Benkove návraty…

„Preklčoval, prekliesnil som si cestu primerane svojim silám. Neočakával som za prácu odmeny a uznania, trápilo ma čosi iné. Chcel som prírodu a ľudí v nej ukázať ako zdravých, nie takých, kde skromnosť bola zamenená za biednosť, duševnú skleslosť, stáročia utrpenia za podlomenosť a z nej vyplývajúcu pasivitu, mäkkosť a citovosť srdca za slabosť. To mi nedalo pokoja, pretože som cítil a videl, že nie sme takí.“

To sú slová Martina Benku (21. 9. 1888 Kiripolec – 28. 6. 1971 Malacky), maliara, ktorý nemal u nás v čase svojho pôsobenia na výtvarnej scéne seberovného. Jeho majstrovstvo ho radí medzi popredné zjavy slovenského výtvarného umenia. Zmapovať Benkovu tvorbu a zrekapitulovať jej vývin z chronologického hľadiska, podľa jednotlivých vývinových decénií a v šírke výrazových prejavov, žánrov, výtvarných disciplín a jednotlivých tematických okruhov – nie je také jednoduché. Prispieva k tomu aj výstava umelcových diel usporiadaná Slovenským národným múzeom – Múzeom Martina Benku v Martine na Bratislavskom hrade v súvislosti s pripomenutím si umelcovho životného jubilea.

Výstavu si môžete pozrieť do konca roku 2019.

Popri známych obrazoch z rozpätia viacerých decénií maliarovho života predstavuje aj doteraz neznámu, alebo málo známu tvorbu tohto maliara zo súkromných zbierok. A pochopiteľne z fondov spomínaného umelcovho múzea v Martine. Prináša tiež nové a poopravuje zaužívané atribúcie Benkových diel z umenovedného hľadiska, upresňuje jeho miesto v kontexte domáceho a zahraničného vývinu umenia.

Benkova paleta.

Je pravda, že Martin Benka sa ako jeden z prvých na Slovensku vymanil zo zväzujúcich pút „akademizmu“ a postimpresionizmu kalvodovského typu a dospel postupne k vlastnému maliarskemu výrazu, využívajúcemu jazyk výtvarnej moderny. Vytvoril osobité dielo, ktoré silou svojej výpovede bolo schopné osloviť, inšpirovať nasledujúce generácie umelcov. Ak sa pokúsime akceptovať túto premisu a identifikovať ju v súhrne najnovších poznatkov, zistíme, že je to naozaj tak. A to aj vďaka novému – doposiaľ pre mnohých z nás nepoznanému a objavenému materiálu, t.j., maliarovým dielam, ktoré vytvoril počas svojho života. Maliarova biografia objíma niekoľko desaťročí tvorby a jej okruhov (začiatky sa vyznačujú dozvukmi kalvodovského školenia, obdobie expresívnych tendencií 20-tych rokov minulého storočia a obdobie tzv. monumentalizačnej syntézy vrcholiace v 30- tych rokov 20. storočia). To znamená, dajú sa identifikovať nielen podľa tém, ale najmä podľa výrazových a ideových konceptov, ktorými umelec disponoval v jednotlivých etapách svojho maliarskeho vývinu, a nekonečného putovania z miesta na miesto. Sú to najmä obsahové východiská, ktoré kráčajú – takpovediac ruka v ruke s jeho výtvarným výrazom. Napokon, bez ich uvedomenia, nemožno Benkovu tvorbu interpretovať ani ju analyzovať. Sám kládol dôraz na myšlienkové pozadie obrazu, na jeho výpovednú hodnotu, ktorá sa priamo „odrážala“ od spoločenskej situácie, v ktorej žil, ktorá ho ovplyvňovala, ale aj priťahovala so všetkým, čo k nej patrilo a patrí.

Gazdovský motív, 1915 – 1917.

Martin Benka žil v čase prezretých a rodiacich sa ideí, nových objavov, odumierajúcich a vznikajúcich spoločenských štruktúr, ľudských i dobových premien a pasívneho vyčkávania. Bol to stav duše a mysle, ktorý napĺňal duchovný horizont umelcov úsilím preniknúť hlbšie do podstaty života. Z toho pramenia aj motivické okruhy jeho tvorby. Patria k nim štúdie krajín, ľudí, drevenej architektúry a krojov, ktoré tak rád robieval na svojich potulkách po Slovensku, počiatočné krajinárske diela poznačené vplyvom postimpresionizmu, symbolizmom podfarbené témy – horské končiare, náladové krajiny, figuratívne diela oslavujúce človeka a ďalšie práce vyznačujúce sa určitým štýlovým klišé v rukopisnom prednese. To všetko v kontexte s dobovým vývinom umenia, vytvárajúcim pôdu pre nástup európskej a svetovej výtvarnej moderny. Treba si uvedomiť, že to bola doba, v ktorej –z hľadiska dejín umenia – vrcholil na európskej scéne postimpresionizmus, hoci jeho história sa ešte nekončila, že na inom póle dobového umeleckého zápasu stál Paul Gauguin (1848 – 1903), ktorý hľadal v umení nový mýtus skutočnosti, na scéne umenia sa pohyboval odkaz Vincenta van Gogha i Paula Cézanna (1839 – 1906), o ktorých sa Benka pochvalne vyjadroval a pod.

