Pôsobí prinajmenšom zvláštne, keď v rekreačnom zariadení, kde máte pobudnúť zhruba týždeň, prejavíte želanie naobedovať sa a – odporučia vás k neďalekej konkurencii. Je totiž sobota a… V sobotu sa s hladom hostí a zárobkom pre reštauráciu neráta? Alebo sa vtedy nevarí pre čosi iné? A prečo? Lebo, ako sa vraví, medveď? Alebo preto, že …Liptov, ako mi kamaráti zhruba pred dvadsiatimi rokmi odôvodňovali väčšinu miestnych problémov? Vtedy to síce bolo v Liptovskom Mikuláši a mňa začiatkom jari odporučili ku konkurencii v Jáne, ale… Obed u konkurencie bol výborný, prostredie tiež. Či aj ubytovanie, neviem. To moje v bývalom odborárskom zariadení ušlo. Závady, ktoré som nahlásila, odstraňovali rýchlo, varili slušne, a keď som si práve nechcela vypiť čaj či minerálku aj mimo hodín určených na nachovanie hostí, ušlo aj ostatné. Napokon, povedala som si sebakriticky, sem predsa aj na prahu jari chodievajú predovšetkým lyžiari, a pre tých je zo všetkého najdôležitejší sneh; ostatné asi až tak veľmi nevnímajú. A sneh veru v tom čase na neďalekom lyžiarskom svahu len tak svietil a lyžiari po ňom svišťali skoro tak, ako inlajnisti svišťali po rovnej asfaltke k neďalekej obci. Nenáučný chodník Ja som sa šinula opačným smerom. Zlákala ma informácia z internetu o kráse Jánskej doliny, ktorá sa vraj pôvodne volala Svätojánska a je spomedzi slovenských údajne tá najkrajšia. Taká charakteristika signalizuje správne reklamné sebavedomie. Podľa portálu, na ktorom som si hľadala ubytovanie, je tej krásy 17 kilometrov, podľa Wikipédie 15, podľa viacerých iných portálov iba osem. Nenadarmo je Jánska dolina v jánošíkovskom kraji – zdá sa, že meranie od buka do buka sa, na rozdiel od mýtmi opradeného zbojníka, s ktorého pôsobením si ani po bezmála 300 rokoch nevieme dať rady, na hák zavesiť nepodarilo. Ešteže je na portáloch zhoda v lokalizácii – Jánska dolina leží na severnej strane Nízkych Tatier, preteká ňou potok Štiavnica, ktorého vody tu vymleli množstvo krasových dutín, priepastí a jaskýň a cesta po modro značkovanom chodníku z Liptovského Jána sľubuje človeka priviesť až na hlavný nízkotatranský hrebeň k Chate M. R. Štefánika. Tak ďaleko si síce zatiaľ netrúfam, ale na dolinu aj na upokojujúci žblnkot, zurkot a miestami až hukot Štiavnice som zvedavá dosť. Na fľaše od sprajtov, corgoňov, na igelity pozachytávané o kamene a kríky v jej inak čistej vode už menej. Pár ich vyslobodím, odnesiem do odpadkového koša a rozmýšľam, prečo sa nedá zariadiť, aby bol potok (a nielen tento tu) a jeho okolie čisté. Lebo medveď? Lebo Liptov? Alebo lebo my ľudia? Príčinu, ktorá sa ťažko prežiera, pochopím, keď sa z informácií o náučnom chodníku k minerálnemu prameňu, vďaka ktorému sa Liptovský Ján stal aj kúpeľným strediskom, dozviem, že jeho náučnosť už neexistuje. Pred desiatimi rokmi spájal Liptovskú Porúbku, Liptovský Ján a Liptovský Hrádok a na šiestich paneloch informoval o druhovej početnosti a rozmanitosti organizmov, o histórii okolitých obcí, tradičných činnostiach obyvateľov, starostlivosti o lesy. Vyčistili ho päťdesiati dobrovoľníci a aby bol bezpečný, zreparovali aj kritické časti drevenými schodmi a mostíkmi. Ku grantu 174-tisíc korún, ktoré