Ako nemá vyzerať demokratická diskusia

Rada STV na svojom minulotýždňovom zasadnutí spochybnila objektivitu relácie Pod lampou a jej člen Ladislav Straka dokonca navrhol odvolať moderátora Štefana Hríba. Krátko predtým adresovalo podnet na Radu STV z toho istého dôvodu aj Hnutie za demokraciu. Oficiálnym dôvodom týchto výhrad bola podoba relácie, ktorú vyhradil moderátor výhradne pre europoslanca za SDKÚ Petra Šťastného. Rada STV na svojom minulotýždňovom zasadnutí spochybnila objektivitu relácie Pod lampou a jej člen Ladislav Straka dokonca navrhol odvolať moderátora Štefana Hríba. Krátko predtým adresovalo podnet na Radu STV z toho istého dôvodu aj Hnutie za demokraciu. Oficiálnym dôvodom týchto výhrad bola podoba relácie, ktorú vyhradil moderátor výhradne pre europoslanca za SDKÚ Petra Šťastného. V oboch prípadoch narážame na niekoľko formálnych nedostatkov. V prvom rade HZD celý podnet zbabralo, pretože posudzovanie objektivity, resp. vyváženosti mediálnych programov (vrátane vyvodzovania sankcií) spadá pod kompetencie Rady pre vysielanie a retransmisiu a Rada STV má v tomto smere len veľmi obmedzené právomoci (môže sa zaoberať nanajvýš dramaturgickou stránkou). Okrem toho zaráža, že zásadnú diskusiu o podobe tejto relácie vyvolal až hokejový spor, hoci v minulosti sa vyskytli oveľa vážnejšie prípady tendenčnosti až manipulatívnosti tohto televízneho formátu. Zvyšuje to podozrenie, či v tomto prípade nejde viac o zákulisný boj finančných skupín zainteresovaných do kauzy Šťastný verzus Široký ako o verejnoprávny charakter relácie. V každom prípade to neznamená, že podoba relácie Pod lampou je z profesionálneho, etického i legislatívneho hľadiska v poriadku. Jej posúdenie si však vyžaduje odborný nadhľad a triezve odosobnenie sa od emotívnej stránky veci. Treba vecne skonštatovať, že relácia Pod lampou predstavuje jedinečný formát a výrazný počin v dejinách slovenskej televíznej publicistiky. Zásluhu na tom bezpochyby majú jej tvorcovia Štefan Hríb, Mário Homolka a Juraj Kušnierik (v tomto poradí). Lenže originálny nápad je jedna vec a jeho profesionálne zvládnutie vec druhá. V priebehu relácie pravidelne dochádza k hrubým neprofesionálnym chybám (ak nemáme tvorcov podozrievať zo zlého zámeru), ktoré sa neodpúšťajú ani študentom žurnalistiky. Mám na mysli predovšetkým neprípustné sugestívne otázky, nevhodné tykanie a to, čo sa v mediálnej teórii nazýva „pasca vlastnej inscenácie“ – prípad, keď moderátor opustí svoje miesto pozorovateľa a stane sa sám priamym aktérom diania, pričom závery, o ktorých chce informovať, aranžuje, do veľkej miery sám. Pravda, moderátor môže namietať (a Štefan Hríb to robí pomerne často), že aj on má právo na vlastný názor. To je, samozrejme, pravda a treba priznať, že pre tento typ relácií by nebolo nič horšie ako sterilný moderátor bez úsudku, ktorý by kládol otázky opatrne ako v predvolebnom štúdiu. Lenže relativizácia objektivity je v tomto prípade veľmi nebezpečná až zavádzajúca a prehliada skutočné ciele a princípy žurnalistiky. Čo je objektivita Argumenty skeptikov majú do istej miery racionálne jadro. Reportér nemôže zaujať objektívny pohľad, teda pohľad odnikiaľ, keďže on sám je subjektom. Paul Ricoeur vysvetľuje, že novinár nemôže byť objektívny, lebo neporušiteľná interpretácia udalosti existuje vždy len