Aj prostitúcia je násilie voči ženám

Keď roku 2002 Nemecko zlegalizovalo verejné domy, diskusia sa točila najmä okolo toho, ako sa pozerať na státisíce žien, ktoré predávajú svoje telá. Je to zarážajúce, ale západná spoločnosť je schopná moralizovať na tému „padlej ženy“, ale v súlade s vlastnou pokryteckou tradíciou nemá dosť odvahy otočiť zameranie debaty na tých, ktorí si tento špinavý obchod objednávajú – na mužských zákazníkov. Keď roku 2002 Nemecko zlegalizovalo verejné domy, diskusia sa točila najmä okolo toho, ako sa pozerať na státisíce žien, ktoré predávajú svoje telá. Je to zarážajúce, ale západná spoločnosť je schopná moralizovať na tému „padlej ženy“, ale v súlade s vlastnou pokryteckou tradíciou nemá dosť odvahy otočiť zameranie debaty na tých, ktorí si tento špinavý obchod objednávajú – na mužských zákazníkov. Jedinou krajinou sveta, ktorá túto zvrátenú logiku opustila, je dosiaľ Švédsko. V roku 1999 prijalo Zákon na ochranu žien proti násiliu, ktorý zakazuje „nákup sexuálnych služieb“ a trestá tých, ktorí si sex kupujú. Na prvý pohľad môže takéto opatrenie vyznievať nezmyselne. Veď „najstaršie remeslo sveta“ tu bolo, je a bude vždy a jeho legalizácia by zlepšila kontrolu nad hygienickými a zdravotnými podmienkami prostitútok, znížila riziko AIDS a ktovie čo ešte. Za touto dojemnou starostlivosťou však treba vidieť aj dlhodobé snahy skupín obchodujúcich so ženami zlegalizovať tento biznis, urobiť ho „čistým“. Nečudo. Globálny obrat z neho prekračuje zisky z obchodu s drogami a politici si zasa sľubujú nové zdroje príjmu v podobe daní. Môžeme však o sexe povedať, že je to biznis ako každý iný? Odpoveď znie: rozhodne nie. Dvojitá optika Pred niekoľkými rokmi vystúpila na Svetovom sociálnom fóre v Porto Alegre argentínska aktivistka, ktorá sa vo svojej vlasti snažila založiť ochrannú organizáciu pre prostitútky. Do pamäti sa prítomným vryli najmä jej záverečné slová: „Toto naozaj nie je zamestnanie, ktorým by sme sa chceli živiť.“ Skutočne, len málo ľudí si uvedomuje, že nijaká žena si nepredstavuje svoju „kariéru“ ako doživotná prostitútka. Napriek tomu od roku 1996 nebol prijatý jediný dokument EÚ, ktorý by nerobil prísne rozdiely medzi „dobrovoľnou“ a „nútenou“ prostitúciou. Feministické organizácie právom poukazujú na to, že drvivá väčšina peňazí investovaných do kampane proti obchodu so ženami je venovaná vysvetľovaniu rizík mladým dievčatám, no takmer nijaké zdroje neprúdia na osvetu pre mužskú časť populácie, aby si uvedomila, čo vlastne podporuje. Uplatňuje sa tu úplne pomýlená filozofia. Prostitúcia by nemala byť odsudzovaná z tradičných morálnych dôvodov, ale jednoducho preto, lebo sexualita nie je určená na predaj a zneužívanie jednotlivca. Otázka obchodu s ľuďmi sa po prvýkrát stala agendou Európskej únie na konferencii vo Viedni roku 1996. Už vtedy sa odhadovalo, že do členských krajín EÚ bolo predaných asi 500 000 ľudí, prevažne žien, ale aj detí a mladých chlapcov. Dnes sa toto číslo takmer zdvojnásobilo. 