Mohol to byť najdôležitejší summit v dejinách ľudstva. Mohol svojím významom prekonať také vrcholné schôdzky, ako vo Viedni roku 1815, vo Versailles roku 1919 či v San Franciscu roku 1945, keď sa menil svetový poriadok. Namiesto toho sa skončil fiaskom, aký v histórii skutočne nemá podobu. Keď na jar tohto roku mainstreamové médiá spievali oslavné chorály na pripravovanú reformu OSN, na stránkach tohto týždenníka sme vyjadrili presvedčenie, že ich očakávania sú nereálne a k rekonštrukcii Bezpečnostnej rady nedôjde (Slovo č. 19/2005). Konečné výsledky Svetového summitu 2005 sú však takou blamážou, že aj rozčarovaný generálny tajomník OSN Kofi Annan stratil nervy a označil ich za hanebné. Záverečný, nielen z hľadiska obsahu, ale aj rozsahu skromný 40-stránkový dokument sa z pôvodného reformného návrhu zmenil na orgie sľubov a bezobsažných deklarácií, ktoré majú pramalú politickú hodnotu. Hlavný vinník: Spojené štáty Najväčšou mierou k tomuto stavu prispeli Spojené štáty, ktoré podľa nášho názoru od začiatku prišli so stratégiou potopiť ambiciózny plán posilnenia právomocí svetovej organizácie. Inak si nemožno vysvetliť, že až priamo na zasadnutí navrhli USA vyše 700 zmien v dokumente. Nemecko to povedalo jasne: hlavnú zodpovednosť za to, že summit nepriniesol zásadný posun v otázkach reformy Spojených národov, nesie Washington. Väčšinu štátnikov, ale aj predstaviteľov mimovládnych organizácií rozladil postoj Georgea Busha, ktorý sa k otázke zrušenia dotácií pre poľnohospodárov ruinujúcich svojimi plodinami trhy chudobných krajín vyjadril, že to urobí až vtedy, keď to urobia iné štáty. Takáto filozofia vyznávajúca krédo „najprv oni, potom my“ je však nedôstojná pre krajinu s ambíciou globálneho lídra. Napokon, Spojené štáty sa v posledných rokoch obmedzili hlavne na škandalizovanie OSN. Obvinenie, že program Ropa za potraviny bol skorumpovaný, sa objavilo minulý rok ako súčasť volebnej agendy Bushovej administratívy. Pritom je ironické, ako veľmi sústreďujú Američania pozornosť sveta na „miliardový škandál OSN v Iraku“, keď tam majú svoj vlastný. Audítori už podali dôkazy o masívnom zneužívaní irackých fondov počas okupácie i počas pôsobenia dočasnej vlády. Medzinárodný poradný a monitorovací výbor z Rozvojového fondu pre Irak oznámil, že miliardy dolárov boli premárnené alebo úplne zmizli. Len za prvý polrok 2004 predstavovala táto čiastka 4 miliardy dolárov. Takmer tri štvrtiny všetkých kontraktov vyplácaných z irackých fondov neboli dané do konkurenčnej ponuky a neboli riadne zdokumentované. Program Ropa za potraviny sa má stať dôkazom prehnitosti systému OSN, no o tom, koľko ropy bolo nelegálne vyvezenej počas okupácie Iraku, už Spojené štáty cudne mlčia. Veľmi nebezpečný signál vyslal summit vo chvíli, keď nebol schopný dohodnúť sa na obmedzení šírenia jadrových zbraní a nukleárnom odzbrojení. A to v čase, keď tempo zbrojenia dosahuje hodnoty porovnateľné s apokalyptickým osemdesiatymi rokmi minulého storočia, keď kulminovala studená vojna. No kým vtedy zdvíhali varovné hlasy štátnici na celom svete, dnes sa tento stav ešte aj ospravedlňuje, čo je situácia, ktorá sa opakovala naposledy pred druhou svetovou vojnou. Treba pripomenúť, že k tomuto neúspechu prispel nielen tradične obviňovaný Irán a Severná Kórea, ale aj Spojené štáty, ktoré sa postarali o to, aby sa navrhovaná rezolúcia nielenže neprijala, ale aby zo záverečného dokumentu zmizla čo i len zmienka o odzbrojovaní. Iba detaily Pravda, Svetový summit 2005 priniesol