Prvé kolo prezidentských volieb dopadlo podľa očakávania, postúpili kandidáti podľa najvyšších preferencií. Pravicoví voliči volili R. Procházku, M. Kňažka a mnohí i Kisku, ktorý napriek tomu, že je podnikateľ, láka na svoje sociálne cítenie. Hoci sa teda Andrej Kiska vníma ako pravicový kandidát, netreba zabúdať, že ide o nezávislého kandidáta. Jeho 24 % hlasov môže mať svoj základ u pravicových voličov, zvolili si však radšej niekoho mimo tradičnej pravice a tak by sme týchto voličov mohli považovať za voličov proti systému. Robert Fico so svojimi 28 % zjavne nebol na tlačovej besede v noci spokojný – výsledok hovorí o tom, že mnoho jeho voličov radšej ostalo doma, či kvôli počasiu alebo istote z jeho postupu do druhého kola alebo kvôli nespokojnosti, to je otázne.
Volenie proti systému sa okrem voľby Kisku prejavilo čiastočne aj vo výsledku tretieho mimostraníckeho kandidáta – Radovana Procházku. Jeho 21 % oproti 3 % kandidáta ľudovej platformy Pavla Hrušovského svedčí o tom, že úpadok pravicových strán trvá (slová predsedu SDKÚ-DS P. Freša o tom, že Hrušovský už nemal čo ponúknuť, sú toho dôkazom – je šokujúce, že to zistil až po voľbách a nie pred voľbami, keď ho jeho strana podporila, hoci niektorí protestovali, paradoxne práve Kaník, ktorý takúto sebareflexiu nemal predtým v župných voľbách). Je však jasné, že Procházkova kandidatúra bola skôr kampaňou, ktorá bude mať pokračovanie a že dúfa v premiérsky post po ďalších voľbách; môžeme teda očakávať založenie jeho strany. Takto to pravdepodobne vnímajú i jeho voliči, takže ich antisystémovosť je len dočasná (s konečným výhľadom – po parlamentné voľby), resp. zdanlivá.
O založenie strany u Andreja Kisku, naopak, s určitosťou nejde, preto antisystémovosť týchto voličov môže byť trvácnejšia a ich voľba môže byť snahou o vyjadrenie nespokojnosti so systémom ako takým. Veď i on sám uviedol ako motívy svojej kandidatúry „pomoc“ ľuďom – keď na vlastné oči videl, ako štát v základných sociálnych funkciách zlyháva.
Nárast počtu antisystémových voličov
Týchto 24 % hlasov nielen potvrdzuje počet antisystémových hlasov v posledných župných voľbách v prospech M. Kotlebu, ale pravdepodobne hovorí o ich náraste.
Ak z týchto 24 % odrátame systémových pravicových voličov, pre ktorých bol Andrej Kiska jednoducho vhodnejší kandidát ako príliš sebavedomý Procházka či pristarý Kňažko a realitu nevnímajúci Hrušovský a Čarnogurský, hlasy à la antisystém stále ostávajú. Ak k jeho plusmínus 24 % pridáme cca 2,5 % pre H. Mezenskú (ktorej podporu ani nemôžeme vnímať inak), či hlasy pre komunistu J. Jurištu, proti systému možno hlasovalo až 27 % voliacich občanov.
Ak k nim prirátame voličov, na ktorých zbytočne čakal R. Fico, tak nespokojnosť občanov je do očí bijúca (pričom netreba zabúdať na to, že i niektorí jeho voliči dali hlas A. Kiskovi).
O úpadku pravicových strán sa toho už bolo napísaných nespočetné množstvo analýz, i vďaka nemu vládne SMER-SD. Tentokrát sme však možno svedkami toho, že pozície stráca i samotný R. Fico a jeho strana. Dôvody sú pravdepodobne podobné ako pri pravici, skúsme si niekoľko z nich načrtnúť.
