Dnešným dňom začíname v rubrike o trendoch uverejňovať sériu textov, ktorých cieľom je koncepčne a programovo uvažovať nad alternatívami súčasného čoraz rizikovejšieho globálneho neoliberálneho režimu. V duchu zakladateľskej myšlienky Slova pre tých, ktorí myslia inak a neboja sa o tom hovoriť budeme na týchto stránkach diskutovať o všetkom, o čom sa na Slovensku príliš veľa nehovorí. Budeme sa snažiť kultivovať sociálno-ekologické myslenie a predstavovať všetky relevantné idey, ktoré môžu prispieť k rozvoju a hľadaniu východísk. Začíname celkom zámerne témou, ktorú považujeme z hľadiska politických nástrojov dosahovania týchto cieľov za kľúčovú – možnosťami participatívnej demokracie. Situácia, do ktorej sa dostala demokracia na začiatku 21. storočia, je kritická a porovnateľná s tou, ktorá formovala atmosféru raného 20. storočia. Objavuje sa kríza legitimity systému, vytráca sa morálny obsah demokratického zriadenia a režim sa zameriava iba na metódu a procedúry. Demokraciu zatienil liberalizmus. Rúcajú sa tradičné hodnoty a celý systém je hlboko skorumpovaný. V 20. storočí tento vývoj poznačený sklamaním a únavou z demokracie viedol k vlnám fašistických a komunistických diktatúr. Dnes môžu byť dôsledky (vzhľadom na globalizujúci sa charakter spoločnosti) ešte dramatickejšie. Na druhej strane, nesmieme zabúdať ani na to, že svojou filozofiou šialené neoliberálne poňatie sveta a života bolo extrémnou reakciou na obludný rast štátu, ktorý na prelome 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia prakticky vyčerpal Britániu a viedol k obrovským štátnym dlhom v mnohých európskych krajinách. Občan platil čím ďalej tým viac za relatívne menšie výhody, ktoré dostával, no ktoré nekontroloval. To v konečnom dôsledku neviedlo len k nedôvere voči štátu, ale aj voči demokracii, ktorá sa vykonáva v jeho rámci. Doterajšia forma vlády je oligarchická Tento jav sa premieta jednak do čoraz nižšej volebnej účasti a jednak do straty viery, že občan môže niečo zmeniť. No ak je demokracia systém, v ktorom sú jednotlivci schopní zabrániť tomu, aby kolektívne (politické) rozhodnutia poškodili ich záujmy, potom musíme naozaj konštatovať, že táto schopnosť sa stráca. Domnievame sa, že neoliberálna globalizácia, ktorá prisudzuje nadnárodným korporáciám (teda nositeľom nelegitímnej súkromnej moci) čoraz viac rozhodovacích právomocí na úkor štátov a ich zvolených politických reprezentácií, diskredituje samú podstatu reprezentatívnej demokracie. Samotné inštitúcie a ani bežné politické procesy už nedokážu zabezpečiť participáciu občanov. V skutočnosti to tak ani nikdy nerobili. Český filozof Václav Bělohradský si myslí, že doterajšia forma vlády bola vo svojej podstate vždy oligarchická, lebo sa opierala o „špecialistov moci“. V parlamentnej demokracii sa tento systém odlišuje len tým, že takíto „experti“ musia súťažiť o priazeň voličov na politickom trhu. No v momente, ako získajú moc, stávajú sa špecifickou politickou triedou, ktorá je na vlastných voličoch fakticky nezávislá. Ako so štipkou irónie poznamenáva Bělohradský, problém zastupiteľskej demokracie je v tom, že funguje iba vtedy, keď ju nepotrebujeme. Akonáhle ju chceme využiť na to, aby sme niečo zmenili, evidentne zlyháva. V knihe Svet nie je na predaj (2003) sme označili parlament za anachronický pozostatok privilegovaného stavovského snemu, ktorý medzitým nadobudol korporatívny charakter – a na tomto konštatovaní nemáme čo meniť. Dnešný parlament už naozaj nereprezentuje ľudí, ale legitimizuje vládu. Vôbec sa preto nečudujem, že najväčšími odporcami participatívnej demokracie sú konzervatívci. Tí sa totiž vlastne ani po demokratickej revolúcii roku 1789 nevzdali predstáv o privilegovanom postavení určitých vrstiev a len upravili svoju neoaristokratickú rétoriku na dnešné pomery. Ešte pred sto rokmi by tvrdili, že luza ich nezaujíma, dnes sú nútení infiltrovať sociálny jazyk a hovoriť o „spravodlivých riešeniach“ či dokonca o akejsi „dobrovoľnej solidarite“. Práve takéto správanie mal na