Neverím, že všetci sú amorálni cynici a nihilisti. Nakupujú luxusné výrobky, aby mali pred očami, že všetky nemorálne rozhodnutia, asociálne kroky, zlovoľné počiny či prižmúrené oči nad krivdami stáli za to. Opíjajú sa svojim majetkom, ako alkoholici zapíjajú žiaľ fľaškou rumu. Bohatstvo je hodnotou iba dovtedy, kým nie je naplnené. Keď sa stane účelom, premieňa sa na nočnú moru.
Normálny človek by si ich nikdy nekúpil. Ich jediná pridaná hodnota je ukázať, že ich majiteľ má dosť peňazí na to, aby si ich kúpil. Lenže prečo to naši milionári robia? Ak sa na to pozrieme z psychologického hľadiska, dôvodov je hneď niekoľko. Spomeniem tri základné.
Majetok nadobudli na úkor iných
Po prvé, ak má niekto naozaj veľmi veľa peňazí, je takmer isté, že k nim nedošiel úplne morálnou, bezúhonnou cestou. Ak má niekto milióny eur, nemusel ich priamo nakradnúť, ale celkom určite musel urobiť vo svojom živote viacero rozhodnutí, ktoré ublížili, zničili, pošramotili, udupali, ponížili.
Mnohokrát je v rodokmeni bohatstva vpísaných desiatky až stovky nevinných obetí, ktorí za týmto bohatstvom stoja. Či už desiatky zničených rodín, keď sa hromadne prepúšťalo, aby fabrika mohla byť rozparcelovaná a predaná za vyšší zisk. Či už malá rodinná firma, ktorú rozdupala veľká korporácia. Alebo právny proces, v ktorom sa záujmy spojili tak, aby spravodlivosť prehrala. Často ide o rutinné rozhodnutia, nad ktorými sa už bohatí a mocní ani príliš nezamýšľajú. Pretože sledujú iba motív zisku. Lenže niečo „horké“ ostáva vo vnútri. Latentný pocit, že celý ten obrovský majetok, ktorý človek nadobudol, nadobudol iba na úkor nešťastia iných.
Samozrejme, ľudia, ktorým sa dnes nadnesene hovorí „úspešní“, budú navonok pôsobiť bezúhonne. Buď na to majú zapletené PR agentúry, alebo priamo novinárov. Ale vo vnútri možno cítia, že ich život nemá s morálkou nič spoločné. Hoci sa stokrát môžu vyhovárať na to, že len využívajú diery v zákonoch, zlý systém, alebo len proste normálne podnikajú a zlý je kapitalizmus, nie oni, to všetko ich nezbavuje zožieravého pocitu viny. Nepomáha ani charita či príspevky na cirkev. Tak ako existuje komplex menejcennosti, tak existuje aj komplex nemorálnosti. A títo ľudia ním trpia, hoci si to sami neuvedomujú. Svoj komplex nemorálnosti potrebujú niečím udusiť…
Poviete si: kdeže by naši milionári rozmýšľali nad morálkou. Ale ja neverím, že všetci do jedného sú amorálni cynici a nihilisti. Niekde vo vnútri tam ostáva určitý morálny nepokoj. Zbaviť sa ho nedá, a tak snažia sa ho prehlušiť. A preto nakupujú luxusné výrobky, aby mali neustále pred očami, že to stojí za to. Že všetky tie nemorálne rozhodnutia, asociálne kroky, zlovoľné počiny či prižmúrené oči nad očividnými krivdami, že to všetko stálo za to, a že dnes si môžu vďaka týmto svojim morálnym ústupkom dovoliť kúpiť, čo im len napadne. Opíjajú sa svojim majetkom tak, ako alkoholici zapíjajú žiaľ fľaškou rumu.
