Audiencia v sídle gréckych bohov

Toto leto som si splnil jeden z detských snov: pozrieť sa na svet z Diovho trónu, bájnej Hory mýtov, z najvyššieho bodu Olympu. Hoci som už vystúpil na neporovnateľne vyššie kopce, existujú hory, ktoré ma oveľa viac ako nadmorskou výškou lákajú svojou mysterióznou minulosťou a tajomným významom. Takými vrchmi sú egyptský Sinaj, turecký Ararat, japonská Fudži, tibetská Kailás alebo – grécky Olymp. Väčšina ľudí chápe Olymp ako horu a takto chybne je zaznačený aj na mapách. Olymp je však pohorie a jeho najvzácnejší klenot sa nazýva Mytikas (2918 m) – najvyšší vrch Grécka a legendárne sídlo starovekých bohov. Výstup na túto horu nemožno podceňovať. Trvá dva dni, má obrovské takmer trojkilometrové prevýšenie (prakticky priamo od mora), ktoré nedosiahnete ani pri lezení na Mont Blancu a v dolných partiách vám znepríjemňuje život neznesiteľná horúčava i časté striedanie stúpania a klesania. Nikde inde v Európe nezažijete rannú snehovú guľovačku a večerné kúpanie v teplom mori. Nedajte sa pomýliť ani tým, že vrchol dosiahol aj môj desaťročný syn a sedemročná dcéra. Majú s horami slušné skúsenosti, obaja už liezli s lanom v Tatrách i na Labských pieskovcoch, spustili sa tridsaťmetrovým vzdušným komínom do najväčšej pieskovcovej jaskyne v Čechách a zraftovali najdivšiu rieku v Poľsku. Poznajú v divočine všetko, čo potrebujú na prežitie. Na vrchol Olympu sa však ročne vydávajú desiatky dovolenkujúcich turistov (najmä Nemcov a Čechov), ktorí preceňujú svoju kondíciu a musia sa vrátiť. Podľa odhadu chatára v tunajšej najvyššie položenej horskej útulni to predčasne vzdáva viac ako polovica takýchto dobrodruhov. Nie je ťažké ich rozoznať. Aj my sme cestou stretli takýchto krívajúcich „ceprov“, ktorí zostupovali v teniskách alebo dokonca sandáloch a každý ich pohyb bol sprevádzaný viditeľnou bolesťou. Na druhej strane, zdatní vysokohorskí turisti (o horolezcoch ani nehovoriac) sa nemusia ničoho obávať. Miestni ľudia alebo delegáti cestovných kancelárií v prímorských letoviskách vás síce budú od výstupu odrádzať s tým, že je to extrémne ťažké, že na to potrebujete horského vodcu alebo lano, ale ozajstní horali so skúsenosťami s pohybom v takomto teréne a bez sklonu k závrati to bez problémov zvládnu aj bez toho. Treba skrátka vedieť odhadnúť svoje sily. Zíde sa však prilba, najmä pre časté padanie kameňov vo vrcholovej oblasti. Východiskovým bodom pre výstup na Olymp je dedinka Litochoro, v ktorej už nájdete všetko spojené s majestátom týchto hôr: od gýčových sošiek gréckych bohov cez podrobné mapy oblasti (odporúčam modrú, s názvom Mount Olympus, nie hnedú – v tej sa ani čert nevyzná!) až po laná, karabíny, skoby a iný horolezecký materiál. Prístup pod samotnú horu vedie cez úchvatný divoký kaňon rieky Enipeas. Nič podobné v Európe nenájdete, hádam len s výnimkou Verdonského kaňonu v južnom Francúzsku. Dá síce poriadne zabrať – päť hodín opakovane stúpate na hrebeň a klesáte k brehu rieky, akoby vám bohovia chceli ukázať úplne všetko, ale tento zážitok stojí za to: dych vyrážajúce závratné výhľady do hlbín kaňonu i čarovná, neskutočne čistá rieka s množstvom vodopádov a utešených drevených mostíkov, z ktorých každý je iný – umelecké diela sami osebe. Samozrejme, že sme neodolali a okúpali sa v nich. No mohol som si odpustiť skok zo skaly do malého, priezračného, štyri metre hlbokého jazierka pod obrovským vodopádom, v ktorom sa vraj kúpala sama Afrodita? Skutočne, keď ste sa zadívali