Približné pred rokom a pol som napísal (trošku ironicky): „Politická strana XXI. storočia nemusí mať ani ideológiu, ani členov“.
Udalosti, odohrávajúce sa vo verejnom živote, nasvedčujú, že naozaj k tomu smerujeme. Narastá vplyv nových politických organizácií, odlišujúcich sa od tradičných. Mali úspech v komunálnych voľbách, ukázali sa aj v prezidentských.
Ich príklad inšpiruje aj ďalšie stranícke projekty, určené pre budúce parlamentné voľby. Vychádzajúc z existujúcich skúseností, môžem poradiť ich autorom, ako dosiahnuť úspech…
Ilustračné foto: maxixel.net
1. Lídri. Nech to vás netrápi. Tradičný prístup vyžaduje, aby na čele strany bolí populárne a charizmatické persony. Vôbec to nie je povinné. Stačí jedna alebo niekoľko osobností, majúcich predstavy o tom, čo chcú dostať, a finančné prostriedky pre štartovú etapu. Okrem toho by mali pri nich byť profesionálny imagemaker a speechwriter, aby pridali dobrú formu ich prejavom, a PR agentúra, aby šírila ich pohľady. Vlastne to je všetko.
To je porovnateľné s filmom. Boli filmy, úspech ktorým zabezpečili známi herci. Boli aj filmy, ktoré urobili známymi hercov. V poslednej dobe vidíme, ako pred tým neveľmi populárni a vôbec necharizmatickí politici dostavajú reputáciu a známosť vďaka nimi založeným stranám. Inak povedané, lídrom môže byť ktokoľvek.
2. Členovia. Iba minimálny počet. Členovia strany sa chcú podieľať na udalostiach, ovplyvňovať ich priebeh. Na to však je čoraz menej príležitostí. Verejný život sa zmenil, rozhodujúcu úlohu v úspechy strany zohrávajú médiá. Pre spoluprácu s nimi je rozumnejšie získať špecialistov, než zveriť ju nespočetným a neskúseným aktivistom. Čo je veľmi dôležité, odborníci, na rozdiel od aktivistov, nebudú predstierať, že sa zúčastňujú na tvorbe politiky.
Moderná strana sa dá porovnať s futbalovým klubom. V strede – hráči, tréneri, lekári, ktorí sa priamo podieľajú na hre a jej príprave (v strane sú to členovia jej vedenia, poslanci, funkcionári). Maximálne je to pár stoviek ľudí. Vedľa nich – členovia klubu, neustále podporujúci športovcov (politikov), jazdiaci na všetky hry (snemy, podujatia), nakupujúci emblémy atď. (v strane – jej členovia). Takých môže byť už tisíce. Napokon, sú fanúšikovia, ktorí vo väčšej či menšej miere sledujú hry a cítia s hráčmi (pre stranu – jej voliči). Táto kategória je najširšia a najviac mobilná, môže sa zúžiť a rozšíriť v závislosti od správania tímu (strany).
Čo je dôležité, nikto za hranicami prvej, najužšej skupiny nemá ani malú šancu ovplyvniť hru tímu (politiku strany). Samozrejme, nespokojnosť fanúšikov (voličov) môže vyzvať tím (stranu), aby zmenil jeho zloženie alebo obsah hry (vedenie a politiku), ale tento vplyv je nepriamy a neistý. V tomto modeli členovia strany sú nadbytoční (presnejšie – sú potrební len pre jej legitimitu).
3. Ideológia. Nepotrebujete žiadnu. Štandardná pravo-ľavá mierka už takmer nič nehovorí o tom, čo možno očakávať od konkrétnej strany. Nie náhodou novozaložené politické organizácie sa neuchádzajú o miesto na tejto osi, a nechcú sa zaraďovať buď ľavicovo, alebo pravicovo.
Či je možná strana bez ideológie? Vlastne áno. Pripomeňme si francúzsky „Zväz za novú republiku“ („Union pour la Nouvelle République“). Jeho platforma pozostávala z troch slov: podporiť generála de Gaulla. To nebránilo tomu, aby strana vyhrávala jedny voľby za druhými. Samozrejme, bolo to najmä zjednotenie priaznivcov konkrétnej osoby, ale táto strana (už pod iným menom) je stále medzi hlavnými politickými silami Francúzska.
