Poobede som si ľahol na rohožku v ateliéri, aby som zahnal slabosť či virózu a zobudil som sa, keď mi tak radostne svietilo do izby slnko. Na terase skackali, poletovali kŕdle vrabcov a pokojne sa po drevenej podlahe prechádzali dve hrdličky, ktoré si už na mňa zvykli. Počas snenia mi stále znel stíšený zvuk Viasat History a keď som otvoril oči, smiešna a predsa veľmi príťažlivá staršia dáma, či skôr bítnička, na bicykli v červenej krikľavej bunde s vlajúcimi bielymi vlasmi pod pruhovanou prilbou, sa preháňala medzi ruinami rímskych stavieb. Mary Beart. Pred zaspaním som si ešte vybavoval jednu predstavu pre túto úvahu. Nejako korešpondovala so slnkom za celosklenou stenou. Ako som otvoril oči, celkom prirodzene ku mne priplávala spomienka spred mnohých rokov. Tiež tam presvitalo slnko cez holubičosivé žaluzie, už sme boli spolu uvoľnení, porozhádzaní po veľkej erárnej miestnosti a hľadali sme novú cestu v tvorbe. A vtedy mi prišla na um takáto myšlienka: keď Američania chceli podnietiť biologický výskum, nejaký úrad zadal vedcom úlohu – vyvinte homunkula. Homunkula nevyvinuli, ale odštartovali úžasný vývoj v genetike. „Keďže“, obľúbené slovíčko Janka Fajnora, v mojej ideotike dávam veľký dôraz na rôzne synchronicity, podržal som si túto snovú mihotavú slnečnú spomienku a vrátil som sa s ňou k svojej pôvodnej predstave:
Záhrada.
Piatok, poobedie, 11. 1. 2013, touto impresiou si presvietim nasledujúcu úvahu.
Bola to predsa len viróza a niekoľko dní som bol bezvládny. Až teraz, keď choroba pomaly ustupuje, ale ešte stále nie som natoľko vitálny, aby som sa pustil do maľby, ocitol som sa v kontemplatívnej nálade, takej vhodnej pre písanie. Vraciam sa k slovíčku „záhrada“ a začínam z neho tvoriť ideotu. Obklopím ho asociáciami:
rajská záhrada
záhrada inšpirácie
virtuálna záhrada
zámocká záhrada
záhrada môjho starkého Jána
Slovensko záhrada Európy
Fullova záhrada
záhrada Clauda Moneta…
Pristavím sa na chvíľku pri záhrade môjho starkého Jána. Potrebujem ho ako dobrého ducha tejto úvahy. Vidím ho, ako sedí na priedomí zaliaty slnečným svetlom a veľké krásne ruky má pokojne skrížené. Volal sa Ján Lešták a v tomto mene sa pomaly míňajú roky v Badíne pri Banskej Bystrici, keď si rod nemeckých prisťahovalcov menom Lauschtach leto po lete v údolí pod Slovenským rudohorím alebo presnejšie Pod Bakovcom pomaly menil meno na slovenské Lešták. On ma, ešte ako malého chlapca, učil strategickému mysleniu. A starká Marka, jeho žena, zemanská dcéra rodu Hudobovcov, zase nezávislosti názoru. Teraz, keď Slovensko vajatá vo víre súčasnosti, mi oni dvaja a život s nimi dodávajú odvahu zasadiť sa za jednoduchý projekt.
Vytvoriť zo Slovenska záhradu inšpirácie.
Starkého Jána, ešte za Rakúsko-Uhorska, zdvihol učiteľ na katedru a pred celou triedou povedal: „Tento malý Slovák je zo všetkých vás najmúdrejší.“ A mne starý otec rozložil na diváne veľkú mapu Európy a Ázie a rozpovedal mi príbeh o Petrovi Veľkom.
