Iba celkom nedávno som na petržalskom paneláku objavil nápis: Maďari za Dunaj! Neviem, či si dôvtipný sprayer uvedomil, že stojí na pravej strane Dunaja. Ak áno, potom sa tento mladík dopustil ťažkej iredenty. Obraz, ako sa naši južní susedia brodia Dunajom a nedočkavo trielia na sever, aby premenili zemiakové role na paprikové plantáže, je desivý ako Sibylino proroctvo.
Len si to predstavte: na salaši pri Štrbe už nebudú podávať halušky, ale halászlé, a celá krajina sa zmení na jednu veľkú Komárňanskú žu(m)pu. Traste sa, Slováci! Dúfam, že som vo vašich dušičkách vyvolal spravodlivý hnev, iba neviem, či na Maďarov, alebo na tých, čo ich vyháňajú. Vyháňanie je vôbec naším národným športom. Vždy sme odtiaľto kohosi hnali. Raz Maďarov, raz Rómov, raz Tatárov, raz Turkov, inokedy hnali oni nás, a tak dokola. Vyháňali sme Židov i Čechov, Rusov i Nemcov, a napokon sme začali vyháňať janičiarov, lebo tu nechceme ani ľudí s iným názorom.
Ale zasa, keď nám to vyhovovalo, radi sme sa iným podkladali. Občas sme si vylízali boľavé rany ako choré medvede, a potom sme si liečili komplexy zasa len vyháňaním. Keď sme niekoho nevyhnali osobne, vyhnala ho bieda. To nás upokojilo, lebo v cudzine nám už neprekážal. Mali sme iba jednu podmienku: aby sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Lebo to je, pravda, pre vyhnanca najdôležitejšie. My sme sa k nemu pre istotu nehlásili, ale keď, nedajbože, niečo dokázal, z čoho by sme mohli mať prospech, hneď sme zbystrili pozornosť. Cernan na Mesiaci? Veď ten je Slovák! To, že tam neletel ani vďaka nám, ani za nás, už nikoho netrápi.
A tak sú Slováci zvláštnym národom, ktorý sa priživuje na sebe samom. Možno práve vďaka tomu sme dokázali prežiť. Len by sme si mali pri tej priveľkej prešibanosti dať pozor, aby sme nevyhnali samých seba, ako sa o to nešťastne pokúsil neznámy sprayer…
