Svet, ktorý žil v predstavách, že obrovské masové protesty pracujúcich patria minulosti, sa 16. apríla prebudil opäť do reality. Najväčší generálny štrajk za posledné štvrťstoročie ochromil celé Taliansko. Bol to mimoriadny deň, ktorý mal čo povedať nielen tejto krajine. Státisícové demonštrácie v Ríme, Florencii, Miláne, Bologni a Janove pripomínali revolučnú náladu, ktorú umocňovalo aj to, že generálny štrajk podporili nielen ľavicové, ale i konzervatívne odbory. Pritom už polovica 90. rokov, keď Francúzsko a Južnú Kóreu niekoľko týždňov paralyzovali série štrajkov, mohla signalizovať, že sa blíži nová vlna sociálnych nepokojov. Tentoraz však nejde o nekoordinované vzbury nespokojných zamestnancov. Štrajky podobného typu sú súčasťou globalizácie a odpoveďou na ňu. Smutná paralela so Slovenskom Spúšťacím mechanizmom súčasných protestov sa stal zámer pravicového kabinetu Silvia Berlusconiho zmeniť článok 18 Zákonníka práce. Cieľom tejto novely je umožniť zamestnávateľom prepustiť pracovníkov bez patričnej právnej ochrany. Odpoveďou na takúto politiku bola celonárodná vzbura. Odbory totiž považujú spomínané ustanovenie za posvätné právo talianskych pracujúcich. Na druhej strane vláda a zamestnávatelia hovoria o potrebe spružniť pracovný trh, o zdĺhavých rokovaniach s odborármi, ktoré bránia ekonomickému rozvoju krajiny a podobne. Ak vám to pripomína situáciu na Slovensku, tak iba v tom, že podstata sporu je všade rovnaká. Zásadný rozdiel spočíva však v tom, prečo sú naše odbory také bezpohlavné, prečo ľavica zámerne tlmí sociálny konflikt a prečo sa občianske hnutia boja politicky pomenovať svoje ciele. Prečo je dnešné hodnotové rozdelenie politickej scény nelogické a prečo mocenské elity nie sú schopné pochopiť podstatu konfliktov súčasného sveta? Osobitne ponižujúca úloha sa ušla sociálnej demokracii, ktorá chce stále robiť nejaké kompromisy bez toho, aby mala exaktne zdôvodnené, aký majú zmysel a či sú vôbec možné. V poslednom čase sa už usiluje iba o normalizáciu politiky, akoby vecnosť, zodpovednosť a sebadisciplína tvorili podstatu politického boja. Prospechárstvo nazýva pragmatizmom, ktorým ospravedlňuje chuť vládnuť, a čo je najzávažnejšie – stratila zo zreteľa akékoľvek historické ciele, nemá relevantnú víziu, ucelenú alternatívu, iba marketingovo zvýraznené bezvýznamné korekcie, ktoré nijako zvláštne neovplyvňujú spoločenský vývoj. Vyskúšaná cesta konfrontácie Ponúka sa tu paralela s prvou tretinou minulého storočia, ktorá vďaka neschopnosti politickej elity pochopiť neudržateľnosť ekonomických i sociálnych trendov a rázne sa postaviť k problémom doby viedla k vytvoreniu fenoménu Adolfa Hitlera. Mechanické porovnávanie nástupu fašizmu s dnešnými populistickými hnutiami by bolo síce trochu zavádzajúce, no je pravda, že D´Alemova PDS pomohla svojou politikou vytvoriť Berlusconiho Forza Italia. Berlusconi určite nie je fašista, ale jeho nebezpečenstvo spočíva v tom, že je to autoritatívny a xenofóbny zástanca neoliberalizmu, ktorý používa politiku na ospravedlnenie svojich ekonomických zámerov. Tentoraz však zašiel priďaleko. S jeho postupom nesúhlasili ani niektoré veľké firmy, medzi