Nechcem, božechráň, ubrať ministrovi Klausovi z jeho zásluh, pokiaľ ide o scenár ekonomickej reformy. Vyhútal to veľkolepo, menovite tú časť, podľa ktorej sa máme stať národom akcionárov. Rozmeníme všetky naše národné a štátne podniky na akcie a rozdáme si ich medzi sebou. Všetci sa staneme spolumajiteľmi závodov, budeme strihať kupóny, brať dividendy, ba – bohdá – ešte aj špekulovať na burze. Lenže dlouhý Klaus, resp. Klaus a DIouhý, tentoraz plán nevydumali sami. Prevzali bo od tvorcu západonemeckého hospodárskeho zázraku profesora Ludviga Erharda, ktorý si naň koncom päťdesiatych rokov zahlásil patent pod názvom „ľudový kapitalizmus“. Spájal ho tiež predovšetkým s reprivatizáciou štátnych podnikov, akými bol napr. Volkswagenwerk alebo energetický gigant Preussag a ďalšie. Západonemecký robotník (v tej predhistorickej dobe bolo totiž Nemecko ešte rozdelené) získal možnosť stať sa spolumajiteľom prednostne toho závodu, v ktorom sám pracoval a postúpiť teda po rebríčku triednej hierarchie! A keďže som pamätníkom tejto doby, chcem sa s čitateľom podeliť o skúsenosť, ktorú nadobudol jeden z typických neokapitalistov tých čias Klaus Schmied. Meno som si aj vymyslel aj nevymyslel, lebo nositeľov tohto mena je v Nemecku (dnes už zjednotenom) najmenej toľko, ako u nás Jozefov Kováčov, zatiaľ čo Klaus je u nás len jeden jedinečný.
Menovaný Klaus Schmied teda jedného pekného dňa po šichte a po odpichnutí svojej karty prevzal na vrátnici leták, ktorého obsah mal revolučným spôsobom zasiahnuť do jeho ďalšieho životného osudu. Minister hospodárstva profesor Erhard mu v ňom oznámil, že štátny energetický koncern Preussag sa ide privatizovať a tu zamestnaní robotníci a ostatní zamestnanci dostanú prednostne možnosť zakúpiť si, dokonca na úver, resp. na splátky, podiely novej akciovej spoločnosti. Pán minister myslel na všetko: aby zámožní jednotlivci alebo nedajbože banky nemohli získať v spoločnosti kontrolný balík akcií, nemohol jednotlivec zakúpiť viac ako tri akcie a najmenej päť rokov ich nesmel ďalej predať.
Večer sa u Schmiedov zišla rodinná rada a rozhodli – ako ináč – že sa stanú ľudovými kapitalistami. Na druhý deň stál Klaus (mám na mysli toho Schmieda) dlho vo fronte, kým na neho prišiel rad, aby sa mohol stať akcionárom. A večer prišiel unavený, ale šťastný domov, ukázal svojej manželke tri kusy cenných papierov: „Ajhľa, Mariechen, je to tu, sme ľudoví kapitalisti, akcionári, spolumajitelia Preussagu.“ Klaus bol dovtedy iba obyčajným kuričom a do finančných transakcií sa vôbec nerozumel. Otcovia zákona však aj pre tento prípad predvídali pomoc. Akcionár mal možnosť dať svoje akcie napr. do Diskontnej banky do depozitu. Za mierny podiel na zisku prebrala banka od majiteľa všetky starosti okolo sledovania kurzov akcií, účasti na valných zhromaždeniach, volenia za a proti, rozhodovanie. To všetko vykonávala banka za akcionára, ktorého činnosť sa obmedzila na to, že raz do roka prevzal od poštára svoj podiel na zisku, svoju dividendu. Mnohí túto výhodu využívali a takto len Discont-Bank už v prvom roku privatizácie Preussagu spravovala skoro štvrtinu všetkých akcií.
