spolu s tým aj kedysi rušný život v centrách miest, ktorý sa presúva do veľkých nákupno-zábavných centier. Všetky tieto motívy, podpora domácim podnikateľom a zvlášť poľnohospodárom, odmietanie politiky diktátu Bruselu ako aj odpor proti globalizácii cestou obmedzovania podpory zahraničného kapitálu sú obsiahnuté v programových bodoch Kotlebovej strany. Z uvedeného hľadiska ĽS Naše Slovensko nie je akousi zbernou nádobou anti-systémových voličov. Svojím programom jasne oslovuje ekonomickú vrstvu malopodnikateľov existenčne ohrozených globalizačnými procesmi ako aj domácou politikou zanedbávajúcou ich podporu. Nenávistné maniere Kotlebovej strany požadujúce zúčtovať so zradcami slovenského národa sediacimi v parlamente a vo vláde môžu byť politickým výrazom strachu malých slovenských podnikateľov plynúceho z ich existenčného ohrozenia ako aj prejavom ich zúfalého odhodlania brániť svoje záujmy za každú cenu.

Vstup strany s fašistickými tendenciami do slovenského parlamentu by bolo možné komentovať sloganom, ktorým RTVS ráno víta svojich poslucháčov: „Dobré ráno, Slovensko!“ Dobré ráno, pretože po 27 rokoch od reštaurácie kapitalizmu na Slovensku máme až dnes možnosť v plnej miere poznať všetky podstatné vlastnosti kapitalizmu. Kapitalizmus bol u nás reštaurovaný v období, keď najmä v Európe a Amerike nadobudol podobu tzv. demokratického kapitalizmu sformovaného po útrapách druhej svetovej vojny. Viac ako 40 rokov relatívne veľmi úspešného ekonomického a sociálneho rozvoja kapitalizmu vyvolalo k životu ilúzie, že tak, ako sa buržoáznej spoločnosti podarilo v danom období vyhnúť ekonomickým krízam, tak sa demokracia stáva pevnou, akoby prirodzenou formou jej politického života.

Prvá ilúzia definitívne zanikla v roku 2008, keď vypukla hypotekárna kríza v USA, ktorá sa následne premenila na celosvetovú hospodársku krízu. Žiaľ, pre Slovensko to znamenalo, že po rokoch ekonomicko-sociálnych útrap spojených s urýchleným formovaním buržoáznej ekonomiky a predovšetkým s „budovaním“ domácej buržoáznej vrstvy a to za každú cenu, sme si ešte nestihli „kapitalisticky“ vydýchnuť a ani oddýchnuť a už nás ekonomická kríza vrátila ako v ekonomickom, tak aj v sociálnom zmysle niekoľko rokov dozadu. Dnes, keď sa po siedmich rokoch opätovných obetí pomaly dostávame z dôsledkov ekonomickej krízy, dostávame druhú horkú pilulku. Zisťujeme, že fašizmus nie je historickým prežitkom, lebo nám mocne zabúchal na naše politické dvere.

V uvedenej súvislosti asi málo koho poteší konštatovanie politológa Baránka, že týmto sme sa zaradili k „štandardu Európy“.[5] Konštatovanie je to síce pravdivé, ale súčasne aj znepokojujúce, lebo len potvrdzuje, že tak, ako je gravitácia podstatným znakom našej fyzikálnej reality, tak je aj fašizmus nutne spätý s buržoáznou spoločnosťou. Nie je možné ho z buržoáznej spoločnosti definitívne odstrániť, ale je možné, za inak vhodných podmienok, ho držať na „dištanc“ a nedovoliť mu, aby sa stal významnou politickou silou. Zdá sa, že jedinou dostupnou cestou ako udržať fašizmus na okraji politického života v rámci buržoáznej spoločnosti je rozvíjanie, rozširovanie a upevňovanie buržoáznej demokracie.

Politici nám s obľubou zdôrazňujú, že naša spoločnosť je demokratická. Zabúdajú však upozorniť nato, že hranice demokracie sa končia na prahu každého súkromného ekonomického subjektu, končia sa na hranici ekonomickej sféry, ktorej život nie je regulovaný demokraciou, t. j. spoločnou vôľou rovných občanov, ale je regulovaný záujmom súkromných podnikateľov o dosahovanie zisku. Buržoázna demokracia je politickou formou, ktorá sa pokúša zjednotiť dva protiklady. Spoločnú vôľou rovných občanov na strane jednej so súkromným záujmom podnikateľov na strane druhej. Z hľadiska moci je na jednej strane politická moc, t. j. moc spojenej vôle občanov a proti nej stojí ekonomická moc, t. j. súkromná moc kapitálu alebo peňazí. Pointa je v tom, že politická moc potrebuje na  realizáciu svojich cieľov peniaze, ale tie sú v moci súkromníkov, takže je nutné sa s nimi dohodnúť, pokiaľ sa, samozrejme, nerozhodneme pre revolučnú zmenu systému. Z vecného hľadiska je potom buržoázna demokracia faktickou vládou kapitálu alebo peňazí čiastočne regulovanou, modifikovanou vôľou občanov. Ak by o tom niekto pochyboval, tak nech nazrie do novín, aby poznal, ktorí predstavitelia domáceho kapitálu stoja za ktorou politickou stranou.[6]

Úspech Kotlebovej strany signalizuje, že jestvujúca rovnováha medzi kapitálom alebo súkromným záujmom a spoločným záujmom občanov vážne poškodzuje záujmy určitej vrstvy obyvateľstva a táto svoju nespokojnosť vyjadruje politickým odhodlaním „urobiť u nás poriadok“. Ľudová strana Naše Slovensko nie je nesystémovou stranou vo vzťahu k buržoáznemu ekonomickému systému, lebo nechce revolučne pretvoriť systém, ale chce v ňom urobiť len poriadok podľa svojich záujmov. Strana je nesystémovou len s ohľadom na politický systém, ktorý v nedostatočnej miere rešpektuje záujmy voličov danej strany.