90 percent týchto ľudí bolo dodaných na sexuálny trh, predovšetkým pornografiu a prostitúciu. Väčšina politikov a organizácií v rámci EÚ sa však o tomto probléme naďalej vyjadruje všeobecne. Prijímané direktívy sú v podstate dvojakého druhu. Prvé z nich kriminalizujú „všetky články reťaze“ – s výnimkou zákazníkov. Je teda trestným činom získavať, transportovať a zadržiavať ľudí na predaj, ale je dovolené si ich kúpiť. Druhá skupina direktív špecifikuje, ako sa starať o obete tohto zločinu. Nikto sa však nezaoberá koreňmi, príčinami tohto problému, vrátane takých, ako je nesporne chudoba. Vzrastajúci tlak má finančné pozadie Tlak na legalizáciu sexuálneho priemyslu rastie od osemdesiatych rokov minulého storočia, ale prelomom bola v tejto oblasti Svetová konferencia OSN o ženách v Pekingu v roku 1995. Summit prijal akčný plán, ktorý po prvý raz použil termín „nútená prostitúcia“, čím bremeno dôkazu presunul na obete samotné. Inými slovami, pozornosť sa nesústredila na páchateľov, ale ženy museli dokázať, že vykonávajú túto činnosť proti svojej vôli. Navyše, kruhy napojené na tento biznis spustili kampaň, výsledkom ktorej bolo striktné odlíšenie obchodu so ženami od prostitúcie. V roku 1997 sa do Amsterdamu zišla konferencia, ktorá mala za úlohu pripraviť európske smernice na boj proti obchodu so ženami. Jej súčasťou bolo aj fórum mimovládnych organizácií. Feministické združenia, ktoré nesúhlasili s obmedzením definície sexuálneho zneužívania, však na toto stretnutie neboli vpustené. Hlavným argumentom bolo, že prostitúcia je „kontroverzná“ otázka, že jednotlivé krajiny majú odlišné právne systémy a že je nemožné, aby všetci súhlasili so zákazom prostitúcie. V skutočnosti však mnohé krajiny prijali tento argument bez akejkoľvek diskusie. Niektoré organizácie (napríklad Medzinárodný výbor pre ľudské práva) dokonca prišli s absurdnými návrhmi, aby sa tieto otázky stali súčasťou humanitárnej agendy: vraj každá žena má „právo prostituovať a slobodne podpísať zmluvu so sprostredkovateľmi a kupliarmi“ a dokonca i „právo na ochranu svojej kariéry prostitútky“. Zvrátenosť tohto trendu však pokračuje. V roku 1998 Medzinárodná organizácia práce vydala správu o „sexuálnom sektore v juhovýchodnej Ázii“, ktorá odporúča pragmatický prístup k prostitúcii a vyslovuje sa za zdanenie týchto „lukratívnych aktivít“. O tri roky neskôr Svetová zdravotnícka organizácia vyzvala na „legalizáciu sexuálneho priemyslu“ s odôvodnením, že by to pomohlo dostať pod kontrolu epidémiu AIDS. Je šokujúce, že tento argument sa používa napriek tomu, že Thajsko, kde sa legálna sexuálna turistika podieľa na HDP 14 percentami, patrí medzi krajiny, ktoré sú najviac ohrozené vírom HIV. Je najvyšší čas pochopiť, že takéto uvažovanie je buď na celej čiare pomýlené alebo motivované vidinou obrovských ziskov. Stručné dejiny abolicionistického hnutia Vráťme sa trochu do histórie. Medzinárodná konvencia pre zákaz obchodu s ľuďmi bola prijatá Valným zhromaždením OSN 2. decembra 1949, čiže len rok po schválení Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Konvencia bola najmä výsledkom abolicionistického a feministického hnutia vo Veľkej Británii, ktoré odštartovala a viedla Josephine Butlerová roku 1866. Kým otroctvo bolo zrušené takmer vo všetkých európskych štátoch, Butlerová argumentovala, že systém prostitúcie treba považovať tiež za formu otroctva. V tom čase Napoleon III. zaviedol po prvýkrát systém regulácie prostitúcie (nazývaný „francúzsky systém“), ktorý čoskoro ustanovili vo väčšine krajín Európy pod rúškom „ochrany verejného zdravia a hygieny“. V skutočnosti, ako zdôrazňovali feministické organizácie, tento systém bol založený na takej vízii spoločnosti a ľudskej sexuality, v ktorej sú ženy zredukované na nástroje mužskej rozkoše. Prostitútky boli vystavované násiliu a donucované k zdravotným