Pri pohľade na aktuálne udalosti v Líbyi mám pocit déjà vu. Domnievam sa, že Kaddáfiho režim nebol demokratický podľa žiadnych prijateľných kritérií. Dokonca začínam mať pocit, že sa dosť podobal na náš systém spred roka 1989. Strata politickej slobody „výmenou“ za veľkorysé sociálne vymoženosti. Ešte aj vývoj vzťahov Kaddáfiho Líbye so Západom sa podobá na vývoj vzťahov amerického a sovietskeho bloku: najskôr otvorené nepriateľstvo, boj s prejavmi terorizmu, ktorý prešiel cez ústupky k vzájomnému rešpektu, ba i spolupráci. (Aj keď okolnosti a preto aj dôvody boli rozdielne.)
To však v tejto chvíli nepovažujem za kľúčové. Za kľúčové pre nás považujem to, čo sa momentálne odohráva v tejto severoafrickej krajine. Slovenská republika je totiž členskou krajinou Európskej únie, a hoci nie sme ani silní, ani vplyvní, predsa sa nás aspoň formálne pýtajú na náš postoj. Severná Afrika je pritom jednou z dôležitých oblastí, o ktorú – ako o svojho suseda – prejavuje EÚ osobitnú pozornosť, čo sa prejavu v tzv. Južnom partnerstve.
Rozdiel oproti Tunisku a Egyptu
Už pred týždňom ma zarazilo, keď som si uvedomil, že pri slovách o bezbranných líbyjských civilistoch sa v televíznom spravodajstve objavili vždy zábery na mužov so samopalmi a guľometmi, opásaných pásmi s nábojmi. Nešlo mi tiež do hlavy, ako je možné, že si Kaddáfiho armáda nedokáže okamžite poradiť so vzbúrencami, ak ide o civilistov. Dnes je jasné, že vo chvíli, keď povstalci získali kontrolu nad niekoľkými mestami a dokonca ustanovili vzbúreneckú vládu, nemohlo ísť len o bezbranných civilistov, ak na nich naozaj so striedavými, či pomalými úspechmi útočila armáda. Vari máme uveriť tomu, že proti tankom, samopalom, guľometom či granátom dokázali vzbúrenci udržať obsadené mestá iba palicami, prípadne puškami či pištoľami a dlažobnými kockami?
Samozrejme, šírenie informácií o civilistoch stojacich proti dobre vyzbrojeným a organizovaným vojakom bolo najdôležitejším predpokladom pre akciu Bezpečnostnej rady OSN. Ak by bolo od začiatku jasné, že v Líbyi sa začala občianska vojna, v ktorej sa proti regulárnej armáde postavili ozbrojení povstalci s cieľom zvrhnúť terajšiu vládu, BR OSN by rozhodnutie o bezletovej zóne (v podstate namierené proti jednej z bojujúcich strán) neprijala. OSN, ale aj EÚ, či NATO vojensky nezasahujú do vnútroštátnych ozbrojených konfliktov. A ak aj nastúpia medzinárodné vojenské zbory (tzv. peacemaking), nezasahujú do bojov v prospech jednej zo znepriatelených strán. Ich cieľom je iba zastaviť vojnu a podľa ďalšieho vývoja udržiavať mierový stav (tzv. peacekeeping), aby sa vytvorili podmienky na politické riešenie konfliktu.
Takže veľa dní bola svetová verejnosť „masírovaná“ správami o akejsi demokratickej revolúcii v Líbyi, podobnej tomu, čo sa predtým udialo v Tunisku a v Egypte. Práve pre tú podobnosť museli aj proti Kaddáfimu stáť civilisti, ako sme to videli v ďalších dvoch afrických krajinách. Lenže vyzerá to tak, že v Líbyi sa takýto civilisti nenašli. Už aj na tomto webe boli zverejnené články, ktoré upozornili, že v Tunisku a v Egypte nešlo ani tak o demokratizáciu, ako o vzburu proti hladu, biede, zlým sociálnym podmienkam, ktoré sa zhoršili najmä v súvislosti s prudkým rastom svetových cien potravín. Zdá sa, že v Líbyi takéto dôvody na revoltu neboli. Plukovník Kaddáfi si podporu režimu kupoval vďaka rozprávkovým ziskom z predaja ropy a zemného plynu. Ľuďom sa z tohto hľadiska nežije zle – majú relatívne vysoké a stabilné príjmy, základné životné potreby sú zadarmo, alebo sú veľmi lacné, mnohé tovary v obchodoch cenovo bez problémov dostupné pre väčšinu ľudí. A nárast svetových cien komodít – aj nerastného bohatstva Líbye – mu vlastne umožňoval túto politiku ešte prehlbovať.
