Je zaujímavé, že osvieteneckí zakladatelia teórie demokracie mali vždy na mysli demokraciu priamu. Jean Jacques Rousseau tvrdil, že všeobecná vôľa je vždy správna a smeruje k všeobecnému úžitku. Demokratická vláda podľa neho predpokladá veľmi malý štát, v ktorom by bolo možné ľahko zhromaždiť ľud a v ktorom by každý občan mohol poznať ostatných. Za ďalšie podmienky považoval prostotu mravov, ktoré by zamedzili urážlivým diskusiám a rovnosť v hodnostiach i majetku, pretože bez nich by rovnosť v moci nemohla dlho trvať. Z toho vyplýva aj jeho ironický záver, že skutočne demokraticky by si mohol vládnuť iba národ bohov, pretože taká dokonalá vláda sa pre ľudí nehodí. V každom prípade Rousseau bol zástancom antickej formy demokracie a na jeho myšlienky nadväzovali aj „otcovia zakladatelia“ Spojených štátov amerických, najmä však Thomas Jefferson a James Madison. Madisonovi už pred viac ako dvesto rokmi robili starosti politické strany a záujmové skupiny, ich „spoločný impulz vášne alebo záujmu, nepriateľský voči právam iných občanov alebo voči súhrnnému záujmu spoločnosti“ (Listy federalistov č. 10). Dnes sa tieto negatívne črty reprezentatívnej demokracie jasne prejavujú. Rozhodovacie právomoci treba rozdeliť Hlavný dôvod, pre ktorý dnes treba rozvíjať formy priamej demokracie, nemožno hľadať v romantickom sne o obnovení antickej agory, na ktorej sa všetci zhromaždia a všetci budú rozhodovať. Zmyslom participatívnej demokracie nie je návrat k starým formám, ale k ideálom. Napokon, už Adam Smith na adresu tých, ktorí videli akýsi zlatý vek v časoch, keď spoločnosť lovcov riešila problémy demokratickým konsenzom všetkých členov komunity, poznamenal, že občianska vláda nie je potrebná iba tam, kde nie je žiaden majetok. Ešte výstižnejšie pomenoval problém Karl Popper: tí, ktorí sa zaoberajú iba otázkou, kto by mal vládnuť, akoby predpokladali, že demokraticky získanú moc už netreba kontrolovať. Problémom však nie je, aby sa moc dostala do najlepších rúk, ale aby žiadna moc nemohla byť zneužitá. Hlavným dôvodom pre participatívnu demokraciu sa tak v súčasnosti stáva niečo iné: každá politická štruktúra môže spracovať len určité množstvo informácií a je schopná vyprodukovať len určité množstvo rozhodnutí v patričnej kvalite. Rozhodovacie právomoci treba preto rozdeliť – aj vzhľadom na evidentnú preťaženosť inštitúcií. Manželia Tofflerovci v tom vidia spôsob, ako demokratizovať systém, ktorý je na pokraji kolapsu (v ktorom sa len málokto cíti byť zastupovaným) a dokonca navrhujú, že niektoré rozhodnutia treba presunúť nielen nižšie (z hľadiska úrovne národného štátu), ale aj vyššie. Ide o rozhodnutia globálneho charakteru, pričom na tejto úrovni sú politické štruktúry veľmi nerozvinuté a tento priestor momentálne okupujú skôr nadnárodné korporácie a byrokratické zostavy bez akejkoľvek demokratickej legitimity. Kríza reprezentatívneho modelu Súčasný zastupiteľský systém už neponúka žiadnu možnosť rozvoja. Naopak, plodí kolektívnu nezodpovednosť (občiansku pasivitu), korupciu, oligarchizáciu politiky a konzervovanie straníckeho systému, ktorý výrazne znižuje motiváciu politických predstaviteľov rešpektovať požiadavky verejnosti. Postupný prechod k participatívnej demokracii vidia ako historickú nevyhnutnosť aj Alvin a Heidi Tofflerovci. Konštatujú, že naši volení zástupcovia vedia čoraz menej o čoraz väčšom množstve faktorov, na základe ktorých sa musia rozhodovať a sú nútení spoliehať sa stále viac a viac na úsudky iných. Poslanec tak často nezastupuje ani sám seba. Tofflerovci predpokladajú, že historici sa raz budú pozerať na hlasovanie parlamentu ako na archaický rituál, ktorí zaviedli komunikační primitívi. Potenciál priamej demokracie je obrovský a je jasné, že sa napriek svojej logike nebude zavádzať ľahko. Už dnes je však viac ako len vzdialenou utópiou v rukách teoretikov. Svoje uplatnenie zatiaľ nachádza na lokálnej úrovni. Už koncom osemdesiatych rokov minulého toročia Tofflerovci ohlásili historickú udalosť: prvú „elektronickú mestskú radnicu“ na svete. Prostredníctvom káblovej televízie v meste Columbus (štát