Článok profesora Višňovského Vedecký výkon alebo vedecké dielo? výstižne popisuje situáciu v našej vedeckej komunite. Vrátane upozornenia na skutočnosť, že vo vedeckej práci prevláda snaha o jej hodnotenie nad snahou o vedu samotnú, nad snahou o príspevok k poznaniu. Tento rys prevláda u tých, ktorí „produkujú“ vedecké výsledky, ako aj u tých, ktorí hodnotia výsledky práce iných.
Upozornenie na nedostatky je dôležité, ale spravidla nestačí na ich odstránenie. Dokumentuje to skutočnosť, že na tento rys našej vedeckej komunity upozornil už začiatkom deväťdesiatych rokov profesor Igor Kluvánek krátko po svojom návrate z austrálskeho exilu. Po jednom zasadaní vedeckej rady Prírodovedeckej fakulty UK napísal veľmi emotívny list, v ktorom sa pozastavuje nad tým, že vedecká rada hodnotí uchádzača o titul podľa počtu publikácií, a nie podľa toho, čo urobil. Bolo by zaujímavé porovnať obsah listu profesora Kluvánka s článkom profesora Višňovského. Ilustrovalo by to či a ako sa zmenila situácia vo vedeckých kruhoch v priebehu takmer tridsiatich rokov.
Ilustrácia: Clipart
Možno by sa list profesora Kluvánka dal v archívoch nájsť. Avšak dôležitejšie, ako hľadať tento list, je pokúsiť sa nežiaduci stav napraviť. Malo by sa začať zistením, čo sú jeho príčiny. Akou mierou sa na situácii podieľa orientácia spoločnosti na materiálnu stránku života, akou zneváženie vedomostí (vzdelania), honba za spoločenským postavením (za titulmi) a akou mierou sa na tom podieľa spôsob dosahovania titulov, teda spôsob hodnotenia práce adeptov vedy. Vrátane zistenia, či príčinou súčasne prevládajúceho spôsobu hodnotenia vedeckých prác je neochota, pohodlnosť, alebo nedostatok ľudí, ktorí sú na takej odbornej úrovni, aby mohli hodnotiť kvalitu predložených prác. Takéto zistenia sú dôležité, lebo od nich závisí cesta, ktorou by sa (snáď) dala dosiahnuť náprava.
Pokiaľ je príčinou nežiaducej situácie neochota alebo pohodlnosť hodnotiteľov, situácia by sa dala čiastočne zmeniť zvýšením ich honorovania. Nemyslím len finančného honorovania, možno že dôležitejšie je spoločenské honorovanie (predsa slovo „honorovanie“ je odvodené od slova „honor“, teda „česť“).
Ak je však príčinou nedostatok ľudí spôsobilých rozpoznať vedecký prínos predkladaných prác, riešenie je jediné a je bolestivé – počet orgánov, ktoré majú právo hodnotiť, prispôsobiť počtu kvalifikovaných hodnotiteľov. S tým zrejme musí súvisieť i zníženie počtu organizácií, ktoré majú právo a povinnosť zamestnávať adeptov vedeckého stavu. No útvary, ktoré by po takomto riešení zostali, by mali veľkú šancu stať sa uznávanými vedeckými pracoviskami.
To, že „snaha o tituly“ bola pred tridsiatimi rokmi výrazná, môžem ilustrovať príhodou z počiatku deväťdesiatych rokov. V tom čase, v snahe oslobodiť sa od „politicky nominovaných ľudí“ na postoch ovplyvňujúcich vedecký život, bola vytvorená možnosť vyhlásiť „rekonkurzy“ na profesorské miesta. Ako predseda akademického senátu školy som vtedy zašiel na jednu katedru za ľuďmi, o ktorých som mal dobré referencie. Išiel som tam s otázkou, či nemienia žiadať rekonkurz na profesora z ich katedry, o odbornej úrovni ktorého som mal negatívne referencie. Negatívne referencie mi potvrdili, ale rekonkurz odmietli so zdôvodnením: „A kto nám potom bude potvrdzovať naše habilitačné práce?!“ Mali by sme sa zaujímať o to, v akej miere taká atmosféra pretrváva dodnes.
Ešte dôležitejšie však je zmeniť atmosféru, v ktorej sa naša spoločnosť nachádza. Pretože tá sa prirodzene odzrkadľuje i v postoji vedeckých pracovníkov. A nie je to iba dôležitejšie, je to aj ťažšie – pretože spoločnosť (významná časť spoločnosti) sa nachádza v stave morálnej degradácie. Uvedomujem si, že je to veľmi vážne tvrdenie. Oprávňujú ma k tomu však takmer každodenné správy o podvodoch vo finančnej sfére, v štátnej správe, v justícii, v školstve… Vyzerá to tak, že pretrváva atmosféra z doby „socializmu“, vyjadrená ľudovým sloganom „Kto nekradne, okráda rodinu“. Tento stav nepriamo potvrdzuje i ocenenie „Biela vrana“, ktorým sa vlastne potvrdzuje zriedkavosť ochoty postaviť sa neprávosti.
Náprava morálneho stavu spoločnosti sa nedá dosiahnuť žiadnym nariadením, žiadnym administratívnym opatrením. Nápravu môžu urobiť iba ľudia – ak sa nájde dostatočný počet politikov, vedcov a členov komisií hodnotiacich vedecké práce, dostatočný počet sudcov, novinárov…, ktorí budú na spoločnosť pôsobiť svojím príkladom a aktívnym vysvetľovaním toho, že dodržiavanie morálnych zásad je nutnou podmienkou pre rozvoj spoločnosti.
