Dokončenie zo strany 5
Kontinuita je pojem, veličina či hodnota, ktorou sa zvyčajne oháňame, len keď nám vyhovuje. A to býva dosť zriedka. Čo napríklad s kontinuitou myšlienok z Vlastivednej náuky o domovine, ktorú som našla ležať v Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši na dobovej školskej lavici a ktorú uvádza báseň Martina Rázusa Hoj, vlasť moja? Čítam a uvažujem, ako by sme si učebnicu, ktorá by si dovolila uviesť sama seba na titulnej strane odkazom na vlastnú krajinu, podali v súčasnosti. Zostavovateľ Vlastivedy z roku 1929 Miloš Janoška si to dovolil a dal v učebnici Rázusovi slovo možno aj preto, že si ešte pamätal rakúsko-uhorské časy: Hoj, zem drahá, slovenská zem,/ poľúbže sa s ránom,/ búšte srdcia utýrané,/ zore nad Kriváňom!// Daromne noc hromom rvala,/ blesky bila v temä./ Otrokmi sme boli dosiaľ,/ viacej nebudeme! Naozaj nebudeme? Nemáme v sebe rabstvo a poklonkovanie zakódované ako mýtne do sveta, ktorý sa nám zdá lepší ako ten náš? Sme schopní nebyť otrokmi? Hostia rodiny Pavla Žuffu, ktorého jedáleň so stolom pre dvanásť osôb a veľkým samovarom na príborníku prenesená do múzea kadečo napovedá aj bez výkladu, možno dúfali a verili v to, že ak sa aj zotročiť dáme, z každého otroctva sa vymaníme. Teda aspoň niektorí. Veď sa tam stretávali také osobnosti ako Ján Ambruš, Ján Babnič, Miloš Bazovský, Eduard Beneš, Björnsterne Björnsen, Andrej Hlinka, Alexander Isačenko či Alica Masaryková, Augustín Malár, Ľudo Ondrejov, J. Paulíny Tóth, Martin Rázus, Miloš, Fedor a Oľga Ruppeldtovci, Rudolf Viest a mnohí ďalší, ktorí znamenali veľa vo svojej dobe, a nemenej znamenali aj pre doby nasledujúce. Aj napriek tomu, že oficiálne možno viacerí neznamenali veľa v nich, lebo im niektoré z tých dôb ich význam upierali. Títo ľudia však čerpali vieru a silu aj zo zveľaďovania a kultivovania svojho vnútra a neinšpirovali sa len vonkajškom, ale aj hĺbkou, ktorú človeku ponúka vzdelanie a kultúra. Rovnako sa môžeme inšpirovať aj my. V tomto prípade takpovediac za rohom. Centrum tunajšieho rodáka, výtvarníka svetového významu, Kolomana Sokola, ktoré s Múzeom Janka Kráľa susedí, ponúka takú inšpiráciu silou Sokolovho výtvarného diela i života. Okrem inšpirácie sa dá aj potešiť, že tam, obklopené Sokolovými obrazmi, kreslia a maľujú deti z mikulášskych, ale aj okolitých škôl. Takisto ako sa dá radovať, že deti chodia maľovať (a majú tam vystavené aj svoje dielka) napríklad do Galérie Petra Michala Bohúňa. Tam sú v stálych expozíciách také klenoty slovenského výtvarného umenia, a v priestoroch aktuálnych výstav aj umenia zahraničných výtvarníkov, že by sa tam pokojne dala prežiť hoci aj celá dovolenka. Od pľúc k uchu Krv nie je voda, dom nie je stodola. Ale ten stodolovský, čo sa ocitol v priestore, ktorý súčasný majiteľ mieni razantne prestavať, vraj majú zrútiť, hoci je to dom, dočítala som sa celkom nedávno v jednej z otázok, ktoré Mikulášania prostredníctvom mailov „šepkajú“ internetovému Mikulášskemu uchu. Vtipný spôsob, ako pomerne promptnými odpoveďami uspokojiť zvedavosť obyvateľov mesta, dozvedieť sa, čo ich trápi a napraviť neduhy, na