Aj oni sú my

Bolo dačo po deviatej večer. Sídlisko, kde som vystúpila z električky, v každej ruke po dve nákupné tašky, ďalšia na pleci, pomerne ľudoprázdne a stíchnuté – ako pri majstrovstvách sveta v hokeji vždy. Prvou dámou väčšiny domácností bola v tej chvíli televízna obrazovka. Chodníky aj cesty boli zvlhnuté od tejto jari zriedkavého dažďa, takže som mala čo robiť, aby som zaťažená nákupom nepristála nižšie, ako by mi bolo milé. Viac ako okolo seba som sa teda dívala pod nohy. Keď som však zdvihla oči pri priechode cez štvorprúdovú cestu rozdelenú električkovými koľajnicami, stŕpla som. Uprostred cesty sa na invalidnom vozíku so sebou i s cestou mocoval človek ťažko určiteľného veku. Nie a nie sa pohnúť, a zjavne nielen pre svoje postihnutie; podľa všetkého si kdesi prihol trochu viac, ako zniesol. Ibaže to sa mi v tej chvíli zdalo nepodstatné. Bol to človek a z diaľky bolo vidieť, ako sa k nemu značnou, ani v najmenšom nie predpísanou, rýchlosťou rútili autá. A ja som si s plnými taškami v rukách pripadla pripomalá na to, aby som utekala na pomoc tak rýchlo, ako by sa žiadalo. Vtom odkiaľsi spoza kríkov vybehlo na zebru k invalidovi asi päť dvanásť- až pätnásťročných chlapcov. Uľavilo sa mi – pomôžu mu. Lenže táto úvaha sa ukázala ako hlboký omyl. Chlapci síce muža obstali, ale nie preto, aby mu pomohli. Jednému sa v rukách párkrát čosi zablyslo a potom, keď už boli autá hrozivo blízko aj na ich bezhlavú detskú odvahu, ušli na chodník. „Preboha, prečo tomu človeku nepomôžete, vidíte, že ja mám plné ruky,“ zavolala som na nich. Začali sa smiať a utekali preč. Vzápätí som si uvedomila, že to zablysnutie v rukách jedného z nich vyšlo z mobilu. Úbožiak uprostred cesty vzbudil ich pozornosť len ako objekt na fotografovanie. Vtedy som zistila, že svedkom absurdnej scény nie som sama. Kým som zmeravená čakala, že chlapci mužovi na vozíčku pomôžu, zastala vedľa mňa mladá žena a stoicky čakala, čo sa bude diať. Zastali, našťastie, aj autá. Pravda, vodiči stoicky nečakali, ale nervózne na nešťastníka vytrubovali. Stačilo. Tašky-netašky, šmykľavo-nešmykľavo, vybehla som na cestu a pokúšala som sa chlapíka dostať z dosahu áut. Išlo to ťažko, nákupy ma prevažovali, jemu podchvíľou padali nohy z podložky, takže vozík sa zadrhával, ale nakoniec sa to podarilo. Bol v relatívnom bezpečí električkovej zastávky. Polovičná pomoc v tomto prípade by však nebola nijaká pomoc. Nechať ho na zastávke by bolo len o málo prospešnejšie, ako nechať ho uprostred cesty. Navyše, ako sa ukázalo, potreboval sa dostať až na druhý chodník. Pobiede sa mi podarilo ho tam dotisnúť. Hoci ma brblavo (lebo pripito) a ďakujúc ubezpečoval, že ďalej to už zvládne sám, vracajúc sa späť som sa cítila možno úbohejšie ako on. Urobila som dosť? Úvahy vzápätí prekryl ďalší, nemenej intenzívny zážitok. Malá dodávka blížiaca sa k zebre, pri ktorej som sa ešte vždy sama seba spytovala, či som pre človeka na vozíčku neurobila málo, spomalila a zastala. Vodič, ktorý mi pokynul, aby som prešla, to vyriešil za mňa. Vykročila som domov. Ale takmer sa mi to stalo osudným. Z druhého jazdného pruhu sa totiž na mňa spoza dodávky vyrútilo osobné auto, ktorému som sa stačila vyhnúť azda ani nie na vzdialenosť pol metra. Jeho vodič vôbec nevnímal (alebo nechcel vnímať), že dodávka pred ním zastala pred zebrou preto, aby po nej mohol ktosi prejsť. Čo by sa asi bolo stalo, keby v tej chvíli po tej ceste prechádzal invalid na vozíku? Alebo aj bez neho. Stihol by sa vyhnúť vodičovi, ktorý zjavne nemyslel na viac ako na seba a na svoj cieľ cesty? Takmer ako tí chlapci, ktorým nešlo o to, aby chlapíkovi v núdzi – a v tej chvíli nebolo podstatné, ako ani prečo sa do nej dostal – pomohli, ale aby si ho odfotografovali. Takmer ako tá slečna, ktorá sa na to všetko dívala s rukami vo vreckách uvažujúc možno len o tom, aby sa čo najskôr dostala k televízoru a stihla ešte aspoň časť vyraďovacieho hokejového zápasu. Takmer ako ja, ktorá som sa uspokojila s tým, že som síce človeka v núdzi nenechala uprostred cesty napospas autám, zato som ho nechala napospas jeho momentálnemu problému. Odvtedy sa neviem zbaviť otázky, do akej miery sú takí, na prvý pohľad bezproblémoví (lebo neinvalidní, neznetvorení, neopití, neufúľaní atď.) ako my, teda aktéri tej večernej príhody, zodpovední za prepad tých problémových (lebo invalidných, znetvorených, opitých ufúľaných atď.). Za to, že sa ocitnú v stave, keď sa ich štítime natoľko, až im váhame pomôcť aj s takým jednoduchým úkonom, ako je prechod cez cestu. Ba rútiaci sa za svojimi cieľmi by sme tých pomalších, menej šikovných, starších, skrátka iných ako my, neváhali ani zabiť. Ako ten vodič, ktorému bolo jedno, že spoza auta jeho ohľaduplnejšieho kolegu ktosi môže skončiť pod jeho superrýchlym autom. Filozof by na tú otázku možno vedel odpovedať. Lenže – stačí len vedieť odpovedať?