pred správou. Žurnalistická interpretácia nikdy nie je kompletná. Okrem toho práca reportéra je vždy ovplyvnená skúsenosťou, inteligenciou, výchovou, prostredím a inými faktormi, čo ho v skutočnosti determinuje byť neobjektívnym. Ale toto nie je jediné nazeranie na subjektivitu. Iný americký filozof Thomas Nagel považuje za čisto subjektívny prístup ten, ktorý je podmienený výlučne osobnou perspektívou indivídua. Stávať sa objektívnym znamená rozširovať svoje rámce referencií, a tým aj porozumenia presahujúceho naše rozmery vnímania sveta. Pre Nagela je objektivita predovšetkým otázka jej stupňa. Hoci na jednej strane čistá objektivita novinára neexistuje, na strane druhej sa každý môže usilovať o objektívnejšie hľadisko. Inými slovami, žurnalisti by sa mali snažiť opúšťať svoje partikulárne perspektívy tak veľmi, ako je to len možné. Ak reportér chce byť skutočne nestranný, racionálny a spravodlivý, môže ním byť. Objektivita si od novinára vyžaduje, aby pod rúškom spravodajstva o tom, ako funguje spoločnosť a ľudia v nej, nepropagoval svoje politické a osobné záujmy. Paradoxom ostáva, že kým objektivita novinára je vlastnosťou jeho myslenia, najväčšou prekážkou prispôsobovania myšlienok realite sú skreslenia, ktoré má na svedomí opäť len jeho myseľ. Túžby, obavy a predsudky žurnalistu mu zabraňujú vnímať realitu jasne. Ak máme obavy zo sociálnych nepokojov na Slovensku alebo ak si ich naopak želáme, bráni nám to analyzovať situáciu tak, aby sme zistili, či je ich hrozba reálna. Realita sa nám môže vyjaviť iba tak, keď sa zbavíme svojho záujmu. Objektivita si totiž vyžaduje nestrannosť so všetkými jej znakmi ako potlačenie emócií, neangažovaný prístup, triezvy, vecný a nevzrušený štýl. Možno ju teda chápať aj ako akési odosobnenie. V objektívnom skúmaní faktov musí novinár opustiť svoje zbožné želania a odhodiť pohodlné interpretácie (ak neobstoja pri preskúmaní). Musí vedieť odhliadnuť od vlastnej perspektívy, s porozumením sa pozrieť z perspektívy svojich oponentov, ale aj kriticky preskúmať tú perspektívu, ktorá sa mu ponúkala najskôr. Takto chápaná objektivita je procesom prekonávania úzkej obmedzenosti, v ktorom žurnalista prekračuje sympatické, osobné a konvenčné. Objektivitu pritom možno hodnotiť len na základe takto exaktne stanovených znakov a nie podľa subjektívneho úsudku, či sa nám relácia páči alebo nie, resp. či je nám je moderátor sympatický alebo nie. Úlohou žurnalistiky je udržiavať diskusiu Richard Rorty sa nazdáva, že úlohou žurnalistiky nie je nájsť objektívnu pravdu, ale skôr udržiavať diskusiu. Žurnalistika nie je iba súčasťou diskurzu, ale vždy aj na niečo reaguje, a tak má zmysel iba ako protest proti pokusom uzavrieť diskusiu. Chápať úsilie o pokračujúcu diskusiu ako primeraný cieľ žurnalistiky, chápať múdrosť ako schopnosť udržiavať diskusiu znamená chápať ľudí ako tvorcov nových opisov, a nie ako tých, od ktorých očakávame verné opisy skutočnosti. Chápať cieľ žurnalistiky ako pravdu – totiž ako pravdu týkajúcu sa termínov, vďaka ktorým sú súmerateľné všetky ľudské skúmania a aktivity – by znamenalo chápať človeka ako objekt, nie ako subjekt. Preto môže byť žurnalistika vždy iba reaktívna. Vždy, keď sa pokúša o niečo viac, než len orientovať diskusiu novým smerom, podlieha totiž sebaklamu. Preto by malo byť ambíciou i