Tohtoročný summit Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky nebol iba pravidelným rituálnym stretnutím politikov, bankárov, finančníkov a akademikov z celého sveta. Jeho závery potvrdili, že aj do zatuchnutých chodieb svetových finančných inštitúcií začína prúdiť čerstvý vietor. Najvplyvnejší muži tejto planéty na ňom prijali komplexný plán, ktorý ráta s odpustením takmer celých 27 biliónov dolárov, ktoré dlhujú veriteľským štátom najchudobnejšie krajiny sveta.
Toto rozhodnutie je predovšetkým úspechom dvojročnej medzinárodnej kampane za odpustenie dlhov, ktorú podporovali okrem iných aj pápež Ján Pavol II., írska skupina U2 a čerstvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günter Grass. Pravda, požiadavky v tomto smere sú oveľa staršieho dáta. Veď napríklad Honduras odvádza 35 percent svojho štátneho rozpočtu na splácanie zahraničných dlhov.
Sociálna dimenzia
Všeobecne sa považuje výsledok washingtonského summitu MMF za malú senzáciu. Veď práve štrukturálne reformy, ktoré od zaostalých krajín požadoval menový fond, uvrhli tieto štáty do ešte väčšej biedy. To, ako sa dnes správa MMF a Svetová banka, by bolo ešte pred tromi rokmi nemysliteľné. Na druhej strane máme ešte v živej pamäti vystúpenie prezidenta Svetovej banky Jamesa Wolfensohna na Generálnej konferencii Medzinárodnej organizácie práce v Ženeve roku 1997, kde šokovaným zástupcom tripartity z celého sveta kázal o potrebe väčšieho zapojenia jeho inštitúcie do rozvojových programov najchudobnejších krajín. Čosi podobné z úst predstaviteľa Svetovej banky dosiaľ nepočuli. Sociálna dimenzia, ktorú možno postihnúť v najnovšej politike MMF, je rozhodne povzbudzujúcim prvkom.
Pozornosť svetových finančníkov sa však sústredila aj na rovnako závažnú tému, akou je predpovedanie ekonomickej budúcnosti zemegule. V tejto súvislosti predseda Medzinárodného menového fondu Michael Camdessus varoval pred sebauspokojovaním. Poukázal najmä na vývoj amerického hospodárstva, ktoré vykazuje známky prehriatia a naznačil, že ekonomický rast v USA je obrovskou bublinou, pričom čím neskôr praskne, tým budú dôsledky horšie. Ostatne, renomovaní ekonómovia na celom svete už dlhší čas varujú, že akcie na newyorskej burze sú silno nadhodnotené a ich pád môže spôsobiť hlbokú recesiu, neporovnateľne väčšiu ako hospodárska kríza v 30. rokoch, a tá otrasie doslova celou zemeguľou.
Počet kríz rastie
Washington reagoval nanajvýš podráždene a spupne. No nielen tamojšie vládne kruhy považujú za drzosť, že si M. Camdessus vôbec dovolil niečo odporúčať najmocnejšej krajine sveta. Sebavedomí ideológovia „amerického hospodárskeho zázraku“ sa našli aj medzi novinármi (vplyvný The Wall Street Journal na protest bojkotoval spravodajstvo zo summitu MMF) a tiež v akademických kruhoch. Takéto hysterické reakcie však veci len komplikujú. Otvorene treba povedať, že Američania príliš míňajú, zadlžujú sa a rast cien na burzách už nemá vôbec žiadne opodstatnenie. Je to jednoducho bublina, ktorá musí prasknúť. Tvrdenia, že zlaté časy americkej ekonomiky nielen pokračujú, ale dokonca budú ešte lepšie, patria skôr do ríše rozprávok.
Guvernéri centrálnych bánk na konferencii s uspokojením a možno aj s prekvapením skonštatovali, že ázijská kríza je už za nami. Trpká skúsenosť z tejto traumy však núti aj Medzinárodný menový fond prehodnotiť svoje doterajšie programy a priority. Pred niekoľkými týždňami Svetová banka zverejnila správu, podľa ktorej zasiahlo túto planétu v deväťdesiatych rokoch 76 finančných kríz, o 20 viac ako v osemdesiatych rokoch. Predseda MMF Michael Camdessus na záverečnej tlačovej konferencii pripustil, že v týchto krízach zohrávala veľkú úlohu aj korupcia, osobitne pokiaľ ide o vývoj v Mexiku v roku 1995 a vlani v Brazílii. Základnou príčinou finančných kríz však podľa neho zostáva nízka kapitalizácia bánk a chyby manažmentu.
Nová finančná architektúra
Neobyčajne úprimne vystúpil na summite prezident Svetovej banky James Wolfensohn. Rovnako ako M. Camdessus varoval pred sebauspokojovaním a navyše zdôraznil, že svet dnes nemá jasné odpovede na otázky súvisiace s budúcnosťou svetového hospodárstva. Častejšie sa hovorí o potrebe vybudovania novej globálnej finančnej architektúry, ktorej integrálnou súčasťou bude aj sociálny pilier. Wolfensohn upozornil, že globalizácia nesmie prinášať iba globálne zisky, ale aj globálne riešenia. „Potrebujeme vytvoriť koalíciu na zmenu,“ uviedol doslova. Koalíciu nielen s privátnym sektorom, ale aj s vládou, mimovládnymi organizáciami, cirkvami, odborovými zväzmi. Pravda, Wolfensohn už neupresnil, že volanie po novej globálnej finančnej architektúre sa ozýva už dlhší čas – s touto ideou prišli tí, ktorí si pod ňou predstavujú zrušenie MMF. Medzinárodný menový fond je totiž jedným z hlavných vinníkov súčasnej krízy a v mnohých krajinách sveta sa jeho odporúčania stali synonymom úpadku a biedy. Ani MMF, ani Svetová banka nezahoreli náhlym súcitom s chudobnými krajinami, keď začali hovoriť o sociálnom pilieri. Tento faktor spôsobil predovšetkým medzinárodný tlak a neúnosná diskreditácia globálnych finančných inštitúcií (naposledy v súvislosti s finančnými machináciami v Rusku).
MMF sa jednoducho snaží zachrániť. Jeho pozícia sa však začína výrazne nakláňať najmä od chvíle, čo s jeho činnosťou vyjadrujú nespokojnosť USA. Spojené štáty ako hlavný sponzor MMF majú iste vlastné záujmy a nemožno ich obviňovať z túžby založiť spravodlivejší svetový ekonomický poriadok. No už dnes je jasné, že čoraz menej štátov by protestovalo, keby zanikol (v mnohých prípadoch) hlavný vinník ich súčasných problémov – východnú Európu nevynímajúc. Pravda, všetko je zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá, no zatiaľ nebadať, že by chcel MMF otvorene uznať svoje chyby. Osamotená sociálne podfarbená rétorika totiž pomôže k náprave vecí strašne málo.