nimi napríklad Fiat. Tvrdili, že konfrontácia na dosiahnutie zmeny pracovného práva nie je nevyhnutná. Ako príklad môže slúžiť španielsky premiér José Aznar, ktorý si zvolil cestu tripartitného korporativizmu a dosiahol to isté. Berlusconi si vybral konfrontáciu. Preto sa nevyhol generálnemu štrajku. Taliansky premiér však nepredvádza nič nové. V podstate robí tú istú politiku, akú voči baníkom použila svojho času Margaret Thatcherová alebo voči leteckým dispečerom uplatnil Ronald Reagan. Spomeňte si: na požiadavky odborárov americký prezident vtedy cynicky reagoval, že nemieni tolerovať štrajky a povoľovať osobitné vyjednávania. Pritom práve Odborová organizácia leteckých dispečerov bola jednou z mála odborových ústrední, ktoré Reagana pred voľbami podporovali. Prezident šiel vtedy ešte ďalej a nechal si v Kongrese USA schváliť zákon, ktorý zakázal štrajky štátnych zamestnancov. Nebezpečenstvo autoritatívneho neoliberalizmu Ak sa usilujeme seriózne pochopiť nové druhy ohrození, ktorým je spoločnosť vystavená, najťažšou úlohou bude zrejme pomenovať systém, ktorý sa vytvára. Bolo by priveľkým zjednodušením označiť ho za fašizmus, hoci určité prvky z tohto režimu sú nepopierateľné. Veľa ľudí má tendenciu redukovať fašizmus na nacizmus, ignorujúc hospodársky pôvod tohto systému. Fašizmus sa však zrodil v Taliansku, a to primárne na princípe korporatívneho štátu. Taliani dokonca považovali korporativizmus za jadro fašizmu. Jeden z najvplyvnejších teoretikov tohto smeru Giuseppe Bottai otvorene priznáva, že korporativisti chcú nahradiť konfliktné mocenské vzťahy samosprávou na syndikalistickom základe tak, aby harmónia záujmov zabraňovala nežiaducim zmenám. Nemožno necítiť paralelu vo vyhláseniach súčasných svetových (ale aj našich) politikov, ktorí za najdôležitejšiu úlohu považujú zabezpečiť „nezvrátiteľnosť vývoja“. Berlusconiho útok na zamestnancov možno preto identifikovať ako súčasť neoliberálneho autoritárstva globalizovaného svetového poriadku. Autoritatívny neoliberalizmus je dnes skutočne najväčším ohrozením demokracie. Každá monopolizácia moci – politickej i ekonomickej – sa vyznačuje spontánnou tendenciou k odbúravaniu demokratických pravidiel. V neoliberálnej spoločnosti je demokracia iba prázdnou lastúrou. Musí nám byť od začiatku jasné, že neoliberáli sa budú vždy usilovať zničiť naše demokratické výdobytky alebo (čo je ešte nebezpečnejšie) vyprázdniť ich obsah. Navyše, ako to ukazujú posledné roky, vojna sa stáva neodmysliteľným nástrojom, ktorý sprevádza proces ekonomickej globalizácie. Nijaké sociálne hnutie dnes nemožno posudzovať izolovane. Je súčasťou rodiaceho sa globálneho odporu, ktorý je z hľadiska vytýčenia nových hraníc sociálneho konfliktu, a tým aj politického boja oveľa závažnejší ako pravo-ľavé rituály. Minulý týždeň sa veľa Talianov pýtalo: „Čo bude nasledovať po generálnom štrajku?“ Odpoveď veľmi často znela: „Ďalší generálny štrajk!“ Bolo v tom cítiť vytrvalé odhodlanie i znepokojujúci dôkaz, že tento zápas nemá kompromisné riešenie. Ľudské práva sú v dnešnom globalizujúcom sa svete v stávke. Škoda, že to tak málo chápe súčasná ľavicová politická elita.
