Keď hrá mužstvo rozhodujúci zápas o udržanie sa v A-kategórii majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, všetky svoje sily podriadi maximálne premyslenej taktike. Kto do týchto predstáv nezapadá, musí sa podriadiť spoločnému cieľu tímu a sledovať celý duel na lavičke. Zdá sa, že v politike je to naopak: namiesto strategického uvažovania rozhodujú intrigy. V prípade ľavičiarov rozhodne. Keby to človek nevidel na vlastné oči, asi by neuveril. V SDĽ sa ani po odchode tých, ktorí vraj najviac brzdili rozlet tohto politického subjektu, neskončil vnútrostranícky zápas. Jej predseda Pavel Koncoš má naozaj neľahkú pozíciu. Na jednej strane vedie tichú vojnu so stále najvplyvnejším mužom v SDĽ – Jozefom Migašom, ktorej zmysel mi okrem osobnej márnomyseľnosti akosi uniká. Na druhej strane má proti sebe prakticky celý republikový výbor, čo odhaľuje jeho vážne slabiny v politickej taktike, pretože len amatér sa púšťa do takých vážnych celospoločenských súbojov a nezabezpečí si podporu najvyššieho orgánu strany. A akoby toho nebolo dosť, rozhneval si aj členov poslaneckého klubu, ktorým dal jasne najavo, že obdobie ich parlamentného ohrevu sa definitívne končí. Solidarita v egoizme Posledný krok však jednoducho musel urobiť. Strana, ktorá chce získať späť stratenú dôveru, nemôže vsádzať na ľudí, ktorí sú zosobnením neúspechu. Ak ešte existuje pre SDĽ nejaký spoločný vyšší cieľ, mali by to aktéri tejto hry o prežitie pochopiť. Namiesto toho sme svedkami absurdnej ruvačky o miesta na kandidačnej listine, akoby tí ľudia naozaj verili, že sa môžu znovu stať poslancami, akoby stále nechápali vážnosť situácie a nedokázali si spočítať preferencie vlastného politického subjektu. Egoizmus v strane zdôrazňujúcej hodnotu solidarity dosiahol historický vrchol totožný s absolútnym morálnym rozkladom. Aj tí najväčší intrigáni musia pochopiť, že SDĽ vošla do štádia, keď jej nepomôže nijaká politická mágia. Jediným možným, aj to iba teoretickým, riešením je radikálny rozchod s doterajšími praktikami a nasadenie novej politickej generácie, ktorá nebude obhajovať nemožné, ale stelesňovať predstavy voliča o napĺňaní ľavicovej politiky. To by však musela SDĽ nielen pripustiť, že vstup do tejto vlády bol strašný omyl, no priznať i to, že sa jej pôsobenie v Dzurindovom kabinete skončilo totálnym fiaskom. Na to však nie sú pripravení práve tí, čo sa na tomto debakli najviac podieľali. Od nich môžeme očakávať nanajvýš to, že budú preceňovať čiastkové úspechy, ktoré však z hľadiska podstaty ľavicovej agendy predstavujú iba nadstavbové otázky. A tak, kým Koncošovo krídlo (ak sa dá pri dnešnej osamotenosti lídra SDĽ vôbec o niečom takom hovoriť) schizofrenicky presadzuje dôrazné dištancovanie sa od vládnej politiky strany, migašovci nachádzajú paradoxne v tejto otázke styčné body s weissovcami, ktorí sú rovnako presvedčení o úspešnom pôsobení ľavicových ministrov. Vzťahy v ľavej časti politického spektra sa tak zavŕšili absurdným spôsobom. V situácii, keď Koncoš získal obrovskú podporu delegátov trnavského 7. zjazdu SDĽ a nedokázal ju zužitkovať vo svoj prospech, má jedinú šancu: požiadať účastníkov nominačného zjazdu, aby dôverovali jeho predstavám o realizácii ľavicovej politiky, a získať pre tieto ciele plnú moc. V opačnom prípade by mal odísť so vztýčenou hlavou a prenechať zodpovednosť za voľby tým, ktorí strácajú sebaúctu a vysielajú milostné signály k novovzniknutej SDA, zabúdajúc na to, že ešte nedávno nevedeli Petrovi Weissovi prísť na meno. Privatizácia rakvou SDĽ Najžalostnejšie na tejto situácii je, že roztrieštená ľavica ide do nadchádzajúcich volieb bez minimálnej predstavy vlastnej obrody. Pod lákavým pozlátkom SDA sa skrýva šokujúce obsahové prázdno, ktoré dokázalo vsadiť iba na demagogické reči o modernizácii ľavice a vzkriesené tváre dvoch kultivovaných politikov. Ak na to volič skočí, jeho rozhodnutie bude rovnako iracionálne ako v prípade Ruskovho ANO. Predstavitelia SDA sa totiž dosiaľ vyhýbajú zásadným politickým problémom, nedozviete sa od