Rudolf Schuster vo svojej predvolebnej kampani označil za najväčší handicap nezávisle sa tváriacej Magdy Vášáryovej fakt, že ako nestraníčka nemôže vedieť, ako fungujú politické subjekty. Pán prezident vtedy taktne pomlčal aj o svojej ďalšej s tým súvisiacej prednosti: jeho stranícke skúsenosti mu totiž umožnili dokonale si osvojiť pravidlá zákulisných hier.
Keby bol pán prezident novinár, poblahoželal by som mu k exkluzívne získaným informáciám a jeho knihu by som privítal ako bravúrny žurnalistický kúsok. Pán prezident však novinár nie je, dokonca nie je ani nezávislý publicista, ale jeden z priamych aktérov udalostí, o ktorých sa v knihe píše. Na tomto mieste teda môžeme iba zopakovať to, čo vyslovili už mnohí: pamäti píšu ľudia, ktorí už s politikou skončili. Fakt, že ich napísal úradujúci pán prezident, môže potom znamenať iba dve veci: buď je to signál predčasného odchodu hlavy štátu do dôchodku, alebo ide o súčasť jeho politiky. Keďže pán prezident knihu napokon stiahol z obehu, máme mnoho dôvodov sa domnievať, že nešlo o „gesto štátnika“, ako to interpretujú niektorí politici a novinári, ale o dôkaz praobyčajnej nechutnej formy nátlaku na určité politické skupiny, ktoré z rôznych príčin nevychádzajú hlave štátu v ústrety.
Som presvedčený, že Rudolfovi Schusterovi v skutočnosti nešlo o vydanie knihy, ale o iné ciele – publikovanie úryvkov zjavne dosiahlo svoj cieľ a vydesených politikov upozornilo na to, čoho je hlava štátu schopná. Na druhej strane treba povedať, že je už málo takých, ktorí majú ilúzie o praktikách našich verejných činiteľov. Takže, v zásade by sme sa nad niečím podobným nemali ani vzrušovať. Nech sa ľudia dozvedia čo najviac o našich politikoch. Dodajme – aj o Rudolfovi Schusterovi…