V zajatí snobizmu
Ľudská tragédia, ktorá sprevádza veľký majetok, sa z vnútorného sveta dostáva do spoločenského života vo chvíli, keď sa bohatí ľudia potrebujú cítiť rešpektovaní a docenení. Vo svojom živote zväčša len ubližovali, aby dosiahli zisk. Málokto im rozumie, málokto ich obdivuje. Zväčša nemajú žiaden duchovný rozmer, ktorým by oslnili okolie. Dokážu sa zviditeľniť iba svojim majetkom, a preto to ostentatívne robia. Darmo by presviedčali okolie, že svoj majetok nadobudli pre svoje schopnosti, talent či šikovnosť. V dnešnom svete megakorporácií nebohatnú najšikovnejší či najmúdrejší. Ako upozorňoval už americký sociológ Charles Wright Mills, „na stredných úrovniach sa vyžaduje špecializácia. Avšak výkonní špecialisti nie sú určení k vzostupu; povyšovaní sú iba muži so „širším“ rozhľadom. Čo to znamená? Znamená to, že odborník nedosiahol úroveň, na ktorej je všetko myslenie zamerané iba na zisk.“ Ako dopĺňa, základnou kvalitou úspešných ľudí v korporáciách nie je odbornosť, ale iba schopnosť „robiť dobrý dojem“.
Čo z toho celého vyplýva? Medzi tých najbohatších patria zväčša tí, ktorí nerobia žiadne ľudské ohľady – iba ekonomické ohľady. Najúspešnejší sú tí, ktorí konajú bez morálnych zábran. No jazvy na duši ostávajú…
Možno sa to nezdá, ale život bohatých nie je med lízať. Chudobnejší ľudia im ich majetok závidia, prinajmenšom sú o tom tí bohatí presvedčení. A tak sa postupne prestávajú stretávať s ľuďmi, ktorí nemajú toľko peňazí, čo oni. Navštevujú čoraz častejšie iba vyberané podniky, kam sa bežný smrteľník bez tučného konta v banke nedostane. Všímajú si snobské maniere, ktoré ich stále viac a viac obklopujú a postupne sa im prispôsobujú. A odrazu zisťujú, že si ostentatívne drahé a luxusné výrobky kupujú zo spoločenskej nevyhnutnosti, pretože vojsť do spoločnosti snobov s niečím vkusným, no napohľad menej hodnotným, znamená spoločenskú smrť. Ako možno uzavrieť, druhý dôvod, pre ktorý sa veľmi majetní ľudia obklopujú luxusným tovarom, je rovnako neprirodzený ako ten prvý – sú obeťou snobskej spoločnosti, do ktorej patria. Sú obeťou spoločenskej triedy, v ktorej sa nachádzajú. Pykajú za svoj spoločenský status stratou svojej slobody.
Vyvlastnenie by bolo vykúpením…
Tretí dôvod je prozaický. Keď máte všetko, odrazu zistíte, že si nič skutočne nevážite. Márne sa snažíte nájsť niečo nové, niečo drahšie, niečo, čo ste ešte neskúsili. Lenže tým sa len stále viac a viac ponárate do duchovnej prázdnoty. Túto prázdnotu sa snažíte vypĺňať bezmyšlienkovitým konzumom, čím si zakaždým iba kupujete novú vstupenku na kolotoč márnosti. Luxusný konzum je náhradou za život, ktorý vám uniká.
Byť veľmi bohatým človekom je zväčša ozajstnou ľudskou tragédiou. Ak človek nevie, čo s peniazmi, doslova sa nimi zadrhne. Nie hneď. Postupne, každým prázdnym konzumným dňom, ktorý prežije v latentnom zúfalstve a frustrácii. Pýtate sa: sú bohatí ľudia šťastní? Ak áno, tak určite nie preto, že sú bohatí. Bohatstvo je cieľom mnohých ľudí, ale iba preto, že im má pomôcť naplniť ich sny a potreby. Je hodnotou iba dovtedy, kým nie je naplnené. Vo chvíli, keď sa bohatstvo stane účelom osebe, premieňa sa na nočnú moru. A človek sa kvôli nemu mení na karikatúru, ktorej život je každý deň ovládaný krutými zákonmi snobstva a konzumu.
Byť veľmi, veľmi bohatým je veľkým nešťastím. Otázka je, prečo niekto bohatých ľudí nezbaví konečne ich neznesiteľného utrpenia? Veď oni niekde vnútri hlboko v srdci zo všetkého najviac túžia po príchode nového Lenina, aby ich zbavil toľkej vnútornej ťarchy…
Ilustračné foto: Eperales a Ali
