Absolútny rozklad slovenskej politiky

Toto je absolútny rozklad slovenskej politiky a takto k nej treba pristupovať. Po tomto týždni definitívne padla predstava mečiarizmu ako symbolu najväčšieho zneužívania politickej moci po roku 1989. Nezávislí poslanci vyčkávajúci na chodbách parlamentu, „či za nimi niekto príde“, a najmä vonkoncom neodôvodnené vystúpenie dvoch nevýrazných poslancov z poslaneckého klubu HZDS v predvečer rozhodujúceho hlasovania musí už aj politickému analfabetovi napovedať, že korupcia v našom najvyššom zákonodarnom zbore nadobudla obludné rozmery. V tejto situácii je až zarážajúce, ako médiá moralizujú na náhradné témy slušnosti opozície a nechápu, že v slovenskej politike padlo ďalšie tabu. Ani kresťanským demokratom, ktorí sa vraj vždy riadia predovšetkým morálnymi princípmi, akosi neprekáža, za akú cenu sa odblokoval parlament a že ich dovládnutie bolo presadené úplatkami. Nemôžeme vylúčiť ani možnosť, že Eduarda Kolesára a Karola Džupu medzi nezávislých „poslal“ sám Vladimír Mečiar. Pre šéfa HZDS bola možnosť predčasných volieb od začiatku neprijateľná a obštrukciou iba zvyšoval svoju cenu. V celej kríze bola kauza Pavla Ruska iba náhradným problémom. Jeho odchod by mal reálny zmysel, keby spolu s ním odišiel i spôsob uplatňovania politiky, ktorý reprezentoval. Príbeh Pavla Ruska sa však čoraz viac ponáša na príbeh Jozefa Majského, ktorý začal zavadzať až potom, keď kazil nové kšefty – hoci všetci celé roky vedeli, kto to je a s kým sa spolčuje. Táto hra však nie je dohraná. Sme iba v polčase. Poznáme dramatickú zápletku, no nevieme nič o jej aktéroch, hoci sa nám naoko ponúkajú s priezračnou samozrejmosťou. Rozohralo túto riskantnú hru KDH s cieľom posilniť svoj vplyv v koalícii? Alebo ide o „vyššie“ obchodné záujmy? Isté je len to, že tento parlament stratil akúkoľvek legitimitu na ďalšie pôsobenie. Toto je tá „nová politická kultúra“, ktorú nám na začiatku volebného obdobia sľuboval predseda NR SR Pavol Hrušovský? Veď súčasné pôsobenie parlamentu, ale i vlády prekonalo akékoľvek predstavy o politickom suteréne. Vidíme, ako sa slovenská politika čoraz viac vzďaľuje od ideálov nežnej revolúcie. Vidíme, ako sa slovenská politika čoraz viac uzatvára do izolácie od skutočných potrieb občanov. Výsledkom je, že morálka politiky síce dramaticky upadá, ale spoločnosť má napriek tomu svoju vlastnú morálku a tú politickú odmieta. Vracajú sa nám isté zvyky z čias komunistickej totality. Vtedy sa ľudia naučili vycítiť z tónu a výrazu tváre konkrétneho politika, čo je pravda a čo lož, čo je úprimné a čo predstierané. Dnes sa k týmto naučeným schopnostiam vracajú alebo si ich obnovujú. Táto politika totiž nechce dialóg, je voči nemu uzavretá, chce len interpretovať a reinterpretovať. Vďaka nestabilným pravidlám hry máme skôr marketingové strany, ktoré vytvárajú očakávania a nereagujú priamo na skutočné problémy ľudí. V normálnej demokracii by boli predčasné voľby jediným zmysluplným a dôstojným riešením takejto situácie. Lenže privatizačná kleptománia je diagnóza, ktorá ako epidémia zachvátila všetky poschodia slovenskej politiky. Motivácia slušných ľudí by dnes mala byť jasná: teraz nejde o dosadenie Róberta Fica na čelo novej vlády, ale odstránenie súčasnej garnitúry, ktorá stratila akúkoľvek morálnu prevahu nad Mečiarovou vládou z rokov 1994 – 1998. Keby Mikuláš Dzurinda nemal v zahraničí stranícko-ideologických spojencov, Slovensko by bolo opäť zavalené protestmi a demaršami. To, že sa tak nedeje, by nám nemalo brániť vidieť, že sa tu deje najväčšia politická nehanebnosť v štátoch EÚ. A najhoršie na tom je, že ono povestné „svetielko na konci tunela“ stále nevidno Autor je vysokoškolský učiteľ