dostali od Amerických mierových zborov na informačné panely, pribudol ešte materiál, náradie, technika od sponzorov a práce dobrovoľníkov, až sa celková hodnota chodníka vyšplhala na 800-tisíc korún. Spoluprácu pri jeho udržiavaní ponúkli učitelia, vychovávatelia a žiaci učilišťa v Liptovskom Jáne a ich projekt podporilo aj britské veľvyslanectvo v Bratislave. Práve dnes, 14. mája, sa naplnilo deväť rokov od slávnostného odovzdania projektu do starostlivosti deťom, ktoré sa o náučný chodník istý čas príkladne starali. Dovtedy, kým sa oň nezačali „starať“ vandali. A tí sa zase starali až tak, že ako sa možno dozvedieť zo stránok obce Liptovský Ján, „v súčasnosti už náučný chodník neplní svoju funkciu, pretože náučné panely zdemolovali“. Ako vyzerali, sa už dá vidieť iba na webstránkach Národného parku Nízke Tatry. Že by panely skončili tak neslávne pre odpor miestnych obyvateľov k anglo- amerika- a vôbec „cudzinizácii“ nášho života? Sotva. Prechádzka po slovenských mestách a obciach, aj po uliciach a uličkách Liptovského Jána a neskôr aj Liptovského Mikuláša svedčí skôr o opaku. Aj osobnosťami sme živí Máloktoré mesto či obec na Slovensku sa môže tak ako Liptovský Ján pochváliť sedemnástimi stále pomerne zachovalými a stále viac sa modernizujúcimi kaštieľmi a šiestimi kúriami. Tak ako sa, naopak, zrejme už máloktoré nemôže pochváliť pizzeriou. Lebo aj pizzeriami sa globalizujeme. Liptovský Ján nie je výnimkou. Tam, kde by človek čakal čosi našské, víta ho podnik Pizza Di Cartello. Ale vlastne, prečo by Taliani, ktorí hádam sem-tam zablúdia aj do srdca Slovenska, mali byť u nás bez svojej špeciality, karhám sa v duchu za svoj údiv nad nenápaditosťou neschopnou využiť vlastnú originalitu. Či pizzu podávajú aj v bistre, ktorého vtipný názov Krmelec evokuje, že lyžiarsky svah, pod ktorým sa tento bufetík uchádza o zákazníkov, je v lokalite, kde bolo odjakživa množstvo lovnej zveri a vtáctva, neviem. Namiesto lyžiarskych svahov brázdim pôvabné liptovskojánske uličky. Tie vedú aj k pamätnej tabuli, ktorej skromnosť až zaráža, ale jej existencia teší. Na plote zrekonštruovanej kúrie U Rudolfa, ktorá je premenená na penzión a hostinec, je na kuse plechu natretom na tehlovo žltou farbou napísané: Tento dom bol domovom významného muža. Túlal sa svetom a vždy sa vrátil sem, do milovaného kraja. Univerzitný profesor Dr. Ján Stanislav, DrSc., (1904 – 1977), jazykovedec. To, že tomuto významnému učiteľovi porovnávacej lingvistiky a staroslovienčiny dokladujúcemu historické osídlenie slovenským etnikom aj mimo hraníc Slovenska udelili pred troma rokmi in memoriam Rad Ľ. Štúra, som sa už dočítala až na internete. Aj keď – nie na oficiálnej stránke obce; ale na tej sa zasa Liptovský Ján okrem profesora Stanislava pýši aj mnohými ďalšími osobnosťami. Na jednom z prvých miest napríklad príslušníkom starého slovenského šľachtického rodu s podstatným podielom na vzniku obce, Martinom Szentiványim (1633 – 1705). Profesorom, dekanom, rektorom, kancelárom, správcom tlačiarne a bibliotéky pázmányovskej univerzity v Trnave, uznávaným filozofom, prírodovedcom, teológom, misionárom jezuitskej rehole, priekopníkom v oblasti hydrológie a vo svojom