Do dejín Slovenska vstúpil rímskokatolícky kňaz Anton Bernolák ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Pri dôkladnejšom pozorovaní tejto osobnosti treba dodať, že Anton Bernolák bol mimoriadne všestranný vzdelanec, ovládal viacero cudzích jazykov, mal rozsiahle znalosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky, rozsahom a historickým zameraním svojho diela patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenského osvietenstva. Bol priam charizmatickou osobnosťou, ktorá priťahovala ostatných, vďaka čomu dokázal okolo seba združiť vzdelancov. Je prirodzené, že sa v tom čase zameral práve na jazykovedu. Veľmi dobre si totiž uvedomoval, že ak ľudia žijúci na území Slovenska nebudú mať vlastný jazyk, ktorý budú používať na verejnosti a v školách, nebudú svojbytným národom. V tomto duchu napísal aj svoje najznámejšie práce.
Dátum narodenia Antona Bernoláka sa v literatúre uvádza rozdielne, nevedno, či ide o tlačové chyby alebo inú nedôslednosť. Faktom je, že za jediný overený dátum jeho krstu, resp. narodenia, treba pokladať 3. október 1762. Narodil sa v Slanici, obci zatopenej Oravskou priehradou, ako najmladší zo siedmich detí. Jeho otec Juraj bol zeman, ale aj sedliačil a obchodoval s plátnom, preto si mohol dovoliť poslať najnadanejšie z detí do škôl. Anton začal študovať v Námestove, pokračoval na gymnáziu v Ružomberku a neskôr študoval filozofiu a teológiu v Trnave a vo Viedni. Roku 1782 vydal svoju literárnu prvotinu, oslavnú reč venovanú zakladateľovi uhorského štátu Štefanovi I.
Zo všetkých miest, kde študoval, ho najväčšmi ovplyvnila Viedeň. Ocitol sa tam práve počas radikálnych jozefínských reforiem, podľa ktorých sa kňazi mali stať prvými úradníkmi cisára. Jozef II. bol ovplyvnený jansenistickými myšlienkami a vysoko hodnotil duchovných, najmä ich prácu v prospech štátu. Zrušil biskupské semináre a namiesto nich zriadil tri generálne semináre pre celé Uhorsko, z ktorých jeden bol od roku 1784 na Bratislavskom hrade. V treťom ročníku teológie sa tam z Viedne dostal aj mladý Anton Bernolák, ktorý bol zanieteným propagátorom jozefínskych reformných snáh, o čom svedčí už počas štúdií zostavený anotovaný rukopisný bibliografický súpis literatúry pre bohoslovcov Nova bibliotheca, obsahujúci diela z ekonomiky, filozofie, umenia a prírodných vied.
V bratislavskom seminári sa stretli chlapci z celého Slovenska hovoriaci rôznymi nárečiami a práve tam si niektorí profesori a starší poslucháči uvedomovali potrebu jedného materinského jazyka. Z podnetu profesora Kratochvíla založili Spolok na pestovanie slovenského jazyka, v ktorom pod vedením Antona Bernoláka vyšla roku 1787 jazykovedná práca Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách). V začiatkoch prípravy práce bol Bernolák dvadsaťdvaročný. V generálnom seminári sa v duchu jozefínskych reforiem okrem teologických disciplín prednášali aj prírodné vedy a ekonómia, ktoré boli zamerané na poľnohospodárstvo, a budúci kňazi mali využiť tieto vedomosti v pastoračnej činnosti. Z pozostalosti Antona Bernoláka, v ktorej sa našiel jeho spis De Oeconomia Ruali, resp. Perceptiones de agrorum cultu (Náuka o poľnohospodárstve), je zjavné, že sa venoval i tejto činnosti. Mladý, nadaný, húževnatý a ctižiadostivý Bernolák bol už v bratislavskom seminári charakterovo i svetonázorovo sformovaný a nečudo, že sa dostal na čelo študentov krúžku „vlasteneckých filológov“.
Roku 1787, hneď potom ako dokončil spomínanú rozpravu o slovenských písmenách, odišiel Anton Bernolák z generálneho seminára za kaplána do Čeklísa (dnešné Bernolákovo) a v začatej práci pokračoval aj tam. Roku 1790 vydal už v Trnave učebnicu Grammatica Slavica a anonymne spis na obranu Juraja Fándlyho Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlymu do jeho vlastních ruk odevzdať. Popritom celý rok intenzívne pracoval na slovníku. O rok neskôr v lete nastúpil do ústredného úradu ostrihomského vikariátu v Trnave do funkcie tajomníka a kancelára, pracoval ako archivár, cenzor kníh a istý čas aj ako prísažný notár ústrednej cirkevnej stolice. No ďalej neúnavne písal a vydal príručku o tvorení slov Etymologia vocum slavicarum (Etymológia slovenských slov).
V súvislosti s Antonom Bernolákom nemožno zabudnúť na literárno-vydavateľský spolok Slovenské učené tovarišstvo, ktorého bol vedúcou osobnosťou. Hlavným cieľom spolku bolo vydávaním kníh prispievať k rozvoju nového spisovného jazyka a literatúry. V Trnave, kde sídlila pobočka spolku, sa sústredila jeho vydavateľská činnosť. Keď Bernolák dokončil Slovár, začal oslovovať predplatiteľov, ale po dvoch rokoch sa ich prihlásilo iba 56 a vydavateľ odmietol dielo vydať, lebo bolo finančne náročné. Významné slovníkové dielo Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí zásluhou Juraja Palkoviča vyšlo v šiestich dieloch v Budíne v rokoch 1825 až 1827 a stalo sa normatívnou príručkou v otázkach slovnej zásoby spisovnej slovenčiny.
Úspešná vedecká dráha Bernoláka sa čiastočne pretrhla roku 1797, po odchode z Trnavy za farára do Nových Zámkov. Na novej rozsiahlej farnosti mal veľa povinností, stal sa aj správcom mestskej školy, učiteľom náboženstva, roku 1799 ho vymenovali za dekana novozámockého dištriktu a čas na písanie mu zostával iba v noci. No celkom tvoriť nikdy neprestal. V tom čase do jeho života však väčšmi ako predtým zasiahli spoločenské a politické udalosti, ku ktorým nebol nikdy ľahostajný. Počas napoleonských vojen napríklad zabezpečoval výstroj vojakom i finančné prostriedky pre Nitriansku stolicu. Osobné nešťastie ho postihlo v máji 1810, keď mu pri veľkom požiari v Nových Zámkoch zhoreli hospodárske stavy a utrpel značné škody, ale biskup Perényi mu ich odmietol uhradiť. Tieto problémy a rodinné starosti ho natoľko vyčerpali, že 15. januára 1813 náhle zomrel. Mozgová mŕtvica ho zastihla iba ako päťdesiatjedenročného.
Na obrázkoch: Busta Antona Bernoláka z roku 1937 od Jozefa Pospíšila, Rudnayovo námestie v Bratislave.
Foto: Emil Polák
