To, čo sa teraz deje a čo je logickým dôsledkom
poprevratového vývoja, mi pripomína horúčku.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia vrcholil môj sociálny experiment. Viedol som redakciu vzdelávacích programov v Slovenskej televízii a pokúšal som sa zistiť, či je možná dynamická spoločnosť, v ktorej sa prirodzene rozvíjajú potenciálne tvorivé schopnosti ľudí. Ako sa ukázalo neskôr, tím, ktorý som viedol, nebol zložený z nejakých ideálnych jedincov. Napriek tomu vzniklo v jeho kruhu čosi ako stav kolektívnej inšpirácie, nie nepodobný vzniku umeleckých hnutí na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Tento zárodok ovplyvnil aj širšie okolie v Bratislave aj na Slovensku. Paradoxné na tom bolo, že dobová klíma vonkoncom nepodporovala vznik takéhoto javu. Kľúč k jeho štartu bol v princípe jednoduchý. Vytvoril som čosi ako mäkkú inšpirujúcu zónu, v ktorej som odtienil strach a vnášal som do nej skoro detské inšpirujúce obrazy. Za rok mi zbeleli vlasy, lebo všetky diaboliády okolia detonovali v mojej duši, ale nedostali sa do tohoto chráneného kruhu. U kolegov som sa snažil robiť ponory do vnútorného sveta ich túžob a vyťahovať ich na svetlo. Úžasné na tom bolo zistenie, že spektrum schopností sa v našom tíme lavínovite rozširovalo a prehlbovalo. Často sa stalo, že kolegovia boli sami prekvapení zo svojich výtvorov.
Koncom roku 1987 som bol vyhodený z televízie a prešiel som na vysokú školu, kde som sa pokúšal zhodnotiť to, čo som za posledných desať rokov zažil. Vyzbrojený fyzikou, vedami o umení a žurnalistikou, ktoré som vyštudoval, som sa snažil pochopiť javy, vnútri ktorých som sa ocitol. Rýchle som zistil, že novoveká paradigma mi na vysvetlenie týchto bizarných dejov nestačí. Dokonca, že ju musím obrátiť naruby. Pracoval som na predstave Senzitívneho Univerza, ktoré som si nazval SENZOIDA. Nenamýšľal som si, že sa čo len trochu priblížim k pravde, a svoju rodiacu sa predstavu som považoval za myšlienkovú hračku. Namiesto totálneho výbuchu Big Bangu som do stredu Senzitívneho Univerza postavil všeobsiahly a okamžitý súvis, súhru a súcit. Namiesto boja každého s každým symbiózu Univerza, všelásku. Obraz sveta sa zvnútornil a pozadím našej existencie v mojej predstave prestal byť akýsi univerzálny darwinizmus a nahradila ho všeláska. Malý okrsok sveta, ktorý pozorujeme počas novoveku a ktorý nás presviedča, že sa požierame navzájom, ustúpil v mojej predstave zdanlivo naivnému snu o symbiotickom svete, z ktorého vyvierajú tie najkrajšie javy v našom výhľade, ako napríklad Mozart.
Bol som svedkom toho, že je to možné. V prostredí neideálnych ľúdí prebehol pred mojimi očami tento obrat naruby, táto zvláštna pančušková transformácia. Nie sociálny Big Bang, ktorý sa nám teraz predvádza ako jediná možná cesta človeka a ktorý zákonite ako každý iný výbuch vedie k Apokalypse, ale pokračovanie vo vývoji ľudí. V malom zárodku planéty Zem uprostred vybuchujúceho kozmu sa práve v človeku zjavila inšpirácia. Tento podľa starej paradigmy celkom nelogický stav.
Upozorňuje nás, že ak dokázal prežiť v takomto neľútostnom svete, má veľmi silnú ontickú, bytostnú podporu. Silnejšiu ako diaboliády, ktoré sa bezostyšne predvádzajú v masmédiach s jediným cieľom vyrobiť na smrť vydesenú masu, ochotnú vrhnúť sa do tretej a poslednej svetovej vojny.
Autor Mgr. Ján Slovák, PhD., je bývalý šéfredaktor redakcie vzdelávacích programov Slovenskej televízie v Bratislave (1978 – 1987), bývalý vedúci Katedry audiovizuálnych médií FFUK (1990 – 1993), riaditeľ univerzitného rádia Zóna (1993), autor, moderátor a režisér televíznej revue Bratislavský chodec (1997 – 1999)
Ilustračné foto autor