na vodopád, mali ste pocit, že si bohyňa krásy rozpustila vlasy a každú chvíľu sa vynorí celá – ako Afrodita Mélska v Louvri alebo Botticelliho Venuša vo Florencii. Až o kúsok vyššie sme narazili na tabuľku, ktorá prosí turistov, aby sa v rieke nekúpali, lebo je určená na pitie… Bolo nám to ľúto, ale tabuľka mohla byť umiestnená naozaj tam, kde krása prírody a priezračnosť rieky priam dráždi rozhorúčených turistov. Skutočne, čistota vody sa s tatranskými bystrinami nedá ani porovnávať. Ľahli sme si na balvany a pili ako kone – namôjdušu, v živote som nepil chutnejšiu vodu, iba ak v Zamagurí. Všimol som si, že pitie z rieky Enipeas sa tu stalo akousi turistickou atrakciou. Páči sa mi aj samotný prístup domorodcov k tomuto národnému parku. O Grékoch sa hovorí, že nemajú veľký vzťah k životnému prostrediu. Čiastočne je to pravda, skládky odpadu nájdete hocikde bez akýchkoľvek pravidiel a triedenie im už nehovorí vôbec nič. Na druhej strane majú veľký rešpekt k tomu, čo sa označuje ako národný park. Nechávajú tu prírodu pôsobiť samu. Keď padne strom na chodník, nepribehnú drevorubači. Kmeň ostane na mieste a vy, ak sa chcete uchádzať o krásy Olympu, si musíte pomôcť sami. Ani v najťažších skalných partiách nenájdete reťaze a umelé pomôcky. Grécka horská služba a tunajší ochranári tvrdia, že kto na to nemá, nech sem nelezie. A to som ešte nespomenul, že takmer na každom dome nájdete slnečný kolektor. Cestou míňame aj turisticky zaujímavý opustený pravoslávny kláštor vytesaný do jaskyne. Našu pozornosť však oveľa viac pútajú vyššie položené ruiny kláštora sv. Dionýza, do ktorého sa roku 856 utiahol Metod a o rok neskôr za ním prišiel jeho brat, bývalý učiteľ Konštantín. V ňom sa obaja pripravovali na misionársku dráhu a ostali tu až do chvíle, kým ich do diplomatických služieb nepovolal byzantský cisár Michal III. … Silné miesto. Po namáhavom prechode riečnym kaňonom vás na poľane Prionia čaká posledný prameň pitnej vody. Tam hore, ako nás informuje jeden zostupujúci Macedónec, je už iba rozpustený sneh, na ktorý bol môj žalúdok vždy akosi citlivý. Je pol štvrtej popoludní a nás dnes čaká ešte tisíc výškových metrov. Stúpame ticho a dosť strmo. V duchu obdivujem deti – aj keď mám na sebe dvadsaťkilový batoh, ich výkon úmerný ich veku je obdivuhodný a v tejto fáze kráčajú svižnejšie ako ja. Sú trošku sklamaní, lebo v Prionii je stanica mulíc, ktoré vyvážajú hore náklad a obaja tajne dúfali, že ich vyvezú hore. Mulice však už boli dávno preč a jediné, čo po nich ostalo, bolo neskutočné množstvo trusu, ktoré sme museli na ceste neustále prekračovať. Napodiv je stále celkom teplo. Prekvapilo ma veľké množstvo orlov, ktoré sa ako supy (bolo ich trinásť) zlietali okolo nás a jeden z nich ma aj „označkoval“. Posolstvo od Dia… Na chatu vo výške 2100 metrov dorážame pre ôsmou večer a máme toho všetci dosť. V slovenských horách sa obyčajne tešíme na parené buchty a kapustnicu, tu mi urobí radosť aj grécka fazuľová polievka a deťom vynikajúci koláč s horúcou čokoládou. V chate panuje vojenský režim. Nepiť, nefajčiť, vyzuť sa, o desiatej sa vypína svetlo a zapínajú ho o šiestej ráno, do ôsmej musíte vypratať a ustlať posteľ. Za desať euro vyfasujete hrubú deku a miesto na prični. Spí sa podobne ako na alpských útulniach v miestnosti, kde nocuje dvadsať chlapov. Väčšinu z nich tvoria unavení horolezci. Gréci, Francúzi, Taliani, Poliaci, Rusi, Srbi i Česi. Podaktorí z nich v noci chrápu ako staré diviaky. Mojim