ktoré upozorňujú. Do akej miery sa to darí, vedia samozrejme len tí, čo v meste žijú. Ale informácie a atmosféra, ktorá presakuje z internetového dopisovania, pri ktorom si každý naozaj od pľúc napíše, čo ho trápi, napovedia čo-to aj náhodnému návštevníkovi. Peter z Podbrezín napríklad 23. marca „ďakuje veľmi pekne“ za „dodávku“ tepla. Pretože od 22.00 do 05.30 sú radiátory studené, nemôže zabezpečiť potrebnú teplotu v byte chorému dieťaťu. Sťažností tohto typu prichádza Mikulášskemu uchu azda najviac. Bytový podnik odpovedá, že vykurovacia krivka závisí od vonkajšej teploty a že ak sa má v byte dosiahnuť požadovaných 21 stupňov, nestačí radiátor zapnúť až po príchode z práce… Ja pri tomto vysvetlení priam nostalgicky spomínam na Liptovský Ján, kde v zariadení vari z polovice 20. storočia v noci tiež nekúrili, ale je postavené tak, že sa tam teplo držalo až do rána. Paľo sa internetového ucha pýta, či mestská polícia vie, že istá pani kŕmi v blízkosti fitness centra Bača na mikulášskom sídlisku Podbreziny divé mačky a zaujíma ho, či sú tie mačky zaočkované proti besnote. Operačný pracovník mestskej polície konštatuje, že konanie onej dámy nemožno kvalifikovať ako protiprávne a že by bolo na mieste, keby sa jej na to, či svoju činnosť považuje za bezpečnú, spýtal Paľo sám. Lebo inak, ako policajt píše, sa „môžeme spoliehať len na zdravý rozum dospelých ľudí a na to, že vedia, ako ľahko môže byť voľne žijúce zviera nositeľom prenosných chorôb“. Monika Z. chce vedieť, prečo 9. marca nesvietilo pouličné osvetlenie na námestí, takže si skoro „vyvrtla členok na nejakej konzerve alebo fľaši na chodníku“ a ironizujúco ďakuje „za okamžité odstránenie nefunkčnosti pouličného osvetlenia a odpoveď obsahujúcu čo najmenej výhovoriek a objektívnych príčin“. O pár dní jej majster MK VPS ďakuje za upozornenie a oznamuje, že poruchu na osvetlení zapríčinenú zhorenou elektrickou súčiastkou v elektrickej rozvodovej skrini odstránili 10. marca. Ako je to však podľa ucha s tým chýrom o búraní rodného domu významného a vo svete dobre známeho slovenského vedca Aurela Stodolu? Stodola a stodola, to nie je to isté Občanovi, ktorý je rozhorčený, lebo podľa neho si mesto „dá zbúrať dom Aurela Stodolu, hoci vo svete si podobné pamiatky cenia a vážia, a vedia to aj náležite oceniť“, odpovedá v uchu ing. arch. P. Bobák: „Vážený pane, dom A. Stodolu sa búrať nebude, investor pripravuje jeho rekonštrukciu, zatiaľ však ešte nemá presne špecifikovaný zámer využitia.“ Nuž verme, že sľub o zachovaní domu nie je len sľubom a že zámer sa vyšpecifikuje tak, aby využitie bolo hodné toho, kto sa v dome narodil a pred kým snímal klobúk aj taký velikán, akým bol Albert Einstein. A že sa hádam podarí pripraviť dom na dôstojné využitie do roka a do dňa. Už 11. mája 2009 si totiž pripomenieme 150 rokov od Stodolovho narodenia. Možno si to naozaj pripomenieme. A spomenieme si nielen na to, že tento slovenský profesor na univerzite v Zürichu bol zakladateľ teórie parných a plynových turbín, ale že počas prvej svetovej vojny ako svoju pomstu vojnovému zabíjaniu skonštruoval v spolupráci s nemeckým chirurgom Sauerbruchom pohyblivú protézu ľudskej ruky. A azda nezabudneme uviesť ani to, že Albert Einstein pri príležitosti Stodolových 70. narodenín napísal: „Moje vyjadrovacie schopnosti sú príliš obmedzené, aby som sa k tomuto majstrovi techniky, jemnému, a pritom pevnému mužovi zachoval tak, ako si zasluhuje.