Neplnenie sľubov – kozmetické aktivity
Sme v polovici volebného obdobia a je nad slnko jasnejšie, že táto vláda doteraz nezlepšila ani zlú situáciu nezamestnaných, ani odkázaných na sociálne dávky (získať dávku v hmotnej núdzi je zložité, odrádzanie šikanovaním byrokratmi je neúnosné – sám som sa nedávno snažil niekomu s vybavením asistovať), ani nezlepšila situáciu Rómov, atď. Zdá sa, že SMER-SD sme si na slovensku zvolili preto, aby tu hlavne nebola vláda pravicová, teda nevolili sme SMER-SD pre jeho socialistický program, ale ako „menšie zlo“ proti pravici. Tak to aj vyzerá: zdá sa, že SMER-SD okrem zmeny Zákonníka práce toho veľa nezmenil a asi už v tomto volebnom období ani nič zásadné urobiť nestihne (ani to neplánoval, bol sám úspechom po voľbách zaskočený).
Ignorovaní učitelia a nepedagogickí pracovníci, podvyživená veda vs. štedro dotovaný šport ?!
Situácia učiteľov je viac ako mizerná a ani nádeje v R. Fica túto situáciu nijako nezlepšili. Zvýšenie platov po štrajku bolo smutné a sľuby o pravidelnom zvyšovaní platov sú stále len sľubmi (na najbližšie dva roky, kým táto vláda ešte bude trvať). Životná situácia učiteľov na všetkých stupňoch je pritom neúnosná. Vláda R. Fica podporuje učiteľov iba kozmeticky a slovne, reálne však situáciu nemení. Situácia nepedagogických pracovníkov je až katastrofálna, pridanie o pár eur spôsobilo prepúšťanie a viac tvrdej práce, teda zhoršenie pracovných podmienok.
Uveriť slovám o nedostatku financií by pritom bolo možné len vtedy, ak by do športu nešlo z rozpočtu ministerstva školstva 30 miliónov eur. Do reprezentačného futbalu či hokeja teda napríklad štát nalieva obrovský balík peňazí. Keď pre pár rokmi prebehla médiami informácia o plate reprezentačného futbalového trénera, učitelia vyrátali, že jeho zrušením by každý z nich získal 30 eur, po zrušení reprezentačných papalášov by suma už len rástla (to je iba jeden šport, ak si vezmeme výsledky z olympiády neparaolympionikov, vidíme nepomer financie/výkon). Tento nepomer v platoch je absolútne nemorálny a o „socialistoch“ stav neriešiacich hovorí svoje. Ak ešte pridáme informáciu o poklese podpory vedy, je jasné, že učiteľská a intelektuálna podpora R. Fica a jeho strany môže jedine klesať.
Ekonomická strnulosť
Minimálna mzda sa síce zvyšuje, ale jej úroveň je taká nízka (352 eur – v hrubom!), že umožňuje len prežívanie na hrane (ak takýto pracovník nie je osamelý – bez rodiny), a jednoznačne smeruje (skôr či neskôr) k absolútnemu hmotnému úpadku (pri nepredpokladanom výdavku či životnej udalosti). Ponúkanie dotácií veľkým zahraničným firmám, ktoré sú vyhlásené ako najhorší zamestnávatelia v iných krajinách (napr. Amazon čelí v západnej Európe zdrvujúcej kritike z hľadiska neľudských pracovných podmienok), šikana malých podnikateľov (480 eur minimálna daň i pre stratové malé firmy), zvyšujúce sa náklady pre živnostníkov – je jasné, koho záujmy z týchto skupín vláda obhajuje. Pritom malí podnikatelia a živnostníci často podnikajú z núdze, keď nemôžu zohnať prácu, k živnosti boli (sú) často nútení, v praxi zamestnávajú hlavne seba či blízkych, alebo sa snažia sa robiť to, čo ich baví (boom tvorivej ručnej práce). Systém, tak ako je nastavený, im prácu nielen sťažuje ale často priam znemožňuje, pričom adekvátnu náhradu za malé podnikanie ( a to je najdôležitejšie) neponúka.