Nie tak náš Klaus Schmied. Celé večery presedel nad akciovým zákonom a túžobne čakal na chvíľu, keď bode môcť prvý raz sedieť na valnom zhromaždení ľudových akcionárov a rozhodovať o osude svojho podniku. Tá chvíľa prišla. Pre valné zhromaždenie museli prenajať jednu z najväčších sál v Düsseldorfe. Prišlo okolo tisíc akcionárov. To tu ešte nebolo. Podľa oblečenia a fyziognómie prítomných to tu – až na tých pár pánov, čo sedeli vpredu – vyzeralo skôr ako na odborárskej schôdzi než ako na valnom zhromaždení akcionárov. Spočiatku šlo všetko podľa plánu. Odznela v podstate optimistická správa generálneho riaditeľa, predsedu správnej rady, dozorného výboru a ďalšie, ktoré predpisoval reglement. Potom prišla prvá prestávka. Čašníci roznášali čiernu kávu a akcionári začali hundrať. „Čo sme Taliani alebo Arabi, že budeme piť kávu? Sme Nemci, chceme pivo!“
Hundranie tu nepomôže — vysvetlil Klaus, ktorý na základe svojich odborných poznámok medzi kolegami už nadobudol autoritu znalca. „Treba podať návrh a valné zhromaždenie bude hlasovať.“ Hneď po prestávke Klaus vstal a predniesol návrh: Pivo namiesto kávy. Rozpaky predsedajúceho trvali iba chvíľočku. Potom dal hlasovať. Drvivá väčšina prítomných sa vyslovila pre pivo. Len tí páni vpredu sa zdržali hlasovania. Bolo to prvé, historické víťazstvo ľudových akcionárov na valnom zhromaždení nemeckého koncernu. Možno aj posledné. Pretože keď sa hlasovalo o zložení správnej rady, dozorného výboru a o riaditeľoch koncernu, tá hŕstka elegantných pánov tam vpredu sa už nezdržovala hlasovania. Bol medzi nimi aj zástupca Diskont-Bank, ktorý mal presne toľko hlasov, aký bol počet robotníkov, čo si v banke dali svoje akcie do depozitu. Bol to mnohonásobok hlasov prítomných akcionárov. A tak zloženie vedúcich grémií podniku vyzeralo presne tak, ako ich tento pán v dohode s hŕstkou svojich kolegov navrhli.
Ani ďalšie pivo na konci valného zhromaždenia nedokázalo zmierniť sklamanie Klausa Schmieda nad výsledkami rokovaní. Iba keď mu pošta o niekoľko dní doručila zápisnice z valného zhromaždenia, stúplo mu zas trochu sebavedomie. Jednak preto, že tu nechýbala zmienka o tom, že návrh na pivo predložil on, Klaus Schmied (a Mariechen bola hrdá na svojho Klausa), jednak preto, lebo nová správa typickým nemeckým, vecným štýlom referovala o opatreniach na modernizáciu závodov, na racionalizáciu a zefektívnenie výroby v záujme zabezpečenia zisku pre majiteľov – akcionárov. „Je to napokon dobre tak, ako to je,“ – povedal si Klaus – „tí páni tomu rozumejú.“
Prešlo niekoľko týždňov a mesiacov. Aj do kotolne, v ktorej kúril Klaus Schmied, prišli nové, moderné stroje. Automaty, ktoré presne dávkovali nakladanie uhlia do kotlov, šetrili uhlie i pracovné sily. Keď Klaus jedného večera prišiel po šichte domov, našiel tu doporučený list z vedenia závodu. „Vďaka modernizácii produkcie,“ – písalo sa v liste – „je závod schopný zvládať úlohy s menším počtom pracovníkov, a preto v záujme racionalizácie výroby…“ atď., atď. Výpovedná lehota bola dvojmesačná. Podpísaný personálny riaditeľ. Podpis predstaviteľa odborov chýbal. Odbory v závode totiž rozpustili, keď akcionári usúdili, že sa stali zbytočnými, pretože človek predsa nemôže bojovať sám proti sebe.
Dva mesiace uplynuli rýchlo. Klaus prestal chodiť na burzu sledovať kurzy akcií a začal chodiť na Úrad práce štempľovať. Mal vyše päťdesiat rokov a pre takých boli šance získať nové zamestnanie už takmer beznádejné.
Tým sa naše rozprávanie o Klausovi Schmiedovi končí. Náš hlavný predstaviteľ bol vymyslený, ale história bola pravdivá a postihla pred tridsiatimi rokmi desaťtisíce „ľudových kapitalistov“. Odvtedy akcie už dávno zmenili svojich majiteľov a kontrolné balíky sú pevne v rukách veľkých bánk. Akcionár Schmied už neposiela výpoveď robotníkovi Schmiedovi. Vyše päťdesiatroční sa aj dnes iba ťažko umiestňujú na pracovnom trhu, hoci panuje konjunktúra, ale počet nezamestnaných v západnom Nemecku nikdy neklesol pod dva milióny a od zjednotenia Nemecka sa zdvojnásobil.
Osud nášho vymysleného hrdinu sme ďalej nesledovali. Iba to by sme mohli s istotou tvrdiť, že sa z tohto kuriča nestal minister. Je to márne – nie je Klaus ako Klaus.