“ Géniom skromnosť pristane. Azda sa aj my negéniovia budeme vedieť k Stodolovej pamiatke o rok zachovať aspoň tak ako pred osemdesiatimi rokmi Einstein k nemu. A všetci, nie iba Mikulášania. Poučenie z Jána Čosi o správaní k tým, čo nám zanechali vedecké, historické či kultúrne a umelecké slovenské rodinné striebro, sa dá podučiť v Liptovskom Jáne. Aj keď zatiaľ viac v rovine virtuálnej, na internetových stránkach obce. Najprv v kalendáriu, ktoré zahŕňa roky 1200 až 1985, v ktorom je okolo sedemdesiat lakonických údajov a jedným z prvých dôležitých je ten o roku 1263, keď kráľ Belo IV. daroval Bogomírovi kostolík zasvätený Jánovi Krstiteľovi. Bogomír sídlil nad obcou v jedinom nekráľovskom drevenom hrade v Liptove, po čase dostal aj privilégium ryžovať zlato z potoka Bocianka. Tento Bogomír, „pôvodu českého, ktorého kráľ Ladislav IV. povýšil na šľachtica“, založil aj jeden z najmocnejších rodov Liptova – rod Szentiványovcov (Szent-ivanyich – Svätojánskych). O vyše štvrťstoročia neskôr (1554) založili príslušníci rodu šľachtickú školu, kde sa synovia zemanov a mešťanov učili až do začiatku 18. storočia. Traduje sa, že roku 1650 školu pravdepodobne navštívil aj J. A. Komenský. Liptovský Ján vzhľadom na to, že bolo centrom šľachty, kupcov so zlatom a striebrom, prerástol významom aj hranice. V dedine po čase začali postupne podnikať židovskí kupci, obchodníci a árendátori, zavádzali moderné spôsoby poľnohospodárskej výroby, výroby liehu, octu, spracovania dreva. Začiatkom 19. storočia pracovali už v obci dve vodné píly, v roku 1929 tam vďaka elektrine vyrobenej z vodného mlyna prvýkrát zasvietilo 12 pouličných lámp. Drevo trvácnejšie ako železo Osobitne sa však treba pristaviť pri rokoch 1929 až 1930. A možno si aj vziať ponaučenie. Jozef Gemerský Szentiványi vtedy vybudoval v obci, kde boli teplé pramene minerálnych vôd, kúpele. Mali bazén pre dospelých aj pre deti, sprchy, hotel, reštauráciu aj ordináciu lekára, v ktorej pôsobil aj MUDr. Albert Škarvan. Prosperovali bezmála desať rokov a činnosť ukončili, keď si aj na Slovensko prerazil cestu fašizmus. Termálne vody a ich žriedla teraz využíva termálne kúpalisko a hotel Máj. Za pozornosť stále stojí voľakedajšia podzemná sieť kúpeľného potrubia z tridsiatych rokov a jej novodobý osud. Na mineralizovanú hydrouhličitanovo-síranovú, vápenato-horečnatú, silne uhličitú, hypotonickú vodu s teplotou 27 – 40 °C a výdatnosťou 360 l/ minútu bolo v čase budovanie kúpeľov potrebné 500-kilometrové potrubie, ktoré by sa neupchalo a zároveň zachovávalo tepelnú energiu vody. Vtedajší majstri ho urobili z – borovíc. Tie prepílili po dĺžke zhruba v tretine kmeňa, do hrubšej časti vydlabali žľab a tenšiu využili na jeho prikrytie. Toto potrubie, položené začiatkom tridsiatych rokov do zeme v hĺbke jedného