mysli George Orwell, keď narážal na schopnosť jazyka ovládať naše myslenie (napríklad „sloboda je otroctvo“ alebo „vojna je mier“). Ak tí, ktorí majú moc, dokázali zákerným spôsobom predefinovať význam slov, účinná obrana je takmer nemysliteľná. Podstata demokracie je rozkladaná Akokoľvek sa niekto usiluje kamuflovať zápas medzi aristokratmi a demokratmi ako archaický, jeho definícia je platná ešte z čias Thomasa Jeffersona: Aristokrati majú strach z jednoduchých ľudí, nedôverujú im a želajú si, aby im bola moc odňatá a odovzdaná do rúk vyšších tried. Demokrati sa stotožňujú s ľudom, dôverujú mu a považujú ho za toho najčestnejšieho a najspoľahlivejšieho (i keď nie práve najmúdrejšieho) ochrancu záujmov verejnosti. Spomínané konzervatívne presvedčenie o potrebe spoločenských elít vychádza z Platónových predstáv o riadení spoločnosti. Podľa tejto schémy je človek povinný vnucovať druhému „dobro“. Takýto spôsob uvažovania i konania však so sebou v dejinách zvyčajne prinášal iba teror a utrpenie. Príkladov je viac než dosť (od križiackych výprav cez vyhubenie pôvodného obyvateľstva Ameriky až po Bushovo „šírenie slobody“). V tomto duchu šéf KDH Pavol Hrušovský ešte vo funkcii predsedu Národnej rady SR vyslovil pozoruhodnú definíciu. Podľa neho je demokracia režim, v ktorom zvolení zástupcovia prijímajú rozhodnutia zaväzujúce občanov k povinnostiam. Nejde mi len do hlavy, ako je možné, že keď je priemerný občan taký nekompetentný a nezodpovedný, že je schopný vybrať zo svojich radov takých morálnych hrdinov našich poslaneckých lavíc? Samozrejme, že predstava (aj keď veľmi rozšírená), že podstatou demokracie je striedanie pri moci, je taktne povedané omylom. Moc v skutočnej demokracii neprechádza z jedných rúk do druhých, ale rozptyľuje sa. Nemá svoje pevne ohraničené mocenské centrum, ale každý človek je schopný získať určitý podiel z tejto moci pre seba. Podstata demokracie je však dnešnými politickými elitami, finančnými kruhmi, ale aj médiami rozkladaná. Prestáva napĺňať svoje základné ciele. Spoločnosť, kde vládna moc a jej spriaznené zložky drží v rukách všetky inštitúcie, médiá, finančné toky, skorumpovaný tretí sektor, skrátka, kde má všetko podstatné pod kontrolou, sa nemôže nazývať demokraciou, ale diktatúrou s voľbami. Kým v skutočnej demokracii je nesúhlas legitímnou formou občianskej účasti, v tomto režime sú tí, ktorí sa na demokratickom vývoji podieľajú svojou kritikou, považovaní za nepriateľov spoločnosti alebo extrémistov. Oscar Wilde sa už roku 1891 vyjadril, že takáto forma demokracie znamená iba „palicu nad ľuďmi v rukách ľudí kvôli ľuďom“. My zasa neustále zdôrazňujeme (a zvlášť na Slovensku to treba opakovať), že demokraciu nemožno nastoliť. Nastoliť možno len diktatúru. Demokracia nie je režim, ale cesta, nie je to konečný stav, ale vo svojej podstate stále ešte revolučný ideál. Demokratický spôsob života treba pestovať a chrániť ako vzácny kvet, neustále ho rozvíjať, zveľaďovať, zdokonaľovať, je v ňom prítomné neustále riziko zániku. Vyhlásenie slobodných volieb a garancia slobody prejavu sú akiste dôležité podmienky rozvoja demokracie, no nie jediné a dnes už ani zďaleka postačujúce. Rozšíriť chápanie o rovnosť Z tohto hľadiska je nevyhnutné pripomenúť si to, čo prízvukoval už Alexis de Tocqueville: demokracia sa nevyvinula ako morálny príkaz (ktorý by sme sa mali snažiť vnútiť celému svetu), ale ako organický výsledok vývoja. Na prelome 18. a 19. storočia, na úsvite moderných politických systémov bolo nevyhnutné rozdeliť bývalú stavovskú spoločnosť do pokojne súperiacich záujmových skupín, aby sa predišlo anarchii alebo naopak tyranii. Dnes už však takáto degeneratívna forma reprezentatívnej demokracie stráca tak efektivitu, ako aj opodstatnenie. Aj americký politológ Immanuel Wallerstein je presvedčený, že treba rozšíriť doterajšie chápanie demokratického systému a požadovať, aby demokracia nebola iba volebným procesom, ale aby prinášala aj podstatné výsledky. Wallerstein neverí, že v takto nastavenom režime