Je zaujímavé, že výrok úradujúceho prezidenta Vladimíra Putina o možnom záujme jeho krajiny o vstup do NATO musela ruská diplomacia korigovať podobným spôsobom, ako hasila škandály za čias jeho predchodcu Borisa Nikolajeviča. Ešte zaujímavejšia je však reakcia bruselskej centrály Severoatlantickej aliancie, ktorá eventualitu začlenenia Ruska do NATO kategoricky odmietla. Nie je to vlastne nijaká novinka. Aj v minulosti sa objavovali tézy, že Rusko do NATO jednoducho nepatrí.
Je známe, že nová doktrína NATO nehovorí nič o nepriateľovi aliancie. Z toho vznikol mýtus (z ideologických dôvodov pochopiteľný), že NATO nemá nepriateľa. Formuláciu v uvedenej doktríne si však nemožno vysvetľovať tak, že nijaký nepriateľ nejestvuje – iba nie je priamo definovaný. Kto však pozná obrannú stratégiu aliancie, musí mu byť jasné, že ten nepriateľ je stále tam, kde aj bol – na východe. Nikomu sa to nechce povedať nahlas a tak chvalabohu máme ešte nejakých extrémistov typu Františka Šebeja, ktorí hovoria svoje názory nezaobalene a dostatočne zreteľne: Rusko podľa neho predstavuje hrozbu pre bezpečnosť nášho štátu. A sme pri koreni veci.
Realita súčasnej geopolitickej situácie jasne diktuje, že ťažko dnes spochybniť úsilie Slovenska dostať sa tam, kde sú všetci mocní tohto sveta, kde sa naozaj rozhoduje. Slovensko, ak sa len nechce dostať na perifériu medzinárodného života, v tomto príliš veľa nevyšpekuluje. Do NATO budeme napokon aj tak „dokopaní“ a nikto sa nás na to nebude špeciálne pýtať. Stačí sa pozrieť na súčasné východné hranice bloku Severoatlantickej aliancie a pri dôkladnej znalosti amerického spôsobu uvažovania nám musí byť jasné, že Američania nebudú mať chuť neefektívne financovať zabezpečenie takého veľkého úseku hraníc Poľska, Česka a Maďarska so Slovenskom. Pohľad na mapu presvedčí každého amerického stratéga, že Slovensko v NATO byť musí. O tom je už rozhodnuté. Neutralita je krásny sen, ktorý však musí niekto garantovať. A keďže bývalý veľvyslanec v USA na Slovensku Ralph Johnson nám už pred tromi rokmi prízvukoval, že Spojené štáty slovenskú neutralitu garantovať nebudú, naše možnosti sú tým v rámci existujúcich reálnych ohnísk moci vyčepané. Ja viem, že SNS neustále pripomína, že Rusko by takúto neutralitu garantovalo. No ak je neutralita závislá iba od jednej mocnosti, už sa to volá inak: vzatie pod ochranu alebo ak chcete – vazalstvo.
Niečo iné je však vnímať celý problém z globálneho hľadiska. V tomto smere si treba uvedomiť, že rozširovanie NATO je rezignáciou na vytvorenie globálneho systému bezpečnosti, o ktorom sa vážne uvažovalo ešte na začiatku deväťdesiatych rokov. A keďže všetku svoju životnú energiu venujem presadeniu globálneho nazerania na svet, nemôžem akceptovať, ak sa východná orientácia nahrádza západnou, ak nie sme schopní uvažovať globálne, ak sa vedome uzatvárame a vytvárame luxusné civilizačné geto s takmer rasovými predsudkami voči iným kultúram. Európske hodnoty treba rozvíjať, nie brániť, treba ich ponúkať, nie strážiť a najmä ich treba považovať za súčasť širších hodnôt, ktoré dotvárajú kultúrnu mozaiku nášho sveta. Keby niekto deklaroval, že zámerom aliancie je rozšíriť sa do globálnych rozmerov, myslím si, že vytváranie čoraz širšieho priestoru stability by našlo pochopenie aj u tých najzarytejších odporcov atlantickej bezpečnostnej integrácie. Lenže Brusel sa vyjadril jasne: prítomnosť Ruska v NATO je nežiaduca. Sú vari stratégovia Severoatlantickej aliancie takí naivní, aby nepredpokladali, že takéto postoje nezostanú bez odozvy? Tendencia k vytváraniu alternatívnych vojenských blokov na východe je v posledných rokoch zjavná. Takáto náplasť na krvácajúcu globálnu bezpečnosť však nemôže byť stabilná. Bojím sa o tento svet, keď vidím, ako nepoučiteľne sa správa. Dnes je isté len jedno: že maličké Slovensko s týmto faktom nenarobí vonkoncom, ale vonkoncom nič.