deťom to nevadí, spia ako bábätká, pre nich je to romantika ako vyšitá. Zato ja po zúfalom cukaní a zapchávaní uší rezignujem a vyberiem sa von. Nebol to zlý nápad. Je pokojná noc, na oblohe záplava hviezd, až z nej bolia oči a mesiac osvetľuje okolité skalné steny lepšie ako reflektory Bratislavský hrad… Deti budím krátko pred svitaním. To najťažšie nás ešte len čaká a ja chcem mať pre nich nejakú časovú rezervu. Vonku počuť zvonce. Deťom odchovaným na mojich verziách gréckych bájí pracuje fantázia naplno a domýšľajú si, že to sa vracia Zeus na Olymp na nebeskom koči poháňanom zlatými koňmi so zlatými hrivami. Nechcem im kaziť radosť a nepoviem im, že sú to mulice s odpadkami z chaty… V mrazivom ráne nás víta prekrásna inverzia. Kaňon, cez ktorý sme prechádzali včera, je zaplavený oblakmi a z jeho kúpeľa sa vynára premrznuté slnko… Na Mytikas! Na Olympe ma okrem viacerých druhov kvetov, ktoré vraj nerastú nikde inde na svete, prekvapila neobyčajne hrubá a stará kosodrevina – takú mohutnú nenájdete nielen v Tatrách, ale ani v Alpách či Pyrenejach. V skalnatom teréne nás vítali obrovské stáda kamzíkov: sto, možno i viac kusov – krotké, akoby ich tu niekto pásol. Na rednúci vzduch nás upozornili orly – nezvyčajne hlasné svišťanie ich krídel sa odrážalo od okolitých stien. Čoskoro sa chodník rozdvojuje: doprava vedie technicky ľahšia, ale nebezpečnejšia cesta (padanie skál), kým priamo hore ide lezecky náročnejší, ale pevný chodník. Vyberáme si druhú možnosť. Kým po južný predvrchol Skala (2860 m) nás orientujú iba zriedkavé smerovníky, odtiaľto nastupuje ľahké lezenie I. až II. stupňa, čomu prispôsobili aj značkovanie. Je až prehustené, prakticky každé dva až tri metre, ale má to praktický význam pre menej skúsených lezcov, aby sa nezasekali v nejakom náročnejšom teréne. Najprv zostup do sedielka, a potom krásny, lahôdkový výstup južnou stenou, z ktorej sa vám naskytnú úchvatné pohľady najmä do tzv. Kuchyne bohov – závratne hlbokého kotla (pripomínajúceho kráter činnej sopky), ktorý formuje veniec siedmych vrcholov Olympu. Po dosiahnutí najvyššieho bodu Mytikasu je jasné, že hrdinami dňa sú moji malí potomkovia, ktorých tu vítajú obdivné pokriky a potlesk gréckych horolezcov. Tých pár minút na vrchole bolo neopakovateľných. Až do roku 1913 sem ľudská noha nesmela, bolo to zakázané miesto, Gréci sa stále obávali, že urazia bohov. A hoci ich všetkých vlastne vytvoril Homér (Ilias a Odysseia sú v podstate bibliou gréckej antiky, až do 6. storočia pred n. l. sa podľa týchto eposov rozhodovali územné, politické a iné spory), autorita mystických dejín bola stále silná. Aj my sme chceli dodržať zvyky, a tak sme si na vrchole každý čosi želali. Barborka poprosila Artemis, či by už konečne nemohla stretnuť vlkov alebo aspoň vĺčatká, ktorých je vraj na Olympe veľmi veľa. Asi však bohyňu lovu urazila tým, keď sa tesne pod vrcholom vycikala – no vravel som jej, že tým Mytikas zneuctí! Matej požiadal Poseidona, aby stvoril obrovské vlny na mori, na ktorých by mohol surfovať na nafukovačke. I stalo sa (podľa môjho syna mohli byť aj väčšie, ale na zábavu to stačilo). No a ja som nenápadne pošepol Diovi, že som od malička túžil vidieť veľrybu. Na druhý deň, pri západe slnka, sme všetci traja stáli na pláži s otvorenými ústami a sledovali divadlo nezabudnuteľné na celý život: dve nádherné obrovské kosatky brázdili vlny Egejského mora a nám sa zdalo, že vieme, čo je to zázrak… Vďaka, Zeus! Autor je vysokoškolský učiteľ