Napriek tomu, že náš vek sa ešte nekončí, nemohli sme si želať na rozlúčku s 20. storočím asi krajší darček ako pozvánku na rokovania o vstupe do Európskej únie. Význam tohto aktu môže byť v kontexte všeobecných zmien k prístupu voči kandidátskym krajinám marginalizovaný, avšak tento štát sa musí naučiť tešiť aj z drobností. Navyše, Slovensko dostalo jedinečnú šancu zbaviť sa kliatby dejín, ktoré po stáročia rozdeľovali Európu na bohatý Západ a chudobný Východ. Fakty sú varujúce. Historik Ľubomír Lipták vo svojej poslednej knihe upozornil, že Slovensko na začiatku 20. storočia zaostávalo za vyspelou Európou tak ako na konci tohto storočia. Z hľadiska pomeru sa teda nič nezmenilo. Skôr naopak: priepasť sa pomaličky, ale celkom určite zväčšuje. Hlavným politickým programom našej krajiny sa preto musí stať modernizácia. Modernizácia všetkých úrovní a oblastí spoločenského života. Ak však myslíme túto zásadnú premenu slovenskej spoločnosti vážne, musíme tomu prispôsobiť aj priority nášho vývoja. Preferovať výdavky na obranu je rovnako nekoncepčné ako zdôrazňovať význam poľnohospodárstva (hoci každý z nás si uvedomuje dôležitosť chlebových otázok). Je krátkozraké stotožňovať modernizáciu Slovenska s otváraním novej fabriky. Ekonomická, demografická i intelektuálna kapacita nášho štátu si vyžadujú upriamiť pozornosť na oblasti, ktoré zaujímajú našich občanov akosi pomenej: hovorím o dôraze na kultúru, informatizáciu a vzdelanie. V dobe kamennej sa za najvyspelejší kmeň považoval ten, ktorý dokázal uloviť najviac mamutov a zabezpečiť tak dostatok potravy. V staroveku bol meradlom prosperity počet otrokov. V stredoveku množstvo pôdy. Novovek vytlačil do popredia krajiny s najvyspelejším priemyslom. Mnohí sa správajú, akoby bol priemyselný rozvoj ešte stále ukazovateľom vyspelosti štátu. Toto však už dávno neplatí. Ak nedokážeme preskočiť jeden vývojový stupeň a zamerať pozornosť na nové zdroje vývoja, medzi ktoré treba na prvé miesto zaradiť informatizáciu, ostaneme opäť v závese a budeme neustále iba kohosi dobiehať. To, čo robíme dnes, je Achillov beh s korytnačkou. Nemáme šancu dostať sa ďalej bez toho, aby sme zmenili paradigmu vlastného vývoja.
Výsledok helsinského summitu EÚ je pre nás možnosťou úspechu, nie úspechom samotným. Ešte stále je čo pokaziť. A ešte stále máme čo naprávať. Napríklad v takom posilňovaní európskeho povedomia. Som presvedčený, že pozitívny vzťah občanov SR k nášmu členstvu v EÚ nie je vnútorne prežitý. Je to tým, že Európska únia je stále vzdialená od starostí a radostí bežných ľudí. A tak je slovenská politická, ekonomická a intelektuálna elita spätá oveľa pevnejšími putami s elitami na Západe, ako s vlastným obyvateľstvom. V tom je najväčšie nebezpečenstvo zlyhania európskej myšlienky. Dvadsiate storočie bolo predovšetkým storočím Európy so všetkými negatívnymi i pozitívnymi dôsledkami eurocentrizmu. Trendy naznačujú, že nasledujúce storočie sa už nebude so starým kontinentom maznať. Tlaky na Slovensko by mohli byť o to väčšie. Aj preto je realita Európy pre našu krajinu oveľa prijateľnejšia ako predstava jej neexistenci.