Otvorená účasť Západu na občianskej vojne
Popri zavádzaniu z bojujúcimi „civilistami“ je druhým problémom bezletová zóna nad krajinou. Vlastne od prvého momentu začali bojové lietadlá západných krajín útočiť aj na pozemné ciele. Teda také, ktoré nesúvisia s armádnym letectvom Líbye, ani protileteckou obranou krajiny. Pritom počiatočné váhanie so zavedením bezletovej zóny bolo vysvetľované práve nevyhnutnosťou vyradiť letectvo a protileteckú obranu Kaddáfiho armády. Je pritom zarážajúce, že BR OSN okamžite nezasadla, aby neupozornila na prekračovanie mandátu vyplývajúceho z jej rezolúcie. Aj Čína a Rusko sa obmedzili na individuálne diplomatické vyhlásenia.
Počas uplynulého víkendu sa situácia radikálne obrátila. Médiá už úplne prestali používať slovo civilisti. Ani na bezletovú zónu sa už nikto „nehrá“. Médiá otvorene informujú – bez akéhokoľvek pozastavenia sa nad tým – o podpore povstalcov zo strany „spojencov“, o postupe povstalcov za podpory a vďaka podpore „spojencov“, hoci „len“ zo vzduchu, lebo na územie Líbye nevstúpili žiadni cudzí vojaci (teda s výnimkou žoldnierov v Kaddáfiho službách, ako nezabudli zdôrazniť v Slovenskom rozhlase). Západné armády sa už ani netvária, že udržiavajú bezletovú zónu – otvorene vstúpili do občianskej vojny v Líbyi na strane povstalcov.
Otvorene, ale nie legitímne. Chcem povedať, že by som bol schopný rešpektovať legitímne rozhodnutie medzinárodného spoločenstva o vstupe medzinárodných síl do tejto občianskej vojny. Avšak to, čo sa teraz deje legitímne nie je. Obávam sa, že ide o porušenie medzinárodného práva a na jeho „čele“ stoja kľúčové krajiny Európskej únie. Tí istí politici, ktorí roky legitimizovali Kaddáfiho režim a spolupracovali s ním ho teraz chcú otvorene vojensky zlikvidovať.
Vážne dopady na EÚ
Fosílne palivá hrajú v tejto vojne nepochybne dôležitú úlohu. Obchod s nimi bol za Kaddáfiho bezproblémový, preto si myslím, že Západ nemal dôvod odstrániť plukovníka. Ak sa niekomu neprestalo páčiť, že rast ich cien by ho mohol finančne posilniť. A znižovanie ich zásob by ho v budúcnosti mohlo posilniť aj geopoliticky. Ale to by už boli konšpiračné špekulácie. Dlhotrvajúca občianska vojna však už mohla obchod s nimi ohroziť. Čosi napovedá správa z nedele, že povstalci chcú z miest, ktoré majú pod kontrolou, začať okamžite exportovať ropu prostredníctvom Kataru. Uvidíme (teda ak), za aké ceny a kto bude mať zo ziskov z týchto obchodov prospech.
Po tom, čo sa udialo minulý týždeň je jasné, že Západ si už nemôže dovoliť nechať Kaddáfiho občiansku vojnu v Líbyi vyhrať. Zašiel priďaleko, aby občania Európskej únie boli schopní akceptovať akúkoľvek spoluprácu s „tyranom“, ktorí likvidoval „bezbranných civilistov“. Mám vážne obavy, že tieto udalosti budú mať fatálne dôsledky na zahraničnú a susedskú politiku EÚ, vrátane Južného, aj Východného partnerstva. Navyše, ak EÚ (vrcholní politici jej členských krajín) dovolí zopakovať iracký scenár ovládnutia ťažby a obchodu s ropou, obávam sa aj prehĺbenia nedôvery verejnosti vo vnútri Únie.
A je nemožné uveriť, že po tejto vojne sa budú mať lepšie ľudia v Líbyi.
Autor je členom Výboru NR SR pre európske záležitosti za Smer-SD
Ilustračné foto: Charles McCain a sierragoddess