metra, slúžilo bez poruchy až do roku 1975. Vtedy ho, ktovie prečo, nahradili kovovými a keramickými rúrami, ktoré, na rozdiel od drevených, začali byť poruchové. A to až tak veľmi, že v súčasnosti už potrubie z nich vôbec neslúži svojmu účelu… Stará krása na nové účely Chodiac po Liptovskom Jáne, v ktorom sú nielen krásne kaštiele, kúrie, množstvo penziónov, pizzeria, Plzenská piváreň, skúšam nájsť povedzme predajničku syrov, výrobkov z dreva či modrotlače, ktorá sa v Jáne kedysi robila. Nič. Pravdaže, návštevníkov, ktorí miestnym obyvateľom prinášajú obživu, je určite najdôležitejšie predovšetkým nachovať, prenocovať ich, v zime povoziť na svahy, v lete vyčľapkať v kúpalisku, povodiť po turistických chodníkoch. Ale peniaze by mohli míňať ešte aj na iné – na pekné veci typické len pre tento kraj či obec. Možno by sa tu uživil obchodík s košíkmi, aké práve vystavovali v mikulášskom Čiernom orlovi. Aj keď slamenice na úschovu obilia, múky, strukovín, kukurice či ovocia, koše z nelúpaného prútia, filkusy, opálky pre poľnohospodárstvo alebo koše z lubov – teda štiepaných prútov na rôzne účely, napríklad nosenie dreva, by v centre rekreácie pravdepodobne veľmi na odbyt nešli. Ale výrobky zo šľachteného prútia, z ktorého sa vyrába nielen nábytok, ale aj koše na bielizeň, podnosy, lyžičníky, škatule na odkladanie papierov, vajec, klobúkov, obaly na kvetináče, košíky na chlieb či šitie by v kraji, kde sa ich výrobou kedysi živili, určite našli veľa priaznivcov. Samozrejme, je jasné, že na to sa nestačí len sa zamyslieť, vymyslieť, vystihnúť priaznivú konšteláciu okolností, zapracovať, ponúknuť a peniaze sa začnú inkasovať samy. To chce veľa úsilia. Podstatne viac ako čistenie potoka, priestorov okolo bufetov, viac ako odporúčanie, aby sa naši hostia išli najesť k susedom a peniaze, ktoré mohli nechať nám, hoci aj na vybudovanie tohto obchodíka s predmetmi pripomínajúcimi tento kraj, dali do susedovej pokladnice. Bez vlastného vkladu, rozumej najmä vkladu seba samých, sotva možno čakať vklady od iných. Zázrakom treba pomôcť Liptovskí radní si to, zdá sa, uvedomujú. A uvedomujú si nielen plusy prostredia, ktoré im môže pomôcť pozdvihnúť podtatranské mestá a obce, ale hádam aj mínusy, z ktorých najnebezpečnejšie je ničnerobenie. Alebo prinajlepšom spínanie rúk a dúfanie vo vykúpenie, ktoré sa najnovšie očakáva od Európske únie. Lenže odtiaľ vykúpenie nepríde. Ak nie pre iné, tak nepríde preto, lebo aj my sme už jej členmi a aj od nás sa očakávajú nielen hlavy a ruky, ktoré pýtajú, ale aj dávajú. A tak je viac ako nádejná správa, že „ako píšu noviny“ 28. apríla sa v Liptovskom Mikuláši hlavní aktéri liptovského cestovného ruchu (za samosprávu Liptovský Mikuláš, Ružomberok a Liptovský Hrádok a za strediská cestovného ruchu Jasná Nízke Tatry, Aquapark Tatralandia, Thermal Park Bešeňová a Skipark Ružomberok) dohodli na založení prvého klastra (veľmi zjednodušene povedané toho, čo spája a prepája) cestovného ruchu na Slovensku. Cieľ: spoločne koordinovať, plánovať a marketingovo podporovať rozvoj cestovného ruchu v Liptove. Treba veriť, že nezostane len pri tom založení.