Ohio, USA) sa jeho obyvatelia zúčastňovali na politických poradách miestnej plánovacej komisie. Stlačením gombíka vo svojej obývačke boli schopní bezprostredne hlasovať o návrhoch týkajúcich sa napríklad členenia mestských zón, číslovania domov alebo plánovanej stavby diaľnice. Fenomén Porto Alegre Ešte dôslednejší je projekt, ktorý odštartoval roku 1989 v Porto Alegre. V tomto brazílskom meste počtom obyvateľov porovnateľnom s Prahou vládne od roku 1989 koalícia odborových zväzov, ekologických organizácií, sociálnych hnutí a kresťanských skupín, ktorá nemá presnú ideológiu, ale spájajú ju dve hlavné myšlienky: ukončenie klientelizmu zvýhodňujúceho elitné skupiny a zvýšenie občianskej participácie na rozhodovaní. Originálny príspevok Porto Alegre k rozvoju demokracie spočíva v pochopení toho, že len ľudová kontrola verejných výdavkov môže byť kľúčom ku skutočnej ľudovej účasti v politike. Práve preto zaviedla táto miestna koalícia na podnet nového starostu Porto Alegre zostavovanie mestského rozpočtu na základe priamej demokracie. Ako tento model funguje? Mesto je rozdelené na 16 obvodov. Každoročne v apríli sa konajú v jednotlivých obvodoch tzv. plenárne zhromaždenia prvého kola. Zároveň sa zvolávajú plenárne zhromaždenia rozdelené na päť tematických fór: a) doprava, b) mestské plánovanie a organizácia, c) vzdelanie a kultúra, d) zdravotníctvo a sociálna pomoc, e) ekonomický rozvoj a daňová reforma. Tieto prvokolové zhromaždenia majú viac-menej teatrálny charakter: ich účelom je skôr prilákať občanov do procesu než robiť rozhodnutia. Zvyčajne prebiehajú tak, že obmedzený počet účastníkov dostane slovo a napokon prehovorí starosta. V nasledujúcich týždňoch sa konajú druhokolové zhromaždenia na sídliskách, ktoré sa už týkajú jednotlivých tematických fór a na ktorých sa zostavujú zoznamy investičných priorít. V priebehu júna sa potom uskutoční druhé kolo obvodných a tematických zhromaždení, na ktorých sú preferované investičné projekty a investičné kategórie (napríklad zdravotníctvo alebo potreba novej dlažby v štvrti mesta) formálne predložené administratíve. Fóra majú taktiež právomoc kontrolovať administratívu, aby zabezpečili plnenie sľubov. Obnovená viera v demokraciu Takmer dvadsaťročné skúsenosti z Porto Alegre ukazujú, že priama účasť ľudu dramaticky zvyšuje efektivitu verejných výdavkov. Účastníci rozpočtového procesu neustále skúmajú údaje, vysvetlenia a rozhodnutia, ktoré predkladá administratíva. Keď občianska koalícia prevzala moc v Porto Alegre, mesto bolo na pokraji bankrotu. Byrokracia pohlcovala takmer všetky prostriedky z rozpočtu, a to predovšetkým na vlastné platy. Prvoradou úlohou bolo zvýšiť príjmy mesta. V septembri 1989 sa uskutočnila reforma dane z majetku prostredníctvom väčšej progresivity: kým dane väčšiny majiteľov domov sa znížili, prudko vzrástli dane pre tých, ktorí v Porto Alegre nebývali. Okrem toho sa dane každý mesiac prispôsobovali inflácii. Výsledkom bolo, že už o rok po zavedení tejto reformy boli príjmy mesta o 40 percent vyššie. Tieto zmeny spočiatku narazili na tuhý odpor podnikateľských kruhov. Napríklad väčšina stavebných spoločností sa odmietala zúčastňovať na ponukových súťažiach. No ich bojkotový kartel sa zrútil bezprostredne po tom, čo navzájom konkurujúce si spoločnosti zistili, že nový režim je pre nich výhodný. Už nemuseli siahať k úplatkom, dopyt po pracovných silách vzrástol, takže nebolo potrebné lobbovanie a účty boli platené načas. Z prípravy mestského rozpočtu tak bola úplne eliminovaná korupcia a klientelizmus. Už nebolo možné, aby peniaze mizli, aby sa uzatvárali kontrakty za prehnané ceny, aby sa ignorovali sľuby a aby sa uskutočňovali zbytočné investície. Aj vďaka tomu sa napríklad počet obyvateľov, ktorí mali prístup ku kanalizácii, zvýšil za necelé štyri roky zo 46 na 95 percent. V biednych štvrtiach slumov, kde ste mohli predtým vidieť len zablatené chodníky a ošarpané chatrče, dnes premávajú autobusy po vydláždených cestách, chodia sem autá po odvoz odpadkov, sanitky i policajné vozidlá. Hoci výskumy z roku 1994 ukázali, že na rozpočtových zhromaždeniach sa