Doteraz – a ako vravieval, „navždy“ – žil v malom, skromnom rodičovskom domci v Lietavskej Lúčke, kde sa 16. februára 1935 narodil, prežil detské letá a takmer celý vek dospelosti. Tu sa našlo miesto pre malý ateliér, sem ho chodievali navštevovať jeho žiaci a priatelia, obšťastňovať štyri vnučky, štyri pravnučky, traja pravnuci, dcéra Daniela, syn Štefan a ostatní ľudia, blízki jeho srdcu i duši. Odtiaľto denne odchádzal do neďalekej Žiliny-Závodia do meštiackej školy. Odtiaľto ho rodičia a milovaný učiteľ Štefan Šálek, ktorý vycítil jeho výtvarné nadanie, vyprevádzali do severočeských Teplíc-Šanova, kde študoval na strednej keramickej škole. V Lietavskej Lúčke mu jeho žičlivé, dobrotivé srdce ráno 27. novembra 2020 naznačilo blížiaci sa odchod do večnosti, až sa mu krátko popoludní v žilinskej nemocnici navždy zastavilo.
Akademický sochár Štefan Pelikán. Foto: Miro Bellan
V roku 1951, ešte iba šestnásťročného, ho prijali na chýrnu pražskú Akadémiu výtvarných umení. Jediným odporúčaním, ktorým ho pred odchodom na prijímacie skúšky na vysokú školu „vyzbrojili“ stredoškolskí pedagógovia, bolo upozornenie na jeho evidentný a nie všedný talent. Ten sa potom, aj pomocou dôslednej teoretickej prípravy, snažili v prospech budúceho sochára zužitkovať, znásobiť a usmerniť takí vynikajúci Pelikánovi školitelia, ako bol sochár, profesor, ktorý ho učil figuratívnu tvorbu – Jan Lauda, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov takzvaného sociálneho umenia dvadsiatych rokov 20. storočia, autor náhrobného pomníka Jana Amosa Komenského v Amsterdame. Ale učil ho aj svetoznámy výtvarník – sochár, rezbár, medailér, portrétista a pedagóg profesor Otakar Španiel, u ktorého absolvoval prednášky a semináre z portrétnej tvorby a, pravdaže, z medailérstva, či profesor Max Švabinský, jeden z najvýznamnejších českých umelcov dvadsiateho storočia, osemnásobný rektor Akadémie umení v Prahe, neobyčajne zručný kresliar, grafik, zakladateľ moderného českého moderného výtvarného umenia. Svoju pražskú alma mater Štefan Pelikán ukončil v roku 1956 ako jej mimoriadne pracovitý a ambiciózny absolvent.
Štefan Pelikán bol umelcom širokého záberu v tom najplnšom zmysle tohto slovného spojenia. Rozpätie jeho tvorivých záujmov bolo neobyčajne rozsiahle. Vo výpočte jeho umeleckých aktivít nemôže chýbať maliarska tvorba (krajina, portrét i zátišie), grafika (voľná kompozícia, figuratívna tvorba, krajina, úžitkové grafické žánre), ale i scénografické štúdie pre divadelné hry, televíziu či módne prehliadky.
Dominantou však bola u neho sochárska práca. Jeho tvorivý sochársky rozlet osciloval od veľkých monumentálnych, takpovediac pamätníkových tém svetského i sakrálneho charakteru, až po subtílny prejav v komorných žánroch, ako je drobná plastika či pamätné medaily a plakety. Ale doménou jeho techniky univerzalistickej sochárskej tvorby bol predsa len portrét, ako jedinečný a špecifický záznam ľudskej podoby, v ktorom je zreteľný a neodškriepiteľný nielen rukopis jeho renomovaných, aj vo svete uznávaných učiteľov z čias pražských štúdií, lež aj úporné úsilie o dosiahnutie čo najplastickejšieho a najvernejšieho výsledného tvaru, hoc´ miestami poznačeného nemalou mierou štylizácie a výtvarnej skratky. Pracoval s hlinou, drevom, kameňom, bronzom, mosadzou, meďou, betónom. Každý materiál však používal a tvárnil tak, aby výsledná štúdia ľudskej fyziognómie bola reflexom hlbokej a dôvernej autorovej sondy do duše, ponoru do psychiky a letory spodobňovaného modelu. Na tento atribút svojej tvorby kládol majster Štefan Pelikán dôraz v každom prípade, či už zvečňoval sochársku podobizeň jednoduchého vidiečana, významného vedca, známeho kultúrneho dejateľa či niektorého z velikánov slovenskej histórie.
