Nová vojenská doktrína USA vychádza z politiky prvého úderu. Opiera sa o úzke chápanie medzinárodného práva, ktoré ignoruje úlohu Bezpečnostnej rady OSN. Americký prezident George Bush podpísal 17. septembra dokument nazvaný Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov amerických. Tento tridsaťjedenstranový materiál vytyčuje novú zahranično-politickú doktrínu USA. Jeho význam je daný tým, že definuje hlavné ciele najsilnejšej krajiny a robí výber základných prostriedkov na ich presadenie. Predurčuje tak i výstavbu ozbrojených síl Spojených štátov. Bez zveličenia možno skonštatovať, že Národná bezpečnostná stratégia je nielen nesmierne kultivovaný, ale aj najucelenejší dokument, na základe ktorého sa dá pochopiť rozhodovanie Bushovej vlády, ako i predvídať jej konanie – a to vrátane jej budúcej politiky voči Iraku. Komplexné chápanie Nejde však o materiál, ktorý by sa sústredil len na otázky vojenskej stratégie. Obsahuje kapitoly venované novej ére globálneho ekonomického rastu prostredníctvom slobodného trhu a slobodného obchodu, ale aj urýchlenie vývoja prostredníctvom otvárania spoločnosti a výstavby infraštruktúry demokracie. V texte sa dajú nájsť i na prvý pohľad prekvapivé formulácie, ako je téza, že „svet, kde niektorí žijú v komforte a nadbytku, zatiaľ čo polovica ľudstva žije za menej ako dva doláre na deň, nie je spravodlivý ani stabilný.“ Je v ňom prísľub zvýšiť rozvojovú pomoc USA do zahraničia o 50 percent, ale i nové zásady pre jej poskytovanie a hodnotenia, a to vrátane požiadavky na zvýšenie efektívnosti Svetovej banky, ktorej rozvojovým fondom dokument sľubuje navýšenie amerického príspevku o 18 percent. Materiál obsahuje i záväzok zvýšiť fondy USA pre vzdelanie cudzincov o 20 percent. V citlivej oblasti životného prostredia zasa sľubuje, že americké emisie skleníkových plynov budú v priebehu desiatich rokov znížené o 18 percent. Bushova doktrína Jadro celého dokumentu tvorí zmena vojensko-politickej stratégie USA. Práve pasážam, ktoré sú súčasťou piatej kapitoly nazvanej Vopred zabrániť našim nepriateľom, aby ohrozili nás, našich spojencov a našich priateľov zbraňami hromadného ničenia sa raz v učebniciach bude hovoriť Bushova doktrína. Už v predhovore k celému dokumentu prezident USA píše, že „v mene zdravého rozumu a sebaobrany, Amerika bude konať proti vznikajúcim hrozbám ešte predtým, ako sa naplno sformujú“. V samotnom texte sa potom uvádza, že Spojené štáty sa budú usilovať o podporu svojho úsilia zo strany medzinárodného spoločenstva, ale „nebudú váhať konať samostatne, keď to bude nevyhnutné“. Táto téza, ktorej podstatou je preventívna vojna, sa opiera o tri základné skupiny argumentov: – Charakteristika medzinárodného prostredia. Podľa materiálu Spojené štáty dnes disponujú bezprecedentnou a s nikým neporovnateľnou silou a vplyvom. To je pre ne „okamih príležitosti“. V dokumente sa potom niekoľkokrát zdôrazňuje téza, ktorú v poslednom čase opakuje poradkyňa prezidenta Condolezza Riceová: „Sila musí byť využitá na podporu mocenskej rovnováhy, ktorá uprednostňuje slobodu.“ – Nefunkčnosť odstrašovania. Ani jeden z dnešných „ničomných štátov“ nedisponuje takými ničivými zbraňami ako kedysi Sovietsky zväz. Povaha a motivácia týchto štátov však naznačujú, že sú ochotnejšie použiť zbrane hromadného ničenia. Zastrašiť ich hrozbou odpovede nemožno, lebo ich vodcovia sú ochotnejší riskovať, pripravení hazardovať so životmi vlastných ľudí, bohatstvom národa. Zbrane hromadného ničenia sú pre nich nástrojom ohrozovania susedov, vydierania USA a ich spojencov, ale tiež najlepším prostriedkom na prekonanie americkej prevahy v konvenčných silách. Dnes nie sú USA ohrozené štátmi, ale „katastrofickými technológiami zatrpknutých jedincov“. Za najdôležitejší krok zabraňujúci šíreniu zbraní hromadného ničenia považuje dokument rozhodnutie štátov G 8 zhromaždiť na tento účel 20 miliárd dolárov. – Chápanie medzinárodného práva. Krátka pasáž o medzinárodnom práve je venovaná výkladu