Krajina z Považia, 1915 – 1918.

Už vďaka výstave Martina Benku v Slovenskej národnej galérii v Bratislave spred tridsiatich rokov bolo možné považovať za prekonaný názor, presadzovaný pred časom niektorými historikmi umenia, že Benka patrí k umelcom, ktorých sprevádza v ich tvorbe po celý život záľuba v opakovaní (tém, motívov, maliarskeho rukopisu), výsledkom čoho bolo množstvo verzií tej istej alebo podobnej scény či motívu v jeho obrazoch. Tento názor vyvrátilo umenovedné spracovanie a umelecko-historická prezentácia umelcovej vývinovej genézy, na pozadí jeho celoživotného diela. Možno povedať, že táto výstava potvrdzuje fakt, že na základe poznania len zlomku, alebo časti umelcovej tvorby dokážeme určiť smer jej vývoja, a postupne jednotlivé obdobia, ktoré tento celoživotný vývin spoluvytvárali a sprevádzali.

Žiada sa dodať, že Benkove diela sa vyznačujú pomerne širokým registrom: od prísne realistických cez náladové, štylizované a znakové až k experimentálnym. To všetko svedčí o tom, že jeho tvorba nevznikala len ako momentálny nápad a náhla inšpirácia, ale aj ako výsledok koncentrovanej práce, vyznačujúcej sa kontinuitou a vzájomnou príbuznosťou s jednotlivými disciplínami tvorby. Jednoduchosť vo vyjadrení, prostota a výtvarná čistota sa prejavovali i v tradičnom materiáli, uprednostňoval štetec, olejovú farbu a ceruzku, rozdiely boli len v hrúbke a mäkkosti tuhy, ktorú používal, aby podporil maliarske zameranie a povahu samotného diela. Výtvarná príbuznosť jeho vystavených maliarskych diel so siluetami horských končiarov na pozadí obrazu vytvára predpoklad, že všetky tvoria kontinuálnu vývinovú líniu v Benkovej tvorbe, hoci nevznikli v rovnakom čase. Presviedča o tom, hoci nepriamo, uvoľnený, plynulý chod línií uzatvárajúcich obrysy postáv do sumárnych – akoby vopred nacvičených – tvarov, čo je spôsob, typický pre Benkovu tvorbu.

Hrabáčka z Liptovskej Revúcej, 1922.

Umelecko-historická analýza jeho života a tvorby pripomína fakt, že Benka žil viacero rokov v Prahe (v prvej polovici 20. storočia), a teda viacero jeho diel vzniklo v umelcovom pražskom ateliéri na základe prípravných štúdií, alebo škíc načrtnutých počas jeho pôsobenia v teréne, v rámci niektorých z početných ciest po Slovensku. Vzhľadom na použitý motív možno teda povedať, že v jeho tvorbe ide o personifikáciu Slovenska v kontexte bývalého Československa.

Aj to dosvedčuje zmysel a význam tvorby Martina Benku pre súčasnosť v čase, keď uplynulo 130 rokov od jeho narodenia. Potvrdzuje v našich očiach Benkov status veľkého umelca. Maliara, tvorcu umenia nových výbojov a večných návratov. Maliara presúvajúceho ťažisko výtvarného vývinu na Slovensku do nových polôh – polôh výtvarnej moderny. Medzi predstaviteľmi slovenského výtvarného umenia danej doby niet takého, ktorý by vykazoval presnejšie paralely s jeho tvorbou. Bol to človek vnímavý voči novým dojmom a vždy pripravený na prijímanie novôt. A čo je hlavné – ostal sám sebou. Preto možno povedať, že jeho celoživotné dielo nezostarne a tí, ktorí potrebujú maľbu k svojmu duchovnému životu, budú sa k Martinovi Benkovi neustále vracať. Hoci aj prostredníctvom výstav. Napríklad i súčasnej, usporiadanej Slovenským národným múzeom – Múzeom Martina Benku v Martine na Bratislavskom hrade.

Horský roľník, 1925.