Občas sa pre vlastné potešenie vracal v námetoch k „svojim“ Francúzom, ale aj Slovákom, Rusom a Ukrajincom, ktorí sa počas Slovenského národného povstania zúčastnili bojov o Strečniansku úžinu. Z mozaiky rozprávaní svojho otca a historických fotografií vytvoril monumentálny portrét kapitána Georgea de Lannuriena a jeho druhov. V roku 1944 k nám prišlo do dvesto francúzskych občanov, z ktorých viac ako tretina – päťdesiati šiesti – sa do svojej sladkej Francie už nikdy viac nevrátili. V bojoch s fašizmom položili svoje životy aj za našu slobodu…
V čase Slovenského národného povstania mal Štefan deväť rokov, ale na odchod svojho otca do hôr si živo pamätá. Keď sa otec z Povstania šťastlivo vrátil, rozprával synovi o svojich francúzskych priateľoch, o veselých, roztopašných mladíkoch, ktorí aj do boja odchádzali s pesničkou a úsmevom na perách. Čo mali na duši, na srdci, to nevedno, tam nedovidel… Mladý Štefan si francúzskych partizánov, otcových spolubojovníkov, obľúbil, ako by to on, nie jeho otec, prežil s nimi tie pohnuté a krušné chvíle. Do svojho skicára si podľa otcovho rozprávania kreslil ich postavy, portréty, výjavy z bitiek. Keď odchádzal na štúdiá k profesorovi Otakarovi Španielovi, mal už celú kolekciu obrazov a sošiek s témou francúzskeho odboja na Slovensku. Tejto tematike sa programovo venoval aj počas štúdií na pražskej akadémii. Nevyhol sa jej ani po návrate domov. Hľadal a zhromažďoval historické dokumenty o pôsobení francúzskej partizánskej skupiny na Slovensku, zapisoval si spomienky ľudí, čo prišli s Francúzmi do kontaktu. A popritom, pravdaže, opäť kreslil, modeloval. Tvoril.
Š. Pelikán: Tvary a farby života: Foto Fedor Mikovič
Akademický sochár Štefan Pelikán ponúkol svoju kolekciu obrazov a sôch, nazvanú „Na večnú pamäť synom Francúzska“, Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Bola z toho nielen príťažlivá a historicky vzácna expozícia, ale aj sláva a uznanie. Výstava to bola totiž svojím zameraním prvá a jedinečná. Chýbal jej síce pátos a v minulom režime neodmysliteľné politikum, ale zato z obrazov vyžarovala ľudskosť, priateľstvo, solidárnosť, osobný zástoj tvorcu. Do Bystrice prišiel na jej vernisáž i prezident Kongresu francúzskych bojovníkov na Slovensku, ktorý mal sídlo v Manosque na juhu Francúzska, kde žilo najviac Francúzov, čo mali do činenia s protifašistickým odbojom u nás. Výstava zaujala aj vojenského pridelenca francúzskeho veľvyslanectva v Prahe. Ten zariadil, že kolekcia obrazov putovala do bretónskeho mesta Roscoff, kde G. Lannurien žil až do svojho skonu pred tridsiatimi dvoma rokmi. Po návrate zo Slovenska domov pracoval u Renaulta, neskôr ho v hodnosti generála Francúzskej armády poverili diplomatickým poslaním v Egypte.
V Roscoffe má náš umelec veľký kurz, dostával pozvánky na letné pobyty od primátora mesta, ktoré je administratívnym centrom Bretónska, ale aj od tamojších mecénov, ktorí túžia mať obrazy svojej krajiny od slovenského maliara na stenách svojich príbytkov a pracovní.
Bretónsko, svojrázny a pomerne drsný kraj na pobreží Atlantiku si Štefan Pelikán obľúbil na prvé videnie. Očaril ho vysoký odliv, počas ktorého sa kamene na skalnatom pobreží premieňajú v jeho predstavách na obrovské ružové, čierne, fialové, biele a zelené žulové sochy. Za dva týždne dokáže namaľovať aj stovku akvarelov a krajinárskych olejomalieb či portrétov. Bretónci mu v mnohom pripomínajú Slovákov. Sú srdeční, pohostinní, priateľskí. Učaroval mu bretónsky folklór. V ľudovej muzike prevláda zvuk gájd, harmoniky a bubnov, čosi na škótsky spôsob. Bretónci podčiarkujú svoj keltský pôvod. Kelti so svojou kultúrou a civilizáciou ovládli načas i naše územia – nečudo, že majstrovi Pelikánovi v mnohom pripomínali Slovákov.
Medzi seba, do mesta Toulus, ho pred časom pozvali aj členovia združenia AMICAL. Tvorili ho priami účastníci protifašistického odboja na Slovensku. Hoci po vojne žili roztrúsení po celom Francúzsku, pravidelne raz do roka sa všetci stretávali. Ich rady boli čoraz redšie, až napokon v polovici apríla tohto roku, popri mnohých iných zlých chýroch o rozmáhaní sa koronavírusu po našej planéte, prišla zlá správa aj z Francúzska: posledný pamätník nášho protifašistického zápasu v roku 1944, francúzsky bojovník za slobodné Slovensko v oslobodenej Európe, sa pobral do večnosti. V pondelok, v štrnásty aprílový deň roku 2020, zomrel v bretónskej obci Malestroit na západnom pobreží Francúzska, vo veku 96 rokov Roger Naël, posledný francúzsky priamy účastník bojov v Slovenskom národnom povstaní.
Š. Pelikán: Táto kytica nikdy nezvädne. Foto Fedor Mikovič
Všetci z nich dostali vysoké slovenské vyznamenanie – Medailu Milana Rastislava Štefánika, alebo ocenenie „Zaslúžilý bojovník proti fašizmu“, či „Pamätnú medailu SNP“. Všetky razili v Kremnickej Mincovni. Umelecký návrh na všetky tri plakety pochádzajú z pracovne Štefana Pelikána. Podobne, ako Lannurienova plaketa, ktorá zdobila hruď všetkých Francúzov, čo pred 76 rokmi prišli k nám, na brehy Váhu, podporiť Slovensko v jeho protifašistickom odboji.
„Veľmi si Francúzov vážim,“ hovorieval majster Pelikán, „lebo v tom čase, keď sa na našom území ešte bojovalo, vo Francúzsku už zavládla sloboda. Mohli ísť domov, ale požiadali de Gaulla, aby im povolil zostať na Slovensku a bojovať proti fašizmu, ten im vyhovel. Vtedy som si uvedomil, že oni bojovali za nás, za našu vlasť a našu slobodu, preto si zaslúžia aj našu úctu. Tú budem vždy preukazovať tým, ktorí sa za nás postavili. Zaslúžia si byť súčasťou našich dejín.“
V sochárskom, figurálnom a reliéfnom prejave majstra Pelikána, v jeho kresbových štúdiách aj v maliarskej tvorbe, ktorú umelec považoval viac za svojho koníčka ako za dominantný prejav svojho výtvarného snaženia, je neodškriepiteľným a zároveň nezastupiteľným hnacím prvkom jeho tvorby motivika ľudového prostredia.
Tá presvedčivo rezonuje najmä v jeho krajinomaľbe, ktorou sa prezentoval ako invenčný hľadač a zároveň citlivý, vnímavý, hĺbavý dokumentarista „odchádzajúceho“ Slovenska, krajinkárskych zákutí poznačených a celé stáročia kultivovaných múdrym ľudovým architektom. Vďačné námety na toto smerovanie svojich umeleckých výbojov autor nachádza nielen v okolí Rajca a v Rajeckej doline, ale aj na rozhraní Liptova a Oravy, v kraji, ktorý mu zvlášť prirástol k srdcu: vo Veľkom a Malom Borovom, v Prosieku, Kvačanoch, Hutách, ale najmä vo Vlkolínci nad Ružomberkom.
Umelec nezostával iba v ateliéri, či v rôznych kútoch Slovenska, aby vo svojej tvorbe zvečňoval jemu blízke témy, ako je príroda, ľudia, národná história, sakrálne výjavy a postavy. Nešetril námahou ani finančnými prostriedkami, aby sa rozhliadol aj po zahraničí, načerpal nové podnety a zdokonalil svoj prirodzený talent. Študijné cesty ho v priebehu rokov zaviedli do Francúzska, Nemecka, Švajčiarska, Rakúska, Poľska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Arménska, Azerbajdžanu, Gruzínska, Turkménska, Tadžigistanu a Uzbekistanu.
Štefan Pelikán v dobrej spoločnosti. Foto Fedor Mikovič
Jeho diela sú súčasťou súkromných zbierok milovníkov umenia nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Spojených štátoch amerických, Kanade, Veľkej Británii, Francúzsku, Gruzínsku, Arménsku, Azerbajdžane, Rusku či v africkom štáte Burkina-Faso.
Občas sa akademický sochár Štefan Pelikán vo svojej umeleckej činnosti vracal do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, teda do tej etapy svojho tvorivého života, keď vo svete, i vo vtedajšom Československu, ale aj v tvorbe vtedy mladého výtvarného umelca prevládala, či dokonca vládla moderna, kubizmus, nové smerovania a umelecké snaženia, ktoré neobišli ani našu výtvarnú kultúru. Do modernistického hnutia skupiny českých a slovenských umelcov, vrátane Mikuláša Galandu a skupiny Galandovcov, sa Štefan Pelikán zapojil s jemu vlastným tvorivým nasadením a elánom. Tým dokázal, že je umelcom vskutku všestranným, schopným zmocniť sa každej témy, každého materiálu, každej techniky, umelcom schopným vyjadriť sa realistickou formou tvorby i modernou výtvarnou skratkou.
Štefan Pelikán roku 1955 založil v Žiline Klub priateľov Francúzska a Slovenska, ktorého bol predsedom. Od roku 2000 bol tiež členom Klubu vojenských výsadkárov SR v Žiline, od roku 1995 členom Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave a v roku 1996 sa stal spoluzakladajúcim členom Klubu muzeálnej a galerijnej spoločnosti v Bytči.
Historická tematika v tvorbe majstra Pelikána je vskutku pozoruhodná. O slovenskú a českú históriu sa zaujímal už v mladosti. Viackrát stvárnil napríklad osobnosť Milana Rastislava Štefánika. Olejomaľby tejto významnej osobnosti slovenských a českých dejín od Štefana Pelikána môžeme vidieť v priestoroch veľvyslanectva Francúzskej republiky v Bratislave, v Múzeu rezistencie v Bretónskom meste Saint Marcel, i v pracovni primátora a v aule radnice mesta Roscoff.
Z pamätníkovej tvorby Štefana Pelikána hodno spomenúť Pamätník SNP v Lietavskej Lúčke, Pamätník oslobodenia v Zliechove, Pamätník kapitána Georgesa Lannuriena vo francúzskom Roscofe a pomník s bustou Jozefa Gabčíka na nádvorí kasární elitného 5. pluku špeciálneho určenia, ktorý má čestný názov Žilinský pluk Jozefa Gabčíka.
Soška „Zlatá Europea“ tiež pochádza z dielne akademického sochára Štefana Pelikána.
EURÓPSKA ÚNIA UMENIA – EUU (EUROPEAN UNION OF ARTS – EUA) so sídlom v Prahe ňou na návrh medzinárodných porôt oceňuje laureátov celosvetovo registrovanej Európskej ceny za umeleckú a kultúrnu činnosť – ZLATÁ EUROPEA (European Award for artistic and cultural activities – GOLDEN EUROPEA)
Tvorbu Štefana Pelikána ocenili mnohými vyznamenaniami a medailami na Slovensku i vo francúzskych mestách Roscoff, Saint Florent Cher a Malestroit. Cenu MADAME HUMANISTE 2012 dostal za podporu vzdelávacích programov pre deti a mládež na návrh Open society of artist a World Union of Culture. Bol držiteľom zlatej medaily generála Milana Rastislava Štefánika 1. stupňa, ktorú udeľuje prezident Slovenskej republiky a plakety Národného zhromaždenia Francúzskej republiky. Bol tiež čestným občanom Žilinského samosprávneho kraja, čestným občanom Klenovca a od roku 2018 Osobnosť Matice slovenskej, ocenenie prebral pri príležitosti 150. výročia založenia MS.
Akademický sochár Štefan Pelikán, od roku 2009 aj laureát prestížnej Ceny Európskej únie umenia – ZLATÁ EUROPEA, bol umelcom, u ktorého všetci jeho priatelia, ale aj výtvarní kritici, zvyknú vyzdvihovať tri vzácne ľudské vlastnosti: skromnosť, pracovitosť a pokoru. Pokora bola vari najdominantnejšou črtou jeho letory, celej jeho ľudskej podstaty. Pokora pred kumštom, pokora pred ľuďmi, pred prírodou, pred slovenskou krajinou s jej neopakovateľnými výtvarníckymi motívmi a zátišiami, pokora pred odkazom jednoduchého robotného človeka.
Životná i umelecká filozofia Štefana Pelikána, tohto robotníka umenia, skromného, prívetivého človeka, ktorý akoby sa programovo vyhýbal dlhým a neplodným akademickým diškurzom, je viac ako jednoduchá: cez tvrdú každodennú robotu dopátrať sa pravdy a pravdivosti. V živote i v umení.