Už vyššie sme naznačili, že jedinou cestou ako udržať strany Kotlebovho typu na okraji politického života, je rozvoj demokratických foriem politického riadenia spoločnosti. Je potrebné sa snažiť o to, aby sa čo najširšie vrstvy obyvateľstva mohli podieľať na politickej moci, lebo len v týchto podmienkach je možné minimalizovať vrstvy, ktorých záujmy nebudú vypočuté. A je dobré si uvedomiť, že demokracia je vládou väčšiny, t. j. aj v rámci demokracie tu bude vždy niekto, koho záujmy nemusia byť naplnené, respektíve budú potlačené. Rozmanité manifestácie odmietajúce fašizmus sú síce užitočné, ale nie sú adekvátnou odpoveďou na existenciu a činnosť extrémistických strán. Podobne ani viac ako miliónová manifestácia občanov v Paríži 11. 1. 2015 proti terorizmu[7] nebola adekvátnou odpoveďou na daný čin lebo nijako nezabránila ešte rozsiahlejšej teroristickej akcii.[8]

Pokiaľ ide o špecifické príčiny, ktoré Kotlebovi umožnili vstup do parlamentu, väčšina autorov sa zhoduje v tom, že vládnuce politické strany v malej miere alebo temer vôbec nereagovali na oprávnené požiadavky občanov. Danú ideu vyjadril aj prezident Kiska, keď požadoval „dramaticky zvýšiť dôveru občanov v štát“.[9] Ja by som sa obmedzil len na jeden aspekt a tým je vzťah poslancov a voličov. Náš volebný systém už svojou konštrukciou oslabuje alebo temer úplne anuluje vzťah poslanca a voliča. Vo voľbách nevolíme našich poslancov, ako sa to všeobecne tvrdí, ale volíme zástupcov politických strán, zástupcov, ktorí by podľa všeobecných rečí mali hájiť naše záujmy, ale na ich výber nemáme temer žiadny vplyv. Krúžkovanie štyroch poslancov je, ak použijem výrok môjho kamaráta, niečo ako fialky pre vola. Dôsledkom uvedeného systému je v prvom rade to, že zvolení poslanci majú vo vzťahu k svojim voličom štyri roky „božské“ postavenie na zemi, t. j. v parlamente. Nie sú voličmi odvolateľní, ergo, ako poslanci nie sú zodpovední svojim voličom, nemusia im skladať žiadne účty, nie sú voličmi kontrolovateľní, môžu si robiť čo chcú a pokiaľ nevykonajú kriminálny čin, tak majú štyri roky o existenciu postarané. Argument typu, že po štyroch rokoch im to môžeme spočítať, z nás robí ešte väčších hlupákov. V uvedenej súvislosti nemôžem nespomenúť slávnu pieseň M. Kubišovej, ktorú spievala v pohnutých rokoch v Prahe na Václavskom námestí a tom, ako sa moc do rúk ľudu opäť navracia. Ale táto moc, pokiaľ beriem do úvahy len voľby v rámci samostatného Slovenska, sa nám do rúk už šiesty raz navracia spôsobom, ktorý by sme mohli prirovnať k bumerangu. Priletí k nám len v momente volieb, ale potom sa nám len vzďaľuje. Takýto typ na voličovi nezávislej politickej moci sa už svojou podstatou musel premeniť zo služby občanom, voličom na formu výnosného zamestnania bez politickej zodpovednosti. Na danom základe už nikoho nemôže prekvapiť, že podľa výsledkov prieskumu SAV zameraného na fungovanie demokracie na Slovensku 73% respondentov je toho názoru, že väčšina politikov sa dala na politiku len kvôli osobnému prospechu a 76% respondentov je presvedčených, že je nepravdepodobné, že by sa NR SR venovala ich problémom.[10] Ak naša demokracia bude aj naďalej fungovať ako doteraz a priestor pre skutočnú ľavicu bude aj naďalej uzatvorený,[11] tak Kotlebova strana bude nutne rásť aj ďalej a žiadne demonštrácie ju nezastavia.

Z hľadiska všeobecnej perspektívy však nevidím podmienky pre posilňovanie buržoáznej demokracie nijako optimisticky. Je zjavné, že tradičná podoba buržoáznej demokracie spätej s národnými štátmi je ohrozovaná postupujúcou globalizáciou sveta, v rámci ktorej posilňujú svoju moc nadnárodné spoločnosti a rôzne inštitúcie, ktoré sa neopierajú o legitimitu občanov. V menšom meradle to môžeme pozorovať na posilňovaní moci centrálnych orgánov EÚ, či už je to Európska rada, Európska komisia, Európska centrálna banka a iné. Ich moc sa neopiera o legitimitu občanov krajín EÚ. Jediný orgán, ktorý sa opiera o voľby, Európsky parlament, má právomoci podstatne limitované a preto aj jeho legitimita, z pohľadu slovenských voličov, je temer nulová. Na posledných voľbách sa zúčastnilo 13,05% oprávnených voličov.[12] Všetko nasvedčuje tomu, že „zlatý vek“ buržoáznej demokracie je za nami a pred nami je len neistota globalizujúceho sa sveta.