posvätným cieľom žurnalistiky umožniť čo najširšiu otvorenú komunikáciu ako špecifický príspevok k poznaniu. A práve v tomto bode Štefan Hríb najviac zlyháva. Ako moderátor vychádza z predpokladu, že každá diskusia je predovšetkým meraním síl. Takýto prístup však v serióznej debate možno akceptovať iba za predpokladu, že na začiatku zúčastnené strany prijmú rovnaký referenčný systém (alebo to, čo politici zjednodušene nazývajú hodnotami), z ktorého možno odvodzovať individuálne závery. Katolícky filozof Claude Tresmontant zdôrazňuje, že každá politická diskusia (ak sa chce chváliť tým, že nezostáva na povrchu) musí spočiatku vyriešiť filozofické otázky a dopátrať sa či už priznaných alebo nepriznaných princípií. V opačnom prípade nejde o hľadanie pravdy, ale o rétorické predstavenie, pri ktorom fakty nie sú až také dôležité. Jednoducho na to, aby skutočná diskusia bola vôbec mysliteľná, je nevyhnutné, aby bola vedená podľa pravidiel logickej analýzy. To, že môžem hovoriť čokoľvek, neznamená, že je možné čokoľvek. Symbolické násilie na obrazovke Počas diskusnej relácie Pod lampou dochádza k niečomu, čo francúzsky sociológ Pierre Bourdieu nazýval symbolické násilie. Je to forma akejsi postcenzúry, v rámci ktorej je obmedzujúcim spôsobom vnucovaná téma i podmienky komunikácie. Moderátor navyše určuje pravidlá hry a ich dodržiavanie s premenlivou geometriou, takže každý hneď bez akýchkoľvek pochybností vie, na koho strane stojí (čo je ďalšia školácka chyba – porovnajme si to len s takými kvalitnými moderátormi ako Daniel Krajcer alebo Zlatica Puškárová). Štefan Hríb nielen udeľuje slovo a určuje poradie dôležitosti, ale zároveň nekorektným spôsobom skáče do reči spravidla tým, s ktorými nesúhlasí, kým svojich priateľov počúva ako na prednáške. Moderátor rozhoduje o tom, ako dlho bude kto hovoriť, určuje tón reči – rešpektujúci alebo pohŕdavý, pozorný alebo netrpezlivý. Je obzvlášť odpudzujúce, že o týchto nedostatkoch sa v zákulisí vášnivo diskutuje už dlhší čas, no doteraz nikto nemal odvahu ich verejne pomenovať z obavy, že ho do prestížnej relácie viac nepozvú – výrečný dôkaz o stave intelektuálnej poctivosti na Slovensku. Lenže tieto metódy predstavujú celkom zásadný problém z hľadiska demokracie: je zrejmé, že všetci účastníci debaty si na televíznej obrazovke nie sú rovní (v relácii Pod lampou je to povážlivé o to viac, že sa vysiela vo verejnoprávnej televízii). Pre nastolenie elementárnej rovnosti by bolo potrebné, aby moderátor pomáhal vysloviť sa práve tým, ktorí nie sú profesionáli z hľadiska komunikácie (ako napr. politici, publicisti, analytici). Ak chceme, aby niekto, kto nie je profesionál v rétorike, dokázal niečo povedať (a často vie veci výnimočné, ktoré by tým, ktorí majú slovo stále, ani nezišli na um), je nevyhnutné mu pri vyjadrovaní pomáhať a doslova sa dať do jeho služieb. Moderátor by si mal uvedomiť, že práve toto je priam sokratovské poslanie v celej sláve. Lenže práve toto Štefan Hríb vôbec nerobí. Nielenže znevýhodneným nepomáha, ale často sa ich usiluje skôr znemožniť. Dá sa to robiť mnohými technikami, ktoré moderátor ovláda – tým, že neudelí slovo v správnom okamihu, tým, že ho dá vo chvíli, keď to dotyčný už nečaká, tým, že dáva najavo svoju netrpezlivosť a pod. Naposledy to bolo takmer učebnicovo vidieť v diskusii o