zúčastňovalo len približne 8 percent dospelých obyvateľov, odborníci považujú toto číslo za impozantné. Vzťahuje sa totiž na aktivitu, ktorá ďaleko presahuje izolované rozhodovanie volebného aktu. Mnoho obyvateľov väčšiny sídlisk si našlo čas aspoň jeden večer, aby sa zúčastnili na vášnivých diskusiách o prioritách ich bydliska a aby sa naučili rozumieť základom mestských financií. Je zaujímavé, že na týchto zhromaždeniach sú nadmerne reprezentovaní práve chudobní ľudia. Porto Alegre sa stalo symbolom a len málokto vie, že práve vďaka týmto skúsenostiam bolo vybraté za prvé centrum Svetového sociálneho fóra. Toto mesto vyvrátilo všetky dovtedajšie rozšírené predstavy, že ľudia nie sú schopní rozumieť zložitostiam rozhodovacieho procesu a že ich takéto veci ani nezaujímajú. Skúsenosti z Porto Alegre ukazujú, že ľudia participujú nielen vtedy, keď z toho sami môžu niečo mať, ale aj vtedy, keď sú sami schopní zmeniť situáciu k lepšiemu. Rovnako ukazujú, že aj priemerní ľudia, ak dostanú zodpovednosť v širšom spoločenskom kontexte, väčšinou dokážu odhliadnuť od vlastných krátkodobých sebeckých záujmov a snažia sa pôsobiť v prospech celej spoločnosti. Participatívne rozhodovanie obnovuje vieru ľudí v demokraciu. Napokon, argumenty zástancov zastupiteľského systému aj tak neboli nikdy veľmi presvedčivé. Svoje presvedčenie, že ľudia nie sú schopní rozhodovať o odborných veciach, zázračne rýchlo opustili vždy, keď chceli od občanov, aby v parlamentných voľbách rozhodli, ktorá strana má povedzme lepší ekonomický program. Prvé participatívne rozpočty v Európe Porto Alegre však nie je jedinou lastovičkou nového leta demokracie. Priekopníkom v zavádzaní modelu participatívneho rozpočtu sa stalo Španielsko. V roku 2002 vyhral komunálne voľby v španielskom Albacete socialistický kandidát Manuel Pérez Castello, ktorý sľuboval priamu účasť občanov na prideľovaní obecných prostriedkov. V roku 2003 už malo Albacete ako prvé európske mesto participatívny rozpočet, ktorý sa tam zostavuje a používa dodnes. Systém participatívnej správy v Albacete do istej miery prekračuje model známy z Porto Alegre. Spomínané brazílske mesto sa vzhľadom na nízky stupeň svojho vývoja muselo orientovať predovšetkým na zabezpečenie elementárnych potrieb, ako je výživa obyvateľstva alebo verejné zdravotníctvo. V prípade Albacete však ide o ekonomicky a sociálne vysoko rozvinutú oblasť, ktorá je považovaná za motor regiónu aj vzhľadom na náročné európske kritériá. Kým v Brazílii reprezentujú stúpenci občianskej participácie výhradne záujmy marginalizovaných skupín, v Španielsku sa na rozhodovaní zúčastňujú všetci: odbory, ekológovia, spotrebiteľské organizácie, dôchodcovia, feministky, prisťahovalci, telesne postihnutí, ale aj zástupcovia obchodnej komory, podnikateľov, živnostníkov – spolu až 468 organizácií (v meste, ktoré má sotva 160 000 obyvateľov!). Spoločne vytvorili Participatívne fórum, na ktorom majú občania možnosť rozhodovať o mestskom rozpočte. Tento systém sa ukázal byť veľmi účinný a umožnil uspokojiť skutočné potreby obyvateľov v takých oblastiach ako je bytová politika, zamestnanosť, doprava, transparentnosť úradov či mestská výstavba. Albacete sa stalo za tri roky svojho nového politického života fenoménom, inšpirujúcim mestá na celom kontinente. Čoskoro zaviedli túto procedúru aj v ďalších španielskych mestách ako Sevilla, Cordoba, Puente Genil, Cabezas de San Juan, Sabadel, Rubí, vo Francúzsku bol prvou lastovičkou Saint-Denis. Po skúsenosti už boli v Albacete delegácie miest a obcí z Bulharska, Talianska, Francúzska i Nemecka. Ukázali sme si, že participatívna demokracia na komunálnej úrovni už dávno nie je idealistickým snom niekoľkých vizionárov, že je to reálny trend, ktorý sa síce presadzuje s typickými počiatočnými ťažkosťami, ale prináša prvé ovocie. Jeho celkový prospech pre občanov i ekonomický efekt je nepopierateľný. Doteraz však tento model funguje iba na úrovni miest a obcí. Môže byť úspešný aj na vyššej, povedzme republikovej úrovni? Odpoveď budeme hľadať v tretej časti.
(Dokončenie v budúcom čísle) Autor je vysokoškolský učiteľ