aj viaceré čiastkové výsledky, ktoré treba hodnotiť ako krok správnym smerom. OSN do roku 2010 vyčlení 50 miliárd dolárov na boj proti chudobe. Vytvorí Mierovú komisiu, ktorá bude pomáhať krajinám pri prechode z vojnového stavu k mierovému životu. Posilní právomoci generálneho tajomníka OSN pri medzinárodnom vyjednávaní. Padlo aj rozhodnutie o vytvorení celosvetového systému rýchleho varovania pre všetky druhy prírodných rizík. Svetová organizácia okrem toho zdvojnásobila rozpočet Vysokého komisára OSN pre ľudské práva a rozhodla, že od budúceho roka zriadi novú Radu OSN pre ľudské práva. Ale to všetko sú z hľadiska konečných cieľov reformy a potrieb svetového spoločenstva „nepodstatné detaily“. Vidieť to najmä na skutočnosti, že najviac očakávaná a široko medializovaná revízia Charty OSN, ktorá mala priniesť zásadné zmeny v zložení Bezpečnostnej rady, úplne stroskotala. 175 hláv štátov a vlád sa dokázalo dohodnúť iba na zániku Poručenskej rady (čo je úplne logické, keďže tá roku 1994 úspešne zavŕšila historickú misiu Spojených národov v procese dekolonizácie) a vypustení anachronického označenia „nepriateľské štáty“, ktoré sa vzťahovalo na krajiny porazené v druhej svetovej vojne. A opäť tu zohrali rozhodujúcu úlohu Spojené štáty, ktoré dali už pred summitom najavo, že nepodporia nijaký variant reformy, v ktorom bude figurovať ako nový stály člen BR OSN Nemecko. A tak sa dnes ocitol Washington vo zvláštnom postavení. Má silu zablokovať reformu, ale nemá silu presadiť nový svetový poriadok. Túto šancu mal bezprostredne po skončení studenej vojny, no otec súčasného amerického prezidenta vtedy príležitosť prepásol. Treba však povedať, že Spojeným štátom súčasná patová situácia pomerne vyhovuje. Umožňuje im naďalej pohŕdať systémom založeným na sile medzinárodného práva. Svoj vzťah k svetovej organizácii a dôležitosti summitu vyjadril George Bush aj tým, že ako jeden z mála štátnikov sa nezúčastnil na záverečnom hlasovaní a predčasne odišiel. Hovorkyňa organizácie Oxfam Nicola Reindorpová pripomenula, že okrem neho tak urobili iba lídri Iránu, Sýrie, Kuby a Venezuely. Legálny spôsob podpory demokracie Sľubným projektom sa, naopak, javí novozaložený Demokratický fond OSN, aj keď ten nie je bezprostredným výsledkom summitu. Jeho iniciátorom je Kofi Annan, ktorý už vo svojej marcovej správe Vo väčšej slobode navrhol vytvorenie fondu, ktorý by poskytoval pomoc krajinám zakladajúcim alebo posilňujúcim demokratický systém. Generálny tajomník OSN vo svojom posolstve zdôraznil, že Spojené národy musia podporovať demokratizáciu kdekoľvek na svete, ale tá musí vychádzať z vôle ľudu danej krajiny. Bola to evidentná narážka na operáciu Iracká sloboda. Zdá sa, že práve toto by mohla byť racionálna schodná cesta kompromisu medzi štátmi vyznávajúcimi princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí a Spojenými štátmi usilujúcimi sa nie o podporu, ale o nastoľovanie demokracie. Keďže (ako pripomenul Kofi Annan) neexistuje jediný model demokracie, ale všetky členské štáty OSN ju akceptujú minimálne ako princíp, je to perspektívny základ, na ktorom sa dá stavať pri globalizácii demokracie. Navyše, súčasná bezvýchodisková situácia na pôde svetovej organizácie akoby si žiadala oprášiť plán bývalej ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej z druhej polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia (pôvodne navrhnutý finančníkom Georgom Sorosom), aby demokratické krajiny vytvorili v OSN akýsi hlbší zväzok postupne