štrajku zdravotníkov. Je predsa absurdné, aby profesionálnemu politikovi vytvoril takmer monopolný priestor, kým lekárom-špecialistom, ktorí nemajú nijaké skúsenosti z politických duelov, často nielenže znemožňoval vyjadriť súvislú myšlienku, ale pokojne ich nechával urážať (hulvátstvo ministra Zajaca, ktorý doktorku Šebovú opakovane – aj po proteste dotyčnej – oslovil „zlatko“, nemá v tomto smere obdobu). Nehovoriac o tradičnej ideologickej pointe na záver, keď v rozpore s tým, čo tam zaznelo, zhrnie výsledok debaty do vlastného postoja – hoci tým hrubo prekračuje svoju úlohu moderátora. Sektárstvo bez alternatívnych tém Notoricky známou výhradou je skladba pozvaných diskutujúcich. Z hľadiska zámeru je totiž rozhodujúca. Zmena zostavy hostí v relácii môže dokonca viesť k zmene zmyslu výpovedí. Nejde len o sólo vysielanie s Petrom Šťastným, ktoré sa (ako výstižne poznamenal člen Rady STV Peter Malec) zmenilo na „adoráciu jednej osoby“. Ide o postup (Pod lampou zvyčajný), keď sa do vysielania pozve nereprezentatívna vzorka priateľov alebo známych moderátora, ktorým sekunduje nezriedka jediný človek s opačným názorom a niekedy sa tvorcovia neunúvajú pozvať žiadneho oponenta. Treba upozorniť, že takéto masívne ignorovanie názorového spektra spoločnosti si nedovolia ani komerčné televízie, pretože by to považovali voči divákovi za príliš nekorektné až urážlivé. Štefan Hríb síce rád zdôrazňuje, že jeho relácia ide „proti prúdu“ a že sa neprispôsobuje vkusu mainstreamu, ale to nie je pravda. V politických témach (či už je to štrajk zdravotníkov, problémy školstva, sociálne reformy, vojna v Iraku, otázky terorizmu a podobne) prakticky vždy zastával výrazne provládne stanoviská. Naopak, nikdy si nevšímal alternatívne témy ako otázky alterglobalizmu, environmentálne udržateľného života, rodovej rovnosti a podobne. Nejde tu teda o žiadne otváranie nových tém alebo tradičných problémov netradičným spôsobom, ale o ignorovanie základných pravidiel demokratickej diskusie. Táto relácia nám dokazuje, že nie každá kritika je premýšľavá, že sa treba naučiť starostlivo rozlišovať kritiku rutinnú, mediálnu, banálnu či konzervatívnu (ktorá vytvára iba alibi pre vládnucu moc a intelektuálnu lenivosť) od kritiky činorodej a imaginatívnej, ktorá je orientovaná do budúcnosti. Diskusia Pod lampou bol skvelý nápad, ktorý mohol vrátiť kritike jej tvorivú silu, no namiesto toho sa vyvíja ako propagandistická relácia s výraznými znakmi ideologického sektárstva. Napriek tomu musím zopakovať, že relácia tohto typu má a mala by mať svoje významné miesto na obrazovke. Štefan Hríb v nej profesionálne vyrástol na výraznú osobnosť televíznej publicistiky. Paradoxne najkvalitnejším reláciami boli témy z oblasti prírodných vied, o ktorých moderátor veľa nevedel – vďaka svojim prostoduchým otázkam robil presne to, čo by mal robiť moderátor na jeho mieste: pýtal sa za občanov, a tým po dlhých rokoch vrátil na obrazovky popularizáciu vedy (aj keď nie takým kvalitným spôsobom ako legendárny Jiří Grygar). Bolo by dobré, keby si nedostatky uvedomili sami tvorcovia relácie. V opačnom prípade si myslím, že sa celý problém skôr či neskôr dostane pred Radu pre vysielanie a retransmisiu, pretože v súčasnej podobe nespĺňa základné nároky kladené na vyváženosť programu. Autor je vysokoškolský učiteľ