Do roku 2021 vstupuje Slovensko, okrem iného, aj s novou bezpečnostnou stratégiou. Tú v záchvate mocenského kŕča /možno len krátkeho/ schválili terajší poslanci slovenského parlamentu. Rýchlo, horúčkovite, „teraz“, bez hlbších úvah ši širších diskusií kompetentných odborníkov i občanov.
Už pri bežnom „rýchlom prečítaní“ novo prijatej „bezpečnostnej stratégie SR“ je zrejme, že súčasní „rýchlo vykvasení politici“ na Slovensku sa ani v najmenšom nepoučili z historických poznatkov o udalostiach, ktorých účastníkmi i svedkami boli naši predkovia, prinajmenšom od vzniku Československa. Ak by tomu tak bolo, nemohli by tak jednoznačne a zjednodušene v dokumente vyjadriť, že „… členstvo v NATO a EÚ je základným pilierom bezpečnosti SR a vyjadruje jej civilizačné a hodnotové geopolitické ukotvenie“.
Keďže je všetkým známe, ktoré štáty sú členmi NATO a EÚ, malo by byť logické a užitočné uvažovať pri hľadaní „piliera bezpečnosti“, ale aj spoľahlivosti a dôveryhodnosti spojencov, ako sa tieto štáty správali v nedávnej minulosti k iným štátom. A či sa ich súčasná politika „nápadne“ alebo nenápadne nepodobá na tú, ktorú viedli v priebehu takmer celého 20. storočia
V jednej historickej etape vodca Nemecka Adolf Hitler vyjadril v knihe Main Kampf myšlienku: „Keď dnes hovoríme o nových zemiach a teritóriách v Európe, tak obraciame svoj pohľad v prvom rade na Rusko. Tento obrovský štát na Východe dozrel do zániku… My sme vyvolení osudom, aby sme sa stali svedkami katastrofy, ktorá bude najvýznamnejším potvrdením rasovej teórie.“
V kruhu svojich najbližších spolupracovníkov sa vyjadroval, že „Slovania sú zrodení na to, aby pracovali na Nemcov a pre nič iné“.
Nielen nenávisť ku komunizmu, ale nenávisť ku všetkým národom na Východe viedla jeho i jeho tichých podporovateľov k útoku na Východ. „Tieto národy majú jedno jediné odôvodnenie svojej existencie, byť užitoční pre nás v ekonomickom zmysle“ – vyhlasoval.
Pri spoliehaní sa na „základné piliere“, spočívajúce v našich dôveryhodných partneroch, by sme nemali zabúdať na Mníchovskú zmluvu z roku 1938 a správania našich vtedajších spojencov. Požiadavky Hitlera na odstúpenie časti územia Československa podpísali vtedajší „spoľahliví“ spojenci Československa – Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko s Nemeckom v takzvanej „dohode“, bez účasti politikov a občanov Československá. Bez ohľadu na mienku a záujmy občanov a Československa ako krajiny, bez ohľadu na porušenie suverenity a územnej celistvosti štátu.
Spojené štáty americké, v druhej svetovej vojne spojenec Sovietskeho zväzu, krátko po skončení vojny začali tajne pripravovať plány na zničenie ZSSR formou jadrových úderov.
Prvý plán pod názvom „Totality“ bol spracovaný na konci roka 1945 a predpokladal zhodenie 20 atómových bômb na 17 najväčších miest ZSSR.
Druhý, vypracovaný v lete 1946, plán „Pincher“, počítal so zhodením 50 bômb na 20 miest ZSSR.
Tretí plán, spracovaný na konci roka 1948, „Seezel“, počítal so zhodením 133 bômb na 70 miest. Štvrtý plán, na konci roka 1949, sa volal „Dropshot“ a počítal so zhodením 300 atómových bômb na 200 miest ZSSR a po ňom mala nasledovať vojenská okupácia ZSSR silami 166 divízii Američanov a ich spojencov z bloku NATO, ktorý bol v tom roku založený. Nádeje na beztrestnú agresiu voči ZSSR „spľasli“ po tom, čo ten uskutočnil prvý pokus jadrovej bomby 29. augusta 1949.
Nemalo by sa zabúdať ani na správanie politikov USA voči Československu po druhej svetovej vojne, kde sa tiež prejavila „civilizačná a hodnotová“ orientácia našich spojencov. Československé zlato, ktoré bolo ulúpené Nemeckom a jeho armádou po odstúpení Sudet a počas okupácie, zadržiavali Američania a ich spojenci z Veľkej Británie a Francúzska od doby jeho nájdenia v roku 1945 až do roku 1982. Pod rôznymi zámienkami a po vnášaní rozličných komplikácií pri vzájomných rokovaniach bola napokon časť zlata vrátená na účet ČSSR takmer po štyridsiatich rokoch.
To sú len niektoré skutočnosti, ktoré by občanom už s bežnou znalosťou histórie nemali dať spokojne spávať, v obave, kam nás – Slovensko môže zavliecť slepá viera v to jednoznačné a správne „civilizačné a hodnotové geopolitické ukotvenie“. Poučení o skúsenosti z minulosti a o javy zo súčasnosti by skutoční politici, ktorým ide ozaj o bezpečnosť a ochranu občanov Slovenska, hľadali komplexnejšie a spoľahlivejšie riešenie a neponáhľali by sa s oficiálnym prijatím dokumentu, ktorý v tejto podobe je iba výrazom našej servilnosti a nepoučiteľnosti.