Keď chcel Peter Veľký postaviť transsibírsku magistrálu zadal svojim odborníkom úlohu, aby navrhli trasu. Prišli za ním s kľukatou krivkou a s komplikovaným zdôvodnením, ale on jedno aj druhé zhodil zo stola. Vzal do ruky veľké pravítko a položil ho medzi Moskvu a Vladivostok: „Tadiaľto pôjde“ – a nakreslil rovnú čiaru. Odvtedy som si vždy pri riešení zložitých problémov pamätal tieto starkého slová. Keď si uvedomíte, že sa to stalo za socializmu v malom domčeku na starom šezlóne, lebo Leštákovci už stratili svoje výsadné postavenie v Badíne, aj s Hudobovcami, viete si predstaviť, asi akú duševnú silu mal môj starký, keď malému chlapcovi dával kurz strategického myslenia.
Záhrada + inšpirácia = Slovensko
To je jednoduchý vzorec môjho projektu.
„Záhrada“ to je, čo sme Slováci, vrátane historických „prímesí“, dostali do daru a čo sme doteraz ani nezveľaďovali, ani nevyužili. (Hudobovci boli Thurzovými familiármi a starali sa mu o lesy, aj o Badínsky prales. Asi preto mám k našej krajine a jej prírode taký vzťah.)
„Inšpirácia“ je zárodočný stav kultúry, umenia, vedy,techniky zároveň vertikálna os, ktorá nás spája so sakrálnym svetom.
Spojiť tieto dve slová znamená vytvoriť zo Slovenska čosi ako tvorivý chrám, stred, cez ktorý sa môže celá Európa prevliecť naruby do svojho vyššieho stavu.
V tejto ideote sa skrývajú tri línie, feudálna, socialistická aj kapitalistická.
Feudálna línia
Aby sme sa mohli zjednotiť, musíme si vytvoriť čosi ako virtuálneho kráľa, čiže to, čo stále hľadáme a nenachádzame v našich plebejských dejinách. Po čom vlastne túžime. Zjednodiť naše roztrieštené vôle v jednej spoločnej vízii.
Virtuálny kráľ to je naša ambícia, naša veľká ctižiadosť, ktorá sa tak zreteľne prejavila počas majstrovstiev sveta v hokeji. Malý národ chce byť majstrom sveta, lebo v jeho genóme sa spája slovenský zbojník s tureckými, tatárskými, nemeckými, maďarskými, českými, chorvátskymi… dobyvateľmi.
Vo feudálnej línii, ktorá sa odvíja zo slova „inšpirácia“, môžeme uzrieť aj zámky, hrady a kaštiele, ale aj drevené kostolíky na východnom Slovensku, zasadené v nádhernej krajinnej scenérii, ktoré boli zdobené inšpirovanými tvorcami. Vlastne kaštieľ a park okolo je zobrazením môjho projektu, premietnutým do bezpočtu analogických situácií. Kostol a záhrada.
Kaštieľ vyjadruje mecenášsku funkciu, latentne prítomnú v tomto projekte.
Obrazy, nábytky, štukatúry, ale aj oltáre, sochy, vyrezávané zábradlia sprítomňujú v projekte tvorivé dielne. Ateliéry a dielne umeleckých remeselníkov, ale aj webstránky a počítačové štúdia.
Feudálnu líniu reprezentuje aj slovenská charakterová vlastnosť, pochádzajúca z opačnej strany feudálnej spoločnosti, z roľníctva. Skromnosť, húževnatosť, pracovitosť, schopnosť neustále sa odrážať od dna, čo viedlo Vladimíra Mináča, aby nás pripodobnil k tráve.
Socialistická línia
Po revolúcii som nikdy nepočul, že slovenská kultúra zaznamenala najväčší rozkvet, vlastne sa sformovala práve za socializmu. Demokratizácia kultúry, fakt, že veľká väčšina umeleckých osobností na Slovensku má korene v chudobných rodinách z dedín, a že to je veľký výsledok práve socializmu, sa dnes programovo a dosť nezmyseľne zamlčuje. Tento objav, že aj chudobná rodina je schopná splodiť veľkú tvorivú osobnosť, ak dostane príležitosť, nie je zanedbateľný. Sieť umeleckovýchovných inštitúcií sa snažila zastúpiť funkciu kultúrne vyspelých rodín a rodinných tradícií.
Tento objav je latentne prítomný aj v projekte Slovensko – záhrada inšpirácie.
Kapitalistická línia
To je motor projektu. Dáva mu silu osobnej iniciatívy. Vnáša doňho podnikavosť, schopnosť spojiť vyššie ciele s biznisom.
