Akokoľvek atraktívne pripraví Slovenská filharmónia program svojich sezón, pre Bratislavčanov vrcholom každej koncertnej sezóny zostávajú Bratislavské hudobné slávnosti. Platí to aj o ich 52. ročníku, ktorý sa práve (4. 12.) skončil impozantným Vojnovým requiem jedného z najvýznamnejších skladateľov dvadsiateho storočia Benjamina Brittena. Nepatrí sa, aby som komentoval tie koncerty, ktoré som nenavštívil, hoci v kuloároch sa šepkalo, že koncert Londýnskeho orchestra, podobne ako výkony klaviristov Denisa Matsujeva, Louisa Lortieho, huslistov Stefana Jackiwa a Julie Fischer i bývalého šéfdirigenta SF Emmanuela Villaumea patrili tiež k umeleckým vrcholom festivalu. Obmedzím sa teda na osem koncertov, ktoré som si z bohatej ponuky vybral, resp. ktoré mi zdravotný stav dovolil navštíviť. Nebudem postupovať chronologicky, ale zameriam sa na orchestre, dirigentov a sólistov, ktorí nás vrcholne zaujali.
Ako špecialista na vokálne umenie som mal veľa príležitostí k pekným zážitkom. A to som ešte vynechal koncert slovenskej komornej tvorby, na ktorom mezzosopranistka Eva Garajová interpretovala Päť piesní na čínsku poéziu od Mira Bázlika i koncert Štátneho komorného orchestra Žilina s basbarytonistom Tomášom Šelcom (Bella: Cirkevné kompozície). Pri všeobecne vysokej umeleckej úrovni ma zo štyroch koncertov so zastúpením vokálu azda čosi menej oslovila interpretácia Haydnovej Theresianskej omše, v ktorej za sprievodu Slovenského komorného orchestra a Speváckeho zboru mesta Bratislavy spievali štyria slovenskí sólisti. Zbor, ktorý len nedávno oslavoval štyridsiate výročie svojho vzniku, sa už na BHS prezentoval viackrát a patrí roky k naším najúspešnejším neprofesionálnym zborom. Jeho zbormajster Ladislav Holásek je známy svojou precíznosťou pri práci s partitúrou a zbor zvukovou vyváženosťou jednotlivých hlasov. V jeho interpretácii sa však potvrdilo, že čas sa nedá zastaviť, a tak za nedostatok interpretácie treba považovať menšiu farebnosť a istú „šedivosť“ zvuku vyplývajúcu z vekového zloženia telesa. Z kvarteta domácich sólistov jednoznačne najlepšie uspela mezzosopranistka Terézia Kružliaková. Krásne sfarbený a dostatočne objemný hlas (čo potvrdila aj v prvom adventnom koncerte STV) vie priam zázračne skultivovať, jemne nasadzovať jednotlivé frázy a vciťovať sa do duchovnej podstaty skladby. Eva Šušková je (napriek mladému veku) dnes už ostrieľanou koncertnou speváčkou. Hoci voči jej spevu nemožno mať zásadnejšie výhrady, predsa sa zdalo, že iné hudobné štýly (napríklad hudobná moderna) sú jej bližšie než klasicizmus. Kultivovane, hoci v objeme tónu trocha poddimenzovane, znel hlas tenoristu Martina Gyimesiho, kým basista Boris Prýgl naznačil, že Slovenská filharmónia má po Petrovi Mikulášovi a Ladislavovi Beláčkovi ďalšieho kandidáta na kvalitnú interpretáciu basových vokálnych partov.