Niečo podobné vidíme aj v Taliansku, kde Berlusconiho „Forza Italia!“ je zjednotená okolo osobnosti a praktických hodnôt. Môžete povedať, že táto strana je určite pravicová. Podľa obsahu jej politiky – asi áno. No úmyselne sa nechce obmedzovať jedným ideologickým smerom. Bol som svedkom toho, ako Silvio Berlusconi nečakane prišiel na snem talianskej ľavicovej strany („Democratici di Sinistra“) a oslovil delegátov rečou, ktorú oni dosť dobre prijali.
Známy ruský odborník Alexander Oslon pochybuje o tom, že nejakých ľudí vôbec spájajú nejaké myšlienky. „Spája ich niečo celkom iné. Také sú symptómy nového sveta. V budúcnosti budú politické strany vytvárať roboty“. Môže byť, že čo pre Rusko je budúcnosťou, na Slovensku sa už uskutočnilo? Ľudia! Sme v nebezpečenstve! Pozerajte sa pozorne, aby roboty neprenikli do vlády!
4. Program. Sú dve možnosti: alebo vôbec nemať písomný program (úplne stačia aj prejavy lídrov), alebo mať veľký, viacstránkový dokument, ktorý nikdy a nikdy (okrem jeho autorov) celkom neprečíta, ale umožňuje tvrdiť, že mate plán na všetky prípady života.
Prvý variant je lepší, pretože takmer každá strana po získaní moci sa hneď stáva pragmatickou a koná na základe okolností. Netreba umožňovať oponentom strkať vám do nosa váš predvolebný program a pýtať sa, prečo ho nesplníte.
5. Aktivity. Čím menšie, tým lepšie. Pozrime sa: čo vlastné urobili nové strany, ktorých popularita teraz stúpa? Ťažko si spomenúť. Páčia sa ľudom nie pre to, čo urobili, ale pretože sú nové a ešte NEUROBILI chyby, hlúposti alebo niečo horšie. Takže je vhodné čo najdlhšie nerobiť nič, aby nedošlo k sklamaniu existujúcich a potenciálnych fanúšikov.
Sme svedkami toho, ako sa niektoré parlamentné strany snažia vyjadriť ku každému kýchnutiu, stále odhaľujú svojich politických oponentov, obviňujú ich zo všetkých druhov priestupkov a dokonca aj z trestnej činnosti. Prirodzenú a nevyhnutnú konkurenciu ideí nahradzujú osobnými útokmi na svojich súperov.
Je to určite samovražedná taktika – jej výsledkom je kompromitácia nielen týchto súperov, ale celého politického systému, vrátané autorov odhalení. Verejnosť už je z toho dosť unavená a reaguje úplne podľa Shakespeara: „A Plague on Both Your Houses!“ („Nech mor porazí oba vaše rody!“), vyjadrujúc mrzutosť a iróniu z nezmyselných svárov. Preto si všíma na politickej scéne nových hercov, ktorí sa ešte nezapojili do podobných „bojov bez pravidiel“.
Bohužiaľ, nedá sa nič nerobiť a ticho sedieť príliš dlho. Ak strana dosiahne úspech a stane sa parlamentnou a (alebo) bude mať svojich reprezentantov na dôležitých miestach, vtedy ju občania budú posudzovať podľa jej skutkov – a to už bude úplne iný príbeh.
* * *
Čo vlastne prinesú spoločnosti strany, vytvorené podľa vyššie uvedeného manuálu (tiež nie úplne seriózneho)? Zvýši to kvalitu politiky, zlepší sa život ľudí? Dá sa o tom pochybovať. Ale určite umožnia úzkym politickým skupinám (a možno aj robotom?) ovplyvňovať verejnosť na základe vlastných záujmov a predstáv. Činnosť politikov bude menej predvídateľná, pretože nebude určovaná ideologickým rámcom a zodpovednosťou voči členom svojej strany. Môžeme očakávať nárast počtu chybných rozhodnutí.
Ako sa hovorí, kto je varovaný, je pripravený. Spoločnosť musí vypracovať spôsob, ako kompenzovať tieto nedostatky nových foriem politiky. Ale kým sa to nestalo, musíme byť ostražití a nedať sa oklamať brilanciou novosti a čistoty.