Spojenie troch línií
Spojením týchto troch línií v projekte Slovensko-záhrada inšpirácie sa prevlieka naruby základný reflex aj defekt kapitalizmu, tvoriť peniaze pre peniaze a vyprázdňovať život. Dáva podnikavosti nový cieľ, transformovať malú krajinu na harmonický a zároveň dynamický svet. Rajskú záhradu a súčasne zónu inšpirácie, v ktorej sa šíria tvorivé dielne, okolo nich sa ozdravuje, kultivuje príroda a svojou krásou im spätne dáva tvorivé impulzy.
Ako model nám môže slúžiť Claude Monet a záhrada, ktorú vytvoril a podľa ktorej namaľoval svoje obrazy. Najmä jeho monumentálne dielo, akýsi chrám lekien. Povedal čosi ako: Všetky peniaze som vložil do mojej záhrady, ale nemohol som si pomôcť.
Zdá sa, že toto je jedinečný a neopakovateľný prípad. Úspešný maliar, ktorý si sám financuje budovanie svojej záhrady a tá mu spätne vracia inšpiráciu.
Na Slovensku už rajskú záhradu máme. Máme aj veľkú potenciu pre vznik bezpočtu tvorivých dielní, v ktorých môže nájsť uplatnenie mnoho inšpirovaných ľudí. Máme tu aj veľa historických stavieb v krásnej prírodnej scenérii, kde sa dá odštartovať tento projekt. A za dvadsaťdva rokov vznikla silná a schopná podnikateľská vrstva, ktorá môže investovať do tohoto projektu namiesto zvyšovania ich daní.
Po Slovensku môžu začať vznikať jedinečné a krásne „útvary“, ktoré sa stanú vyhľadávanými miestami, napríklad pre „tvorivé dovolenky“. Umelecko-remeselnícke, umelecké, ale aj vzdelávacie a terapeutické dielne, ako napríklad hipoterapia, a v spojení s využitím počítačov mnoho nových foriem, v ktorých by našli uplatnenie aj mladí skončení a nezamestnaní vysokoškoláci, pripomínajú renesančné bottegy alebo kláštorné skriptória a dielne opisovačov a iluminátorov.
Áno, nie náhodou je subjektom mojich úvah Ideot. Dovolil som si
túto donkichotiádu vďaka nemu, detsky dôverčivému stvoreniu nad hrobom, ktoré sa pozerá okolo seba a pomenúva zrejmé, do očí bijúce skutočnosti. Po návrate z dovoleniek na juhu, v Grécku, Turecku, Taliansku, Španielsku, z vyprahnutých krajín, kde namiesto lesov sú len akési vyschnuté pahýle, ma vždy očarila nádhera našej krajiny. Jej prekvapujúca rôznorodosť medzi veľhorami a veľriekou. Je ako zväčšenina čínskej alebo japonskej záhrady.
Do tohoto raja sme zasiahli veľmi nerudne, od momentu, keď nás „civilizovali“ ako Afričanov. Najprv industriálnymi komplexmi hnusných fabrických areálov s vlnitými plechmi a príšernými prestavbami dedín za socializmu a teraz funkcionalizmom „novej Bratislavy“. Krásny reliéf pôvodnej krajiny si nepochopiteľne ničíme. Malebné okolie Bratislavského hradu z jeho vinohradníckych čias sme nahradili grotesknou nápodobou New Yorku a smetiska. Našťastie menšie slovenské mestá nestratili zdravý rozum a zrekonštruovali si svoje historické centrá celkom pôvabne. Zato Bratislava zmenila svoje jadro na púhy kýpeť a obostavala ho netalentovanými „modernistickými“ nadstavbami a funkcionalistickými patvarmi, ktoré celkom zničili genius loci malebného mesta na brehu Dunaja. Slovenská architektúra je, žiaľ, tvorba Antonia Salieriho a nie Mozarta, a to jej ešte lichotím. Taká obludná necitlivosť ku geniu loci sa málokde vidí. Chce sa mi s mojou starkou Markou, keď na začiatku socializmu stretla na ulici v Badíne „rýchlokvasného absolventa“ vysokej školy, zakričať „Ej hopsa, inžinír!“
Preto je projekt „Slovensko – záhrada inšpirácie“