Autoritárstvo a arogancia
R. Fico sa pri kandidatúre na usporiadanie olympijských hier v Tatrách v roku 2022 ukázal v autoritárskom svetle. Kým západné krajiny (Nórsko, Švédsko) sa kandidatúry vzdali, pretože ide o zbytočné enormné ekonomické a prírodné náklady (zničenie krajiny), SR a Poľsko idú opačným smerom. Jednostranné vyhlásenia o našej kandidatúre premiérom bez ohľadu na analýzy dopadov na prostredie či na názory obyvateľov nemôžeme nazvať inak ako autoritárske a ignorantské.
Ak si k autoritárskym prejavom pridáme arogantné vyhlásenia o vreci zemiakov v župných voľbách, chýbajúcu sebareflexiu (predsa len navrhli málo populárneho Maňku a v eurovoľbách málo populárneho Šefčoviča namiesto napr. akčného a zdatného Blahu), očakávaný pokles popularity je na mieste a antisystémovosť zabezpečená.
Znižujúca sa bezpečnosť – formalizmus polície
Po víťazstve M. Kotlebu v Banskej Bystrici sa posilnenie sebavedomia neonacistických živlov dalo očakávať. Brutálny útok na „civilistov“ v Nitre snáď zobudil mnohých. Šokujúcim bol však škandál polície a prokuratúry, ktoré jednoducho nekonali, resp. konali až po zverejnení útoku. V tomto prípade sa denník SME vyznamenal a za zverejnenie nechutného videa ho ako občan oceňujem. Kauza ukázala, že polícia i prokuratúra sa o bezpečnosť sama nielen nezaujíma, ale i koncovka, do ktorej je nútená, je jalová. Vysvetlenia ministra Kaliňáka ľudí už neochránia, skôr naopak – vidíme (my i potenciálni páchatelia) prehnitosť systému. Ochrana občana sa javí ako formalizmus, pocit bezpečia sa znižuje. Zdá sa, akoby sa polícia starala len o aktivity, ktoré sú efektívne pre štátny rozpočet – udeľovanie pokút na cestách, za parkovanie, pokuty psíčkarom, atď).
Antizelený R. Fico i SMER-SD
Vyhlásenia R. Fica proti znižovaniu emisií na Slovensku, podpora rastovej ekonomiky, podpora jadra, podpora olympijských hier v Tatrách, pokračujúca ťažba dreva, zmena zonácie v Tatrách, zmeny vo vedení národných parkov, udeľovanie výnimiek na odstrely chránených zvierat atď. – hovoria jasnou rečou. Ochrana životného prostredia je u R. Fica na poslednom mieste, pričom je jasné, že každý kto nie je zelený, nemôže byť ani skutočne sociálnym, pretože sa jedná o spojené nádoby.
Zhrnutie – občan cíti formálny záujem
Zo zhrnutia vyplýva jediné: antisystémovosť vo voľbách odráža reálny nezáujem štátu o obyčajného občana (o jeho malý príjem, o jeho bezpečnosť, o jeho prostredie, o jeho výchovu), a naopak: antisystémovosť dokazuje pomýlený záujem politikov o korporácie (dotácie veľkým) a o seba samých (kozmetické riešenie problémov ako vypĺňanie času do volieb; chýbajúca sebareflexia; stranícke záujmy).
Kým u pravice sa tento úpadok prejavil už skôr, teraz sa objavuje už i u R. Fica a jeho strany. Je v politike rovnako dlho ako niektorí, ktorí prepadli v týchto alebo i posledných voľbách.
Súboj v druhom kole bude i tom, ako veľmi sa „zdanie“ záujmu o ľudí u A. Kisku udrží a naopak – ako u R. Fica ešte upadne.