Iné kvarteto spevákov sa predstavilo na koncerte Štátnej filharmónie Košice s pomerne často hrávaným Dvořákovým oratóriom Stabat Mater. Orchester pod dirigentom Petrom Altrichterom sa snažil, aby príliš nezaostal za úrovňou skvelých zahraničných orchestrálnych telies, no rozhodujúci podiel na umeleckom účinku mal skôr Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) potvrdzujúci svoju medzinárodnú úroveň. Popri mohutnom zvuku niektorých častí vynikli aj lyrické plochy spievané ženskou zložkou kolektívu (napr. Virgo virginum). Menej vyrovnane znelo sólistické kvarteto. Opäť skvele muzicírovala Terézia Kružliaková, Peter Mikuláš (ako vždy) skvele diferencoval medzi apelatívnymi mužnými miestami a dojemnou lyrickosťou svojho partu. Hlas tenoristu Oscara de la Torre znel v ansambloch ostrejšie a v sólovej árii nadmerne otváral tóny. Adriana Kučerová zrejme ešte nie je po splnení materských povinností v plnej forme. Útle vysoké tóny sa dali brať ako súčasť lyrickej vokálnej koncepcie, no v stredoch jej hlas pôsobil nevýrazne.
Záslužne zaradený (podľa tradície posledných ročníkov festivalu) piesňový koncert slovenských autorov bol tentoraz koncipovaný ako hold málo známym osobnostiam. Jána Móryho si tí najstarší pamätajú ako autora operiet v 40. rokoch minulého storočia, čosi známejší je Štefan Németh Šamorínsky, kým Ladislava Stančeka som doteraz poznal len ako upravovateľa piesní pre spevácke zbory. Móryho pomerne moderne koncipované piesne boli napísané v nemeckom jazyku a priam úchvatne ich interpretoval na Slovensku opomínaný mladý barytonista Pavol Kubáň. Pri trochu zveličenom súde by sa dal mladý umelec označiť ako slovenský Fischer-Dieskau, čiže ideálny typ pre hĺbavú, v dynamike kontrastnú, racionálne vystavanú a pritom emotívnu interpretáciu práve piesňovej tvorby. Po ňom interpretácia jednoduchších Šamorínskeho piesní v podaní sopranistky Heleny Becse Szabó pôsobila trocha jednotvárne a menej pútavo. Ako interpretka ju „porazila“ Eva Šušková, hoci jej vysoké tóny pôsobia ostrejšie, než by sa žiadalo. Stančekov piesňový cyklus Mŕtvy na skvelé texty Andreja Žarnova (venované úmrtiu básnikovho syna) v jej interpretácii dali dôstojnú bodku za týmto koncertom.
Z veľkých symfonických koncertov môžem hodnotiť tri. Na úvodnom (podobne ako na poslednom) sa predstavila Slovenská filharmónia a dirigoval ju budúci šéfdirigent James Judd. Z hľadiska dramaturgického koncert obsahoval diela až štyroch skladateľov (Dohnányi, Šostakovič, Britten a Debussy), z ktorých „novinkou“ bola len pomerne „konzervatívne“ ladená skladba kedysi v Prešporku narodeného a študujúceho Ernesta von Dohnányiho. Z oboch skladieb venovaných téme mora viac zapôsobil Britten než Debussy. Z koncertu urobil veľký zážitok hlavne ruský huslista Vadim Repin, hráč s brilantnou technikou a s porozumením pre Šostakovičovu hudbu (Koncert č. 1). Mimoriadne zaujal Amsterdamsky kráľovský orchester, u ktorého každá z troch interpretovaných skladieb prinášala nové a nezabudnuteľné zážitky. Pri overtúre k Weberovej opere Oberon sa k Holanďanom v rámci medzinárodného projektu pripojil aj tucet mladých inštrumentalistov z bratislavského konzervatória, resp. VŠMU, čím títo získali neoceniteľnú skúsenosť i motiváciu pre ďalší rast. Po kvalitnom výkone klaviristu Emanuela Axa v Mozartovom klavírnom koncerte večer vyvrcholil majstrovským predvedením Piatej symfónie Gustava Mahlera, pričom zásluhu za superlatívny výkon treba rozdeliť rovným dielom medzi orchester a dirigenta Semjona Byčkova. Skladba, ale aj jej interpretácia, poskytla bohaté priehrštie nálad od zduchovnených až po triviálnejšie hrané v širokom dynamickom a výrazovom spektre a vedúce tak k zamysleniu až vyvolávajúce mrazenie. Z dvoch pražských orchestrov som navštívil koncert Symfonického orchestra FOK. Značku vysokej kvality demonštroval najprv v Klavírnom koncerte č. 5 Sergeja Prokofjeva v nádhernom podaní mladého Vadima Kolodenka. V poslednom čísle programu si slovenský (bohužiaľ, už dávno skôr pražský) dirigent Ondrej Lenárd priam zgustol na Čajkovského Patetickej symfónii, ktorej dodal ozajstný pátos a romantický vzlet.
