„Bábkové divadlá“ pre dospelých patria k systému, v ktorom spoločnosť ovládajú a riadia jednotlivci i skupiny oligarchov neustále bojujúci o moc a vplyv v spoločnosti. Teda ku kapitalizmu. „Divadielkami“ na rôzne témy sa snažia odviesť pozornosť občanov od zápasu, ktorí vedú o vplyv na ekonomiku, politiku a spoločenský život v štáte, aby im priniesol ďalšie zisky a ďalší rast kapitálu.
Samozrejme, nerobia to priamo a „okato“ viditeľne. Na dosiahnutie svojich cieľov predsunuli pred seba politikov, teda strany, vlády, parlament, ale aj mimovládne organizácie a inštitúcie. Ktoré si na to vytvorili a ktoré štedro sponzorujú. Producenti, režiséri a scenáristi sú v pozadí.
Foto: ClipArt
Keď už sa jednej skupine boháčov zdalo, že boháči a rodiaci sa oligarchovia prosperujúci za vlády Mečiara už majú dosť a chcú „zhrabnúť“ všetko pre seba, rozhodli sa presadiť svoj vplyv prostredníctvom vlády Dzurindu. Keď Dzurinda politicky zvíťazil, mohli hrabať oni a starať sa o svoj ekonomický rast a zveľaďovanie kapitálu, samozrejme, tiež cez štátne zákazky a protekcionizmus.
Ďalší, ktorí sa tiež chceli stať bohatšími, postavili si svojho politického reprezentanta – Fica. Pod novým politickým prikrytím sa sformovala nová skupina oligarchov, ktorá tiež využila to, čo bežne oligarchovia blízki politickým špičkám robia. A bohatla, silnela, zvyšovala svoje bohatstvo, ale aj sebavedomie a bezočivosť.
Tejto skupine teraz závidia podnikatelia, ktorí by tiež chceli byť oligarchami a chceli by získať prístup k možnostiam, ktoré poskytuje vládnutie krajine hoci aj neveľkej, ako je Slovensko.
Tak si vytipovali Sulíka, Matoviča, Beblavého, skúšajú to s Trubanom, Kiskom, Druckerom, ktorým chcú pomôcť politicky uchopiť moc a vytvoriť podmienky pre seba, aby si „prihrabli“ svoj kus koristi.
Na politické „hrátky“ a teda aj na tému na bábkové divadielka je dobrá každá príležitosť či zámienka. Aj skutočný dôvod, ktorý prináša život, aj vymyslený prípad, aj bublina „nafúknutá“ z maličkosti, či úplne vyšpekulovaný prípad. Svoje nenásytné túžby po bohatstve a moci dokážu tak schovať za heslá i strany „Za slušné Slovensko“, „Za ľudí“, za „Správnu voľbu“, i za boj proti korupcii a za lepšie Slovensko. Títo jednotlivci a strany sa potom púšťajú do „spravodlivého zápasu“ za slovne vznešené ciele a proti zjavným skrivodlivostiam a „prechmatom“. Konkrétnych príkladov z nedávnej minulosti i súčasnosti by bolo viac ako dosť.
Napodiv, ľudia aj po 30-tich rokoch klamstiev a zavádzania ešte stále veria týmto „vlkom v ovčej koži“. Akoby aj nie. Veď médiá, ktorých väčšina patrí oligarchom a finančným skupinám, dokážu spracovať názory jednotlivcov i verejnú mienku tak, že nepochybujú o pravde a úprimnosti informácii, ktoré im predostierajú.
Vyslovene komédiou je hra predvádzaná bábkami typu sulíkovcov, matovičovcov, kollárovcov, kiskovcov, beblavých i druckerovcov, ktorí dokážu v politickom zápase poukazovať na oligarchov a vyzývať na boj proti ním. Pritom mnohí z nich už dávno patria do kategórie oligarchie. Akurát oni donedávna takýto výraz nepoznali a vážne si myslia, že kategóriu „oligarchia“ dnes objavili oni a ich strany.
A mnohí občania Slovenska veria aj tomu. Že „zlí oligarchovia“ sa objavili až za vlády Roberta Fica, a tí ostatní, vrátane boháčov, bohatých podnikateľov, špekulantov s cennými papiermi, obligáciami, vlastníci i desiatok dcérskych firiem a eseročiek, sprostredkovatelia miliónových a miliardových zákaziek chcú bojovať „za ľudí“ a „za slušné Slovensko“.
Nie je tomu tak. Už v ekonomických časopisoch i knihách zo začiatku 20. storočia sa uvádza tento výraz i názor na vznikajúcu kategóriu boháčov. Francúzsky ekonóm Eugene Lysis v knihe „Proti finančnej oligarchii vo Francúzsku“, vydanej v roku 1908 uvádza: „Kapitalizmus sa začal vyvíjať s malým úžerníckym kapitálom a končí svoj vývoj s obrovským úžerníckym kapitálom“.
Nemecký novinár a predstaviteľ sociálnodemokratického hnutia Rudolf Hilferding v roku 1912 konštatuje: „Stále vzrastajúca časť kapitálu v priemysle nepatrí priemyselníkom, ktorí ho používajú. Disponovať kapitálom môžu len prostredníctvom banky, ktorá vo vzťahu k nim zastupuje vlastníka. Na druhej strane aj banka musí stále vzrastajúcu časť svojich kapitálov umiestňovať v priemysle. Tým sa čoraz viac stáva priemyselným kapitálom. Taký bankový kapitál teda, teda kapitál v peňažnej forme, ktorý sa takto skutočne premenil na priemyselný kapitál, nazývame finančným kapitálom. Finančný kapitál je kapitál, ktorým disponujú banky a ktorý používajú priemyselníci.“ Tak v kapitalistickej spoločnosti dochádza k nadvláde finančnej oligarchie.
Takže nie je treba veriť tomu, že nejakí boháči, či už sú to podnikatelia alebo špekulanti, ktorí zbohatli, idú bojovať proti oligarchom ako takým a ich spôsobu získavania bohatstva. Oligarchovia sa vytvorili veľmi skoro po vzniku kapitalizmu, fungovali počas celého jeho vývoja a zachovali sa až do tohto existujúceho štádia. A zaniknú len so zánikom kapitalizmu, pretože s tým zaniknú aj ekonomické podmienky na ich fungovanie. Nijaké politické proklamácie, slovné predsavzatia či morálne výzvy oligarchov z kapitalistickej spoločnosti neodstránia.
Politické hry, za ktorými stoja oligarchovia zo Slovenska i zo zahraničia, sú skutočne len bábkovým divadlom pre dospelých. A v nich nejde o nastolenie spravodlivejších a lepších podmienok pre pracujúcich ľudí Slovenska, ale o presunutie moci, vplyvu a možnosti bohatnutia do tej skupiny oligarchov, ktorá má o to eminentný záujem a dostatok prostriedkov. Samozrejme aj dobrých a skúsených podporovateľov zo zahraničia.