neoliberálnej globalizácie možno očakávať ďalšie kvalitatívne prírastky demokracie a rovnako neverí, že systém, ktorý je dnes rozšírený v liberálnych krajinách, možno nazvať demokratickým. Dôležité je však zadefinovať, o čo by demokrati dnes mali bojovať. V zhode s Wallersteinom si myslíme, že je to rovnosť. Demokracia stavia na rovnosti, bez ktorej nie je možná spravodlivosť. Ani sloboda nemôže existovať tam, kde chýba rovnosť, pretože v nerovnostárskom systéme sa budú mocní vždy usilovať o dominanciu a hegemóniu. Zvyčajná námietka proti rovnosti poukazujúca na prax komunistických režimov neobstojí, pretože tieto diktatúry vôbec neboli rovnostárske. Boli iba byrokratickým variantom kapitalistických režimov existujúcich v semiperiférnych a periférnych zónach ich ekonomiky. Dnešní nepriatelia demokracie Participatívna demokracia znamená vlastne iba ďalší prirodzený vývojový stupeň, v rámci ktorého na seba občania preberajú viac zodpovednosti. Nie je to ešte demokracia priama a formálne neruší zásadu reprezentatívnosti. Zvyšuje však účasť občanov na vládnutí. Okrem iného zlepšuje informačný tok, zodpovednosť zvolených zástupcov, transparentnosť politických rozhodnutí a dáva hlas tým, ktorí sú najviac zasiahnutí verejnou politikou. Je prirodzené, že prehlbovanie demokracie má a bude mať svojich odporcov. Treba ich hľadať nielen v diktátorských krajinách, ale aj vo vnútri liberálnych režimov, ktorých vedúci predstavitelia používajú demokratickú rétoriku ako rutinnú politickú nevyhnutnosť alebo ako ospravedlnenie ich imperiálnych ambícií. Nepriateľmi demokracie sú dnes aj tí, ktorí spochybňujú právo občanov na podiel na moci a redukujú ho na volebný akt. Sú to aj tí, ktorí (podobne ako Fareed Zakaria) uprednostňujú slobodu pred demokraciou v takmer až stavovskom, stredovekom chápaní (nečudo, že Zakariom bol najviac nadšený autor najslávnejšej intelektuálnej obhajoby xenofóbie Samuel Huntington). Práve títo ľudia tvrdia, že o rozširovaní demokracie dnes uvažujú iba radikáli. Je to zaujímavé, lebo práve spomínaný Immanuel Wallerstein nám pripomína, že až do roku 1848 boli zástancovia demokratického režimu označovaní za „nebezpečných radikálov“. Práve tu však treba upozorniť, že v západnej politickej filozofii sa termín demokracia chápal od antických čias až do 18. storočia vždy v pôvodnom zmysle tohto gréckeho slova – ako vláda ľudu. Nie ako vláda najlepších ľudí, nie ako vláda vybraných ľudí, ale ako vláda ľudu. Demokracia bola teda predovšetkým kvantitatívnym pojmom. Navyše, americký filozof Allin Cottrell upozorňuje, že slovo demos malo špecifickejší význam a znamenalo predovšetkým vládu obyčajných ľudí. Reprezentatívny charakter demokracie je v dnešných podmienkach v čoraz väčšom rozpore s jej pôvodným významom. Rozhodnutia neprijímajú tí, ktorých sa týkajú, ale sú monopolizované skupinou profesionálnych vládcov, ktorí si hovoria politici. Politickí predstavitelia potom na základe tohto mandátu radi vyhlasujú aktivity občianskych a nátlakových skupín za nelegitímne. Na ich požiadavky reagujú zvláštnym druhom cynizmu: vraj na ne nemajú nárok, lebo neprešli voľbami. Je to pozoruhodné najmä preto, lebo vlády denno-denne prijímajú rozhodnutia pod tlakom mocných finančných a obchodných kruhov, ktoré majú ešte menšiu legitimitu ako hlas občanov. Takéto rozhodnutia sa neraz nachádzajú v priamom rozpore s tým, čo si želá rozhodujúca väčšina voličov. Ak niekto vníma tieto želania, je automaticky nazývaný populistom. Pritom je zaujímavé, že z politického slovníka takmer vymizlo slovo demagóg, ktoré presnejšie označovalo človeka zavádzajúceho masy prekrúcaním faktov a začalo sa (demagogicky) stotožňovať s populizmom, z ktorého je obviňovaný každý politik so sociálnou rétorikou. Implementácia prvkov priamej demokracie by mohol byť účinný spôsob, ako prekonať krízu demokratického systému. V nasledujúcej časti si ukážeme, aké sú výhody participatívnej demokracie a predstavíme pozitívne príklady jej fungovania vo svete. Autor je vysokoškolský učiteľ