Klavirista Boris Berezovskij je bratislavskému publiku už dôverne známy ako svojrázna osobnosť nielen vo vystupovaní, ale predovšetkým v majstrovskom ovládaní svojho umeleckého remesla. Nad skvelou technikou hry však u neho vždy prevláda citový ponor do interpretovanej hudby. Po Bartókovej sonáte a Griegových páčivých skladbách ohúril v druhej polovici večera interpretáciou Lisztových Transcendentálnych etúd. Najlepšie sa cítil v impozantnom fortissime, no miestami (a tiež v prídavkoch z Rachmaninova) ukázal aj svoju druhú tvár jemného lyrika.
Osobitou črtou práve ukončeného ročníka festivalu bol vysoký zástoj slovenskej hudby v repertoári jednotlivých koncertov. Celkovo zaznela až v ôsmich z nich, pričom diváci mohli počuť skladby najstaršej generácie (od Bellu po Cikkera a Moyzesa) cez generáciu, kedysi nazývanú „strednou“ (Podprocký, Malovec, Zeljenka, Parík až po Godára) a mladšiu (Kmiťová, Piaček). Škoda, že masmédiá aj tentoraz odviedli len „povinnú“ informačnú prácu, takže BHS boli len sviatkom „vyvolených“. Kedy sa priaznivci vážnej hudby dočkajú toho, že pozitívna diskriminácia sa dotkne aj nich, resp. nimi milovanej a skutočne „veľkej“ hudby?
Na záver som si nechal hodnotenie posledného koncertu festivalu, na ktorom odznelo Vojnové requiem Benjamina Brittena. Odhliadnuc od vysokej umeleckej kvality diela zaznelo neobyčajne aktuálne, lebo (podobne ako v časoch, kedy ho skladateľ komponoval) aj dnes sú vo svete sily, ktoré rinčia zbraňami, vnucujú silou zbraní národom tzv. demokraciu, zvyšujú vojenské rozpočty a vyvolávajú hystériu strachu, aby mohli zarábať na predaji zbraní. Requiem majúc v názve slovo vojnové vôbec nepredstavuje záľahu zvukového fortissima, je skôr meditáciou nad absurdnosťou vojny pričom kombinuje latinské texty s textami vojaka-básnika, jednej z posledných obetí prvej svetovej vojny. Dirigent James Conlon dokázal spolu s výborne hrajúcou Slovenskou filharmóniou vyjadriť tak apelatívnosť ako tichu tragiku a nesmelú nádej zaznievajúcu zo záveru tejto jedinečnej skladby. Tradične kvalitne spieval aj Slovenský filharmonický zbor a Bratislavský Chlapčenský zbor spievajúci z úzadia znel étericky akoby „z iného sveta“. Kvalitné bolo aj trio vokalistov – sopranistka Tatjana Pavlovskaja úspešne zápasiaca s vysoko položeným partom, s textom ideálne stotožnený tenorista Toby Spence a svetlý barytón vlastniaci Martin Gantner.
Bratislavské hudobné slávnosti opäť nesklamali.