presadzujúci politickú globalizáciu. Vytvorenie „dvojrýchlostných“ Spojených národov by bolo zrejme najpružnejšou odpoveďou pre niektoré diktátorské režimy, to by sa však musela zmeniť dnes už aj atmosféra v Bielom dome. Summit OSN priniesol namiesto reformy svetového poriadku alarmujúcu diagnózu stavu medzinárodného spoločenstva. V čase, keď každý štátnik hovorí o potrebe reformy, no nikto z nich nie je schopný naformulovať, čo treba urobiť, je kríza politickej vôle dokonaná. Ak svet prijal tézu, že žiadna reforma je lepšia ako radikálna, nemôže viniť za svoju neschopnosť organizáciu, ktorá má zviazané ruky. Kofi Annan sa ešte môže pokúsiť vďaka novým právomociam vyjednať ďalší kompromis, no manévrovací priestor má paradoxne zúžený a sám dobre vie, že on už urobil, čo mohol – na ťahu sú členské štáty. V každom prípade sa moc vo svete opäť bližšie posúva k nestabilnému okraju priepasti plnej chaosu. Slovensko ako posol dobra V tejto atmosfére sa do centra medzinárodnej politiky presúva Slovensko. Jeho historické zvolenie za nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN, najvyššieho výkonného orgánu svetovej organizácie, je už prakticky istá vec, čo však neznamená, že by sme ho mali brať ako samozrejmosť. Stačí si spomenúť na fiasko, ktoré sme utrpeli pri pokuse stať sa predsedajúcou krajinou Valného zhromaždenia OSN roku 1997, ale aj na viaceré neúspešné pokusy dostať sa do Bezpečnostnej rady v uplynulých rokoch. Z tohto hľadiska ide bezpochyby o mimoriadny úspech slovenskej diplomacie. Jedna vec je však uspieť pri voľbe a druhá obstáť na poli svetovej politiky. Slovensko si v novom postavení potrebuje zvyknúť, že sa bude musieť zaujímať o témy, ktoré mu z hľadiska jeho súčasnej váhy pripadali banálne alebo naopak velikášske. Pavol Hrušovský na pôde OSN v New Yorku ubezpečil medzinárodné spoločenstvo, že sme pripravení angažovať sa v oblasti západného Balkánu. V prípade členstva v Bezpečnostnej rade OSN však už nestačí dovidieť za humno. Západný Balkán je vytýčená strategická oblasť, o ktorú sa zaujímame v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, tu sa však od nás budú žiadať aj mnohé ďalšie postoje. Nestačí vnímať iba mediálne atraktívnu situáciu v Iraku či na Balkáne, ale vo všetkých 16 oblastiach sveta, kde prebiehajú mierové operácie OSN. Vieme zaujať zodpovedné postoje v týchto otázkach? Aký je napríklad náš názor na konflikt v severnej Ugande? Ako chceme riešiť katastrofálnu situáciu v Kamerune? Aký postoj zaujmeme k pohraničnému sporu Sierry Leone s Guineou? V nasledujúcich dvoch rokoch by sa verejná diskusia na Slovensku mala obohatiť aj o takéto otázky. Samozrejme, najjednoduchším postojom, ktorý nič nepokazí, je Dzurindova okrídlená stratégia „pripraveného pera“, ochotná podporiť všetko, čo si získa väčšinu. Lenže Slovensko by mohlo byť na scéne svetovej politiky aj tvorivejšie. Nemá síce rozhodujúcu moc, ale vďaka svojej zdanlivej „bezvýznamnosti“ má potenciál, ktorý môže využiť na predkladanie iniciatívnych návrhov. Môže sa stať, pateticky povedané, akýmsi „poslom dobra“, dôležitým sprostredkovateľom medzinárodných rokovaní. Podobným, akým sa stalo povedzme nórske Oslo v prípade historického palestínsko-izraelského stretnutia. Náš vplyv na medzinárodnej scéne závisí aj od toho, či podľahneme tradicionalistickému sebavnímaniu v štýle klasického slovenského trochárstva alebo dokážeme premeniť svoj intelektuálny potenciál na energiu v prospech celého ľudstva.
Autor je vysokoškolský učiteľ