nich odpovede na otázky týkajúce sa vzťahu k privatizácii energetiky, čo vzbudzuje skôr podozrenie, že túto najväčšiu nehoráznosť súmraku Dzurindovej vlády ticho podporujú. Napokon, sám Milan Ftáčnik uviedol ako jednu z hlavných príčin rozchodu s SDĽ nesúhlas s brzdením privatizácie SPP, čo je dosť pozoruhodná ideologická rošáda. Práve vzťah k privatizácii je jedným z hlavných kameňov úrazu pôsobenia SDĽ vo vláde. Ľavičiari si totiž až teraz uvedomili, aké budú dosahy privatizácie na sociálnu oblasť, hoci to mali vedieť už pred dvoma rokmi, keď sa celý proces nákladnej prípravy začal. Privatizácia patrí jednoznačne medzi najväčšie politické chyby SDĽ v končiacom sa volebnom období. Niesla sa v čisto neoliberálnom duchu za výdatnej asistencie tejto strany, často bez elementárneho zdôvodňovania verejnoprospešnej zmysluplnosti tohto procesu. Privatizácia sa zmenila na nenásytný samoúčelný projekt, ktorý nepriniesol nižšie ceny, nové pracovné miesta, ani všeobecný blahobyt. Ľavičiari akoby prestali vnímať, že ľuďom sa pri pojme súčasná vláda nevynoria integračné úspechy, ale masívna privatizácia a korupcia. Nezainteresovaný občan má často dojem, akoby sa s blížiacim koncom éry tohto kabinetu nervózne hľadalo všetko, čo by sa ešte dalo sprivatizovať. Kým sa posledný vládny úradník opýta: „Je na Slovensku ešte niečo na predaj?“, ľavičiari stratia posledné ekonomické páky na presadzovanie vlastnej sociálnej politiky. A je symptomatické, že aj dnes, keď by mali nabrať odvahu zastaviť toto nezmyselné šialenstvo, hľadajú skôr trápne výhovorky ako to ospravedlniť pred voličmi. Rezignácia na sociálne problémy Ľavica je ideologicky evidentne v koncoch. Sme svedkami toho, ako sa v otázke privatizácie strategického priemyslu redukuje záujem ľavice na výšku výnosov. Ak sa má ľavica od pravice líšiť iba v tom, či má byť priama daň o pol percenta vyššia a nepriama daň o rovnaký zlomok nižšia, alebo to má byť radšej naopak, potom netreba usporadúvať voľby, ale hod mincou. Nedostatok invencie sa ľavicový establishment pokúša zakryť otrepaným klišé o potrebe modernizácie. A to napriek tomu, že tento pojem je v politike rýdzo neoliberálnym objavom. Vyznačuje sa presunom pozornosti na budovanie občianskej spoločnosti, rozvoj informačných technológií a zvyšovanie súkromného zisku. Iba v sociálnej rovine je pokrok, ktorý prináša modernizácia, eufemisticky povedané, problematický. Výsledkom tohto procesu je, že nadstavbové problémy sa nestávajú pre ľavicu oživujúcim doplnkom, no podstatou politickej agendy. Táto rezignácia na historicky nevyriešené sociálne problémy však pre ľavicu nemá žiadne mravné zdôvodnenie. Dnes môžeme s pokojným svedomím zopakovať to, na čo SLOVO upozorňovalo už pred troma rokmi: ľavica na Slovensku neexistuje. Sociálnodemokratická byrokracia, ktorá sa na jej odkaze priživuje, vedome umŕtvuje sociálny zápas a stáva sa nedôstojným partnerom pre pravicové sily. To, čo nazýva nevyhnutným politickým kompromisom, je obyčajný špinavý politický obchod. Sami si odpovedzte, či slovenskú ľavicu môže zachrániť elita, ktorej ľavicová hrdosť sa končí pri privatizácii SPP. To platí práve tak o oportunistickej SDĽ, ako aj o marketingovo uhladenej SDA, ktorej lídri sa dnes tvária, akoby neniesli nijakú zodpovednosť za neúspechy tejto koalície, akoby už raz nedoviedli ľavicu na pokraj záhuby. V západnej Európe sa politici po vlastnej prehre sťahujú do politického dôchodku. U nás sú reinkarnovaní ešte nešikovnejšími politikmi. Toto má byť perspektíva, z ktorej si má vybrať volič? Skutočná nádej dnes môže povstať len z občianskej ľavice, z tej legendárnej ulice, ktorou salónni socialisti doteraz tak vehementne pohŕdali. Práve preto v súčasnosti ľavicová strana nepatrí do vládnych budov, ale medzi rastúce nespokojné davy na uliciach. Ak ľavica nebude podchytávať sociálny odpor, no bude sa ho usilovať vedome tlmiť, stane sa pre svoj tradičný elektorát nepotrebnou. Nemusíme zdôrazňovať, že politické elity SDĽ, SDA, SDSS a SOP sa medzičasom takými už dávno stali.
