Odpoveďou by pokojne mohlo byť konštatovanie, že akákoľvek angažovanosť masy obyčajných (nepliesť si s Obyčajnými) občanov je zbytočná, pretože je bez efektu. Ten by sa pritom zrejme nedostavil, ani keby sa na referende zúčastnil plný počet oprávnených voličov. A ani keby bolo platné, teda keby napríklad drvivá väčšina občanov bola za… povedzme zníženie platov poslancov.
Prečo sa spochybňuje jednoznačnosť
Ako sa skončilo tohtoročné referendum, vieme. Prečo, to už zrejme svitlo aj tým najnaivnejším. Šéf parlamentu ešte pred referendom údajne povedal, že priame rozhodovanie ľudu uberá politikom moc – možno dúfajúc, že ak si to občania uvedomia, privedie ich to k urnám. Nepriviedlo asi aj preto, lebo skúsenosti hovoria, že politikom sú občania ukradnutí. Keby im výsledky platného referenda nevyhovovali, jednoducho by ich neuzákonili. Alebo by aspoň urobili všetko pre to, aby verejnosť presvedčili, že ich nemusia schváliť ako zákon. Inak si sotva možno vysvetlústaiť predreferendovú ekvilibristiku, v ktorej súperili rôzne „výklady“ článku ústavy o úzákonení názoru či želania väčšiny občanov referende. Ten totiž hovorí jednoznačne:
„Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon.“ (Piata hlava – Zákonodarná moc, čl. 98, odsek 2)
Nijaká iná alternatíva sa neuvádza. Napokon, bolo by dosť groteskné, keby niekoľko desiatok poslancov malo hlasovať o tom, či uzákonia, alebo neuzákonia vôľu niekoľkých desiatok či stoviek tisícov, alebo, nebodaj, pár miliónov ľudí. Tých ľudí, bez ktorých by sa v parlamente neocitli…
Občania, či otravné muchy?
Lenže ak rôzne skupiny či jednotlivci začnú o alternatíve v prípade, ak sa nijaká neponúka či nepripúšťa špekulovať, môže to byť pre občanov jasný signál: nech v referende rozhodnú hocijako, zákonodarcovia si aj tak urobia po svojom. Teda tak, ako to bude vyhovovať ich záujmom či záujmom úzkych skupín ľudí, ktorým v skutočnosti slúžia. Keby totiž slúžili občanom, zrejme by im nezišlo na um pokúšať sa akýmkoľvek výkladom spochybniť jednoznačnosť takého článku či odseku Ústavy SR, ktorý stavia občanov nad nich.
Ak to robia, akoby občanom odkazovali – pokojne si bzučte ako muchy, naša karavána pôjde ďalej tam a tak, ako to bude vyhovovať nám. Že to bude inak a že najdôležitejší v štáte sú občania, vyhlasujú len pred voľbami. Alebo vtedy, keď žiadajú vyhlásenie referenda s populistickými otázkami, o ktorých sú však presvedčení, že sa ich samých sa nijako nedotknú.
Veď si sotva si možno predstaviť, že by navrhli v referende odpovedať na otázky, či majú o poslaneckých platoch platoch rozhodovať poslanci, alebo občania – teda de facto zamestnávatelia poslancov. Čo by, mimochodom, bolo (bez ohľadu na právnické špekulácie a kľučky) azda jediné logické riešenie. Poslanci by sa pravdepodobne celkom oprávnene mohli domnievať (ale aj obávať), že účasť na takom referende by bola vysoká a občania by sa pravdepodobne rozhodli vziať rozhodovanie o poslaneckých platoch do svojich rúk. Pravda, ak by sa jasné znenie o uzákonení občianskej vôle vopred nejako šikovne nespochybnilo. A to by sa zrejme stalo, veď nič nemôže občanov od účasti vo voľbách odradiť spoľahlivejšie ako také pochybnosti.
Ľahostajných je stále dosť
O pár dní pôjdeme/nepôjdeme voliť svojich zástupcov do orgánov samospráv. Podľa odhadov bude účasť voličov v týchto voľbách zhruba päťdesiatpercentná. A bezprostredne po voľbách sa nepochybne bude siahodlho meditovať nad tým, či sa odhady od skutočnosti odchýlili veľmi, alebo len trochu, mnohí politici budú odsudzovať tých, ktorí svoj názor na nich vyjadria neúčasťou pri urnách. Že nielen ryba, ale aj občianska ľahostajnosť a skepsa smrdia od hlavy, teda od tých, ktorí rozhodujú bez ohľadu na želania svojich voličov, napadne zrejme iba máloktorým. A ak aj, tak si možno pomädlia ruky, že im to zasa vyšlo. Ľahostajných je stále toľko, že sa o svoje posty ďalšie štyri roky nemusia báť.
Trochu to pripomína situáciu, keď každý parlament priam o preteky prijíma toľko zákonov alebo ich noviel, že je vylúčené, aby si ich všetci poslanci stihli aspoň prečítať, nieto aby im rozumeli. Ale po odklepnutí každého z nich sú všetci spokojní: majú to za sebou a vykazujú činnosť. Vôbec im nezíde na um, že keby pri prijímaní zákonov nahradili kvantitu kvalitou, zabili by jednou ranou najmenej dve muchy. Zúžili by priestor na rôzne špekulatívne manipulácie či také výklady, aké by sa právnikom či politikom kedy hodili a zvýšili by dôveryhodnosť občanov nielen v naše zákony, ale aj v našich zákonodarcov – teda v seba samých.
Ilustračné foto: SITA/Martin Havran, SITA, SITA/Martin Havran a Nina Cherepashka