odvekého práva na sebaobranu. To sa chápe ako oprávnenie nečakať, kým sa útok začne. Preventívny úder proti bezprostrednej hrozbe je legitímny, a to i vtedy, ak panuje neistota, pokiaľ ide o miesto a čas možného nepriateľského útoku. Či, ako sa v dokumente hovorí na inom mieste, „najlepšia obrana je útok“. Nebezpečenstvo terorizmu Terorizmus v dokumente predstavuje lajtmotív zakomponovaný i do všetkých úvah o „ničomných štátoch“. Prirovnáva sa k otroctvu, pirátstvu a genocíde. Pozoruhodné je, že dokument sľubuje pomoc len tým bojovníkom za slobodu, ktorí bojujú mierovými prostriedkami. Uvádza, že USA nebudú rozlišovať medzi teroristami a tými, ktorí im poskytujú útočisko. Na ich zničenie predpokladá „priamu a trvalú aktivitu vyžadujúcu všetky zložky národnej a medzinárodnej moci“, pričom prvoradá pozornosť bude venovaná organizáciám s globálnym dosahom a tým, ktoré sa usilujú získať či použiť zbrane hromadného ničenia. Má sa tak stať ešte skôr, ako dosiahnu hranice Spojených štátov. V texte sa však našlo miesto i pre dôležitú vetu, že „vojna s terorizmom nie je konfliktom civilizácií“. Boj proti terorizmu a „ničomným štátom“ sa má opierať o kooperáciu s ostatnými centrami globálnej moci. V tejto súvislosti sa pripomína najmä NATO, no s dodatkom, že aliancia musí vytvoriť „nové štruktúry a kapacity na vedenie misií v nových podmienkach“, čo predstavuje návrat k doktríne NATO prijatej v roku 1999. Chápanie predznamenáva i povahu novembrového summitu v Prahe, čo sa dá určiť i z výrokov generálneho tajomníka Georgea Robertsona. Formulácie týkajúce sa nových členov aliancie kladú dôraz na to, aby šlo o demokratické štáty, ktoré sú „ochotné a schopné niesť bremeno, brániť a rozširovať naše záujmy“. V texte sa zdôrazňuje, že „Spojené štáty a Rusko už nie sú strategickými protivníkmi“, ale v najdôležitejších ruských elitách „pretrváva nedôvera k našim motívom a politike“. Dokument hodnotí problémové oblasti a vymedzuje politiku USA voči nim, a to v pozoruhodnom poradí: izraelsko-palestínsky konflikt, India – Pakistan, Indonézia, Latinská Amerika a nakoniec Afrika. Tí, ktorí mali príležitosť zoznámiť sa s programom Republikánskej strany pred prezidentskými voľbami v USA, nie sú veľmi prekvapení. Asi najvýraznejší posun je v prístupe k Číne. Pred dvoma rokmi ju hodnotili ako strategického konkurenta, teraz však USA „vítajú vznik silnej, mierumilovnej a prosperujúcej Číny“, pričom sa jednoducho konštatuje, že „časom Čína zistí, že sociálna a politická sloboda sú jediným zdrojom národnej veľkosti“. Tiež sa pripomína, že Čína je so svojím stomiliardovým obratom štvrtým najväčším obchodným partnerom USA. Bez OSN Medzi najpozoruhodnejšie aspekty dokumentu patrí to, čo v ňom chýba. Je to rešpektovanie úlohy Bezpečnostnej rady OSN. Práve jej pririekla Charta OSN právo rozhodovať, proti komu možno podľa medzinárodného práva viesť vojnu, ktorá nie je len obranou proti útoku. Toto nevšimnutie si najvýznamnejšieho orgánu OSN dokument navyše umocňuje oznámením, že vláda USA neuzná jurisdikciu Medzinárodného súdneho tribunálu a bude sa usilovať vytvoriť sieť dvojstranných a mnohostranných zmlúv, ktoré amerických občanov z právomoci tribunálu vyjmú. Dokument Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov amerických prináša koncepciu odlišnú nielen od dokumentu NSC-68 z roku 1950, ktorý definoval politiku zadržiavania komunizmu. Líši sa aj od stratégie pružnej reakcie, ktorá dominovala v USA od vlády Johna F. Kennedyho. Tá kládla dôraz na schopnosť USA odpovedať na ktorýkoľvek ozbrojený útok na úrovni od subverzií až po termonukleárnu vojnu. Teraz je postavenie Spojených štátov vnímané ako postavenie Ríma v období Pax Romana – majú silu, a teda i možnosť a právo, viesť prvý úder a určovať povahu mieru či rovnováhy vo svete. Ak sa Spojené štáty budú držať dikcie tohto dokumentu, možno predpokladať, že vyvinú enormné diplomatické úsilie na zvrhnutie Saddáma Husajna. Ak neuspejú v Bezpečnostnej rade, zaútočia na Irak samy.
