Atléta viery nahradil boží rotvajler

Keď som pred ľavičiarmi obhajoval nepovšimnuté stránky ľudského posolstva Karola Wojtylu, vyslovil som presvedčenie, že sila jeho osobnosti sa nám vyjaví ešte prenikavejšie v porovnaní s budúcim pápežom. Nebolo to želanie, ale obava. Žiaľ, naplnila sa. Joseph Ratzinger alebo Benedikt XVI. je často spájaný s osobou zosnulého Jána Pavla II., ale je v tom niekoľko závažných nepresností. Tie vychádzajú najmä zo zjednodušeného chápania kresťanského konzervativizmu. Nikto nemôže od ktoréhokoľvek pápeža čakať, aby sa začal pozitívne vyjadrovať o potratoch, pretože tieto otázky sú priamo spojené s Kristovým učením. Inou otázkou je používanie prezervatívov alebo postavenie žien, čo sú už viac cirkevné dogmy ako odkaz Evanjelia. A práve v tejto oblasti je Joseph Ratzinger bezpochyby tvrdším zástancom tradičných postojov ako Karol Wojtyla. Nie náhodou si vyslúžil prezývku „boží rotvajler“ alebo „pancierový kardinál“. Nepriestrelný teológ Ak chceme porozumieť, čo predstavuje Benedikt XVI. pre vatikánsku politiku, musíme si uvedomiť, že nie je obmedzený hlupák. Je jedným z najvzdelanejších mužov cirkvi, intelektuálne nepriestrelný teológ, ktorý formuluje svoje vyhlásenia mimoriadne precízne. Ak bol Ján Pavol II. zvolený ako pápež, ktorého potreboval svet, potom má Benedikt XVI. plniť úlohu pápeža, ktorého potrebuje katolícka cirkev, resp. Vatikán. Z tohto hľadiska nebola jeho voľba náhodná. Štvrťstoročné pôsobenie kardinála Ratzingera za múrmi svätopeterského paláca z neho urobilo šedú eminenciu Vatikánu. Za všetkými spornými rozhodnutiami, ktoré sa dnes vyčítajú Jánovi Pavlovi II., stál práve on. Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery (ktorá je pokračovateľkou inkvizície) zaujímal dokonca nekompromisnejšie postoje ako pápež. Ratzinger bol v mladosti členom mládežníckej fašistickej organizácie Hitlerjugend a počas druhej svetovej vojny slúžil v nacistickej protivzdušnej obrane. Aj keď jeho oficiálny životopis tvrdí, že do Hitlerjugend vstúpil „proti svojej vôli“, že na jeho schôdzky chodil len dovtedy, kým bol v katolíckom seminári, a že ako vojak nikoho nezastrelil, kontrast so životným osudom Karola Wojtylu, ktorý sa v tom istom čase zapojil do protifašistického odboja, je viac ako evidentný. Joseph Ratzinger vo svojom životopise tiež rád uvádza, že bol účastníkom historického II. vatikánskeho koncilu, ktorý zvolal Ján XXIII., čo má zlepšiť jeho obraz v očiach liberálov. Pravdou však je, že od myšlienok koncilu sa začal odkláňať bezprostredne po smrti „červeného pápeža“ a ako dôvod označil študentské protesty, ktoré ho vraj presvedčili o škodlivosti modernizmu. Odvtedy začal hovoriť o „koncilových nezmysloch“, a tým sa začal aj dramatický vzostup jeho kariéry. Ťaženie proti teológii oslobodenia Keď liberálny teológ Hans Küng pomohol Ratzingerovi získať miesto na univerzite v Tübingene, ešte netušil, že ho z nej vyštve. Ďalšieho významného liberálneho teológa Johanna Baptista Metza odmietol kardinál Ratzinger vymenovať za profesora mníchovskej univerzity. Od chvíle, čo sa roku 1981 stal prefektom Kongregácie pre náuku viery, zásadným spôsobom ovplyvňoval všetky rozhodnutia Jána Pavla II. Keď v novembri 1981 Barbara Englová hovorila v Mníchove v mene katolíckych mládežníckych organizácií o úlohe žien v cirkvi a žiadala od pápeža, aby sa vyjadril k možnosti ich kňazského svätenia, kardinál Ratzinger ho doslova odvliekol preč, aby nemohol reagovať. V ťažení proti teológii oslobodenia hral Joseph Ratzinger opäť kľúčovú úlohu. Hoci sa v tomto smere sústreďuje pozornosť skôr na Jána Pavla II. a jeho odmietavý postoj, v skutočnosti pápež viackrát zmierňoval následky kardinálovej činnosti. Ratzinger predsedal kongregácii, ktorá 7. októbra 1984 štyri hodiny vypočúvala františkánskeho kňaza a kľúčovú postavu teológie oslobodenia Leonarda Boffa. Jeho knihu Cirkev, charizma a moc označil Ratzinger za nebezpečnú a neprijateľnú a postaral sa, aby ju dali na cirkevný index. Ján Pavol II. sa neskôr dokonca snažil zmierniť spory, ktoré vyvolal nemecký kardinál. Keď Ratzinger vydal prostredníctvom kongregácie Pojednanie o teológii oslobodenia, ktoré vyvolalo vlnu protestov, pápež sľúbil, že pripraví ústretovejší dokument k tejto otázke. Tento dokument napokon s nadšením privítal sám Leonardo Boff. Ján Pavol II. sa vyjadril, že teológia oslobodenia „je aj nevyhnutná“, hoci upozornil, že biskupi si nesmú pliesť cirkevné ciele s politickými. Nabádal ich dokonca, aby teológiu oslobodenia „zbavenú všetkých omylov“ obhajovali. Napokon, ako výsledok stretnutia pápeža s brazílskymi biskupmi, bol v roku 1985 zákaz publikovania, ktorý na podnet kardinála Ratzingera dostal Leonardo Boff, jednoznačne odvolaný. Odporca multikulturalizmu „Boží rotvajler“ však vo svojich aktivitách nepoľavil. Najvýznamnejšieho amerického teológa a profesora washingtonskej katolíckej univerzity Charlesa Currana osobne vyšetroval pre jeho názory na sexuálnu etiku a vyzval ho, aby „odvolal svoje tvrdenia“. Curran odpovedal, že nikdy nepoprie vieru katolíckej cirkvi, a Ratzingerovu dogmu odmietol. Katolícka univerzita bola donútená obľúbeného profesora Currana vylúčiť, čo vyvolalo búrlivú diskusiu o akademickej slobode. Ratzinger vzápätí ostro pokarhal amerických cirkevných hodnostárov a varoval, že teológovia nahrádzajú biskupov ako učiteľov vierouky, čo musí prestať. No prezident Konferencie biskupov Spojených štátov John May kardinálovi odvetil, že v USA je sväté právo biskupov považované za rovnako prežité ako sväté právo kráľov. Nečudo, že práve Joseph Ratzinger bol hlavným autorom nového katechizmu, ktorý vyšiel v decembri 1992. Najviac škody však napáchali jeho názory na ekumenizmus a vzťahy medzi rôznymi vierovyznaniami. Kým Ján Pavol II. sa niekoľkokrát veľmi uznanlivo vyslovil o Martinovi Lutherovi, nemecký kardinál spôsobil vlnu protestov, keď sa o evanjelickej cirkvi vyjadroval ako o neúplnej a menejcennej zložke kresťanstva. Jeho slová uviedli do rozpakov aj samotného pápeža. Ratzinger prekazil i zbližovanie medzi anglikánskou a katolíckou cirkvou. S nevôľou sledoval historické stretnutie predstaviteľov všetkých svetových náboženstiev v Assisi, ktoré sa konalo z iniciatívy Jána Pavla II. Hovoril vtedy o „úpadku svätosti v cirkvi“, o „prehnanom ekumenizme, ktorý je interpretovaný až príliš voľným spôsobom“ a o „temných mocnostiach, ktoré sa proti cirkvi šikujú“. Ratzinger ostro odmieta aj multikulturalizmus a otvorene sa stavia proti členstvu Turecka v Európskej únii. Práve z tohto aspektu treba vnímať jeho súčasné poslanie. Nová vlna rekatolizácie? V súvislosti s výberom jeho mena sa často spomína osobnosť sv. Benedikta, patróna Európy. Navonok sa teda úloha Benedikta XVI. interpretuje ako vznešená misia upevňovania európskej jednoty. Ale vec má aj inú stránku. Ak si uvedomíme, že ide o prvého nemeckého pápeža od reformácie, že 41 percent obyvateľov Nemecka je protestantov a len 36 percent katolíkov a že táto krajina susedí s „najateistickejším štátom Európy“ (Ratzingerove vlastné slová) – Českou republikou – môže byť táto misia chápaná aj ako nová vlna európskej rekatolizácie. Tentoraz však aj so širším pozadím – bojom proti islamu. V tomto si Ratzinger výborne rozumie so súčasným americkým prezidentom. Nie náhodou v čase, keď Ján Pavol II. kritizoval Bushov militarizmus a porušovanie ľudských práv, Ratzinger vysoko kladne hodnotil jeho postoj k interrupciám či homosexuálnym manželstvám a v predvolebnej kampani ho otvorene podporil. Ak predpokladáme, že Benedikt XVI. sa bude usilovať prebudovať Európu na kresťanskú pevnosť a utlmovať tak intercivilizačný dialóg, obavy sú na mieste. Z ideologického hľadiska je spojenectvo Busha s Ratzingerom tou najhoršou správou pre svet na začiatku 21. storočia. Najpopulárnejším mediálnym klišé v súvislosti s Benediktom XVI. je jeho porovnávanie s Jánom Pavlom II. Na jednej strane si treba uvedomiť, že kardináli vybrali toho najkonzervatívnejšieho pápeža, akého mali po ruke. Na strane druhej treba vedieť, že pre Ratzingera bolo preberanie moci vo Vatikáne iba formálnym aktom. V skutočnosti rozhodoval za jeho múrmi už oveľa dlhšie. Nie je podstatné, čo na jeho adresu prednášajú diplomaticky zdvorilí štátnici, a už vôbec nie, s akým ho privítali davy na námestí. Tie by šaleli od radosti, aj keby sa v svätopeterskom rúchu objavila na balkóne lesbická mníška. Ratzinger má zaručenú autoritu v cirkvi, ale úctu sveta si bude musieť ešte len zaslúžiť. Obávam sa, že s tou agendou, akej sa venoval dosiaľ, mu na to sily stačiť nebudú. Predovšetkým sa mi však vidí, že rímskej kúrii začíname venovať už predsa len priveľa pozornosti a prikladať priveľký význam. Chápal som papamániu ako vlnu emócií, ktorú vyvolala smrť jedného z najpozoruhodnejších mužov našej éry. Ale tento pápež je zatiaľ len hlavou cirkvi. A pri pohľade na to, ako nám slovenské médiá v zatiaľ ešte stále svetskom štáte vo familiárne radostnom tóne prvej osoby množného čísla oznamujú, že „máme pápeža“, som mal naozaj čudný pocit. Nie je to predčasný dôvod na radosť? Autor je vysokoškolský učiteľ