kontrolám, ktoré opisovali ako sexuálne mučenie. Systém umožňoval takéto ženy vydierať a znášať ponižovanie alebo – ak boli nepoddajné – uväzniť ich. Práve Josephine Butlerová vyzvala na zrušenie tohto systému. V roku 1869 zverejnila manifest, ktorý podporilo 120 osobností. Hnutie sa čoskoro rozšírilo po celej Európe i Spojených štátoch, zahŕňalo veriacich i neveriacich. Medzi jeho najvýznamnejších prívržencov patril aj socialista, pacifista a historik Jean Jaurés či spisovateľ, dramatik a básnik Victor Hugo. Madame Avril de Saint Croix neskôr preniesla túto problematiku na pôdu Spoločnosti národov. V rokoch 1927 a 1932 táto svetová organizácia predložila dve hlavné tézy, podľa ktorých existencia verejných domov a regulácia prostitúcie vedie k nárastu národného i medzinárodného obchodu so ženami. Z týchto téz sa zrodila idea novej medzinárodnej konvencie, ktorá by zakázala obchod so ženami a prostitúciu. O návrhu konvencie sa začalo rokovať už roku 1937, no jej dokončenie sa už realizovalo pod patronátom OSN v spomínanej konvencii z roku 1949. Dnes je táto konvencia napádaná falošnými argumentmi, že trestá ženy – čo je, mimochodom, zákerne účelová dezinformácia. Opäť sa do verejnej mienky vracia romantická predstava prostitútky tak, ako bola zobrazovaná v literárnych dielach v 19. storočí a ako sa dostala na plátna filmov v 20. storočí. Tieto kruhy dokonca zneužívajú feministickú argumentáciu a hovoria o „slobodnej žene“, ktorá si na rozdiel od vydatej vraj môže robiť so svojím telom, čo chce. Nemôžeme nevidieť, komu záleží na takejto interpretácii problému a kto má z toho najväčšie zisky. Zákazník chce predsa čerstvý tovar a zákazník má vždy pravdu… Pokračujeme v antickej tradícii? Okolo roku 600 pred Kristom zaviedol Solón v Aténach zákon „na ochranu štátu a rodiny“. Slobodným mužom sa v ňom zaručovala úplná sexuálna sloboda pred i po uzavretí manželstva, zatiaľ čo od žien sa očakávalo bezpodmienečné panenstvo. Na druhej strane boli oficiálne určené ženy na prostitúciu – otrokyne a vojnové zajatkyne – a ich príjem sa zdaňoval. Tak sa zrodilo „najstaršie remeslo“. Niektoré feministky však práve s poukazom na túto skutočnosť zdôrazňujú, že najstarším remeslom ženy je pôrodná asistentka a prostitúcia by mala byť považovaná aj z hľadiska svojho historického pôvodu za násilie páchané na ženách. Kto akceptuje túto antickú tradíciu, musí tým akceptovať aj skutočnosť, že i dnes sa štyri milióny žien a detí ročne prevážajú cez hranice z dôvodov sexuálneho vykorisťovania. Musíme tým akceptovať, že raz medzi nim môžu byť aj naše dcéry, synovia alebo príbuzní. Podstata prostitúcie sa totiž nezmenila. To len my sme jej pokryteckými morálnymi frázami prikrášlili vzhľad. Neviem preto zakončiť výstižnejšie ako slovami, ktoré napísala Josephine Butlerová roku 1875: „Krádež a vražda patria medzi zločiny, ktoré vždy existovali, ale žiadna spoločnosť si nedovolila povedať: keďže nemôžeme zničiť lúpež a vraždu, akceptujme spôsob života, ktorý sa im prispôsobí, ktorý zavedie ich reguláciu a monitorovanie, napríklad zákon, ktorý určí, na akom mieste, v akom čase a za akých podmienok bude dovolené kradnúť a vraždiť.“ Nezdá sa vám, že sa približujeme k čomusi podobnému? Autor je predseda Združenia svetoobčanov (www.svetoobcan.sk) (Za cenné informácie pri spracovaní tohto článku ďakujem poslankyni Európskeho parlamentu za Švédsku ľavicovú stranu Marianne Erikssonovej).