diele ho citoval aj Matej Bel. Do cirkevnej ľudovej školy sem chodil aj Ján Kalinčiak, ktorého Reštavrácia opisuje boj tunajšej rodiny Szentiványiovcov s Kyseľovcami o stoličné úrady, vyučoval v nej dramatik Janko Chalupka, neskôr sa o vybudovanie základnej školy pričinil spisovateľ Fraňo Kráľ. Ten v Liptovskom Jáne u brata pravidelne prázdninoval a v roku 1933 tam napísal román Cesta zarúbaná. Liptovskojánskym dielom spisovateľa Ferdinanda Gabaja, pravidelného návštevníka kúpeľov a školy v prírode bola knižka Moji piataci. Obec je pyšná aj na Štefana Lubyho (1910 – 1976), ktorý bol „právny vedec mravčej pilnosti a širokého ohlasu“ a na mnohých ďalších a nezabúda napríklad ani na zbojníka Mateja Murína. Napokon, zbojstvo ako spôsob obživy nie je kadekomu na Slovensku, ani veľkým kritikom zbojníka z Terchovej, cudzie ani v súčasnosti. A jeho beztrestnosť tiež nie. Ani krpce, ani oštiepky Pamätám si, ako sa zhruba pred dvadsiatimi rokmi mnohí obyvatelia tunajšieho kraja sťažovali na nepružnú a riedku dopravu. Pretože práve miestna, mestská a prímestská doprava ako nerentabilné odvetvie, na ktoré sa viac dopláca než sa na ňom zarába, po zmene režimu na celom Slovensku poriadne zredla, rátala som s tým, že počas liptovského pobytu budem pešo chodiť nielen na túry do prírody, ale aj do blízkeho Mikuláša. Autobusy však napodiv jazdili v slušných intervaloch a – priam reklamne: oblepené plagátikmi, ktoré informovali, že Žilinský samosprávny kraj spoje neruší, naopak, cestujúci vďaka jeho rozhodnutiu nielen ďalej cestujú, ale cestujú aj výhodne. A že tento rok sa na cesty kraja vypraví ďalších 44 nových autobusov, že kraj financuje zľavy deťom a ich sprievodcom, žiakom, študentom a zdravotne postihnutým občanom, že dôchodcovia nad 70 rokov cestujú vďaka tomu za cenu 6 Sk na 50 km, že v spolupráci so Slovenskou autobusovou dopravou zabezpečuje samosprávny kraj spoje aj do najvzdialenejších obcí, a aj v neskorých večerných hodinách. Výhodné, lebo globalizácia a „europeizácia“ u nás predsa len ešte nepokročili natoľko, aby sme boli všetci motorizovaní individuálne. Zato inak pokračuje dosť razantne. Pravda, to nemusí byť za každú cenu výhoda. A tak, aj keby po tom nejeden turista (najmä zahraničný) bažil – nijaké krpce, nijaké oštiepky, parenice či bryndza, nijaké haluškárne či lokšiarne alebo pirohárne. Po vlne hotdogérií aj tu kraľujú najmä pizzerie, bageterie, croissanterie, suši bary, čínske reštaurácie, mekáče, bufáče, sekáče. A aj v kolíske garbiarstva čínske „kožené“ galantérie aj predajne textilu, kde človeka zadúša pach umeliny tak, až začne rozmýšľať, ako dlho to predavačky, ktoré sa v jeho oblaku pohybujú osem hodín denne, vydržia bez poškodenia zdravia. Pri pohľade na predajňu s vývesným štítom Suveníry potom vojde s nádejou, že nájde čosi miestne. Nemiestne ho však zaplavia nemiestne gýče z celého sveta. S výdychom úľavy, tentoraz nad tým, že nie sú naše, sa spytuje, či sa tu nájde aj niečo slovenské, sa dozvie, že tá záplava čínskych predmetov je slovenská… Až keď pani za pultom pochopí, že nie som cudzinka, ktorej by sa dalo nahovoriť hocičo, posťažuje sa, že so slovenskými výrobcami sa nedá na dodávkach suvenírov dohodnúť, a že sem chodia len na trhy. V tej chvíli sa mi vybaví excelentný trenčiansky obchodík Dora, ktorý vďaka neúnavnej majiteľke priam preteká nádhernými umeleckými dielkami od amatérskych ľudových výrobcov, ale aj profesionálnych výtvarníkov celého Slovenska. Stále platí staré známe, že keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Dokonca ani v unifikovanom globalizovanom svete nie. Naši a našskí zbojníci Prvou rýchlou sondou do duše mesta môžu byť obchody. Lebo aj ich tvár určujú najmä jeho obyvatelia. V Liptovskom Mikuláši, ktorý by si vzhľadom na jeho múzeá a galérie nemal dať ujsť ani náhodný cestujúci, ak má len trochu času, sú to najmä ľudia vo vetrovkách, rifliach, športových topánkach a s vakmi na chrbtoch. To všetko najrozličnejších typov, farieb, strihov, cien prevažuje nad akýmkoľvek iným oblečením. Diktuje to charakter kraja, dlhé zimy a prítomnosť hôr v živote Mikulášanov a obyvateľov ostatných liptovských obcí, z ktorých sa nelyžujú, po kopcoch nechodia či nehorolezia hádam len vozíčkari. To je príjemná istota letmého pohľadu. Čo však prekvapuje, je fakt, že pre návštevníka sa v ňom (aspoň na pohľad) veľa nezmenilo. Prior, kde pestrosť ponuky nahradila kvalitu, Dom služieb aj po rokoch rovnako pôsobiaci aj slúžiaci, námestíčko-parčík pred ním stále rovnako rozpačitej podoby, priestor okolo kultúrneho domu aj budovy jednej z najväčších synagog na Slovensku akoby na svoje lepšie časy ešte len čakal. Zdá sa, že čím ďalej od razantne sa globalizujúceho hlavného mesta a jeho satelitov, tým neglobálnejší meter aj časomieru treba používať na meranie globalizačného tempa. Aj pokroku. V tomto kraji je čas zastavený aj – ale v tomto prípade príjemne – v múzeách a galériách, kam sa dá uchýliť pred dažďom aj pred sporným vkusom nášho nedočkavého kopírovania všetkého, o čom si myslíme, že nás postaví na roveň ostatnému svetu. Tak je, pre inšpiráciu súčasníkom, zastavený aj v národnej kultúrnej pamiatke, bývalom zájazdnom hostinci Čierny orol prostredníctvom stálej expozície poľovníctva a rybárstva, i aktuálnou výstavou mapujúcou históriu košíkov na tomto území. Na zamyslenie núti aj v Múzeu Janka Kráľa, kde sa možno pokochať nielen zariadením spisovateľovej izby. Pri háku s vyrytým dátumom 17. 3. 1713, keď popravili nášho (vo svetle súčasnosti odrazu kontroverzného) ľudového hrdinu Jánošíka, možno uvažovať, či je hák len replika, alebo na ňom známy zbojník naozaj zavisol. A či práve na ňom alebo na dákom inom zavisli na mikulášskom popravisku Šibeničky na východnom okraji mesta medzi Vrbicou a Okoličným aj ďalší popravení zbojníci – Tomáš Uhorčík, Juraj Klanic, Michal Mlynarčík, Matej Tatarka. A či sa neobšuchol aspoň ako výstraha po sto rokoch od Jánošika aj o zbojníka Mateja Murína z Liptovského Jána, veď, ako uvádzajú pramene, nazbíjal 6 000 zlatých, 50 oviec a syr. Pravda, miestni kronikári a dejepisci jeho zbíjanie nijako nehodnotia, iba zaznamenávajú, že ho chytili. Ale to, čiže iba zlapanie a pre procesné prieťahy často aj pustenie na slobodu, sa so zlodejmi (a aj horšími zločincami) deje na Slovensku stále. V tom nám kontinuita nechýba. Pretože vyhovuje.
Pkračovanie Ako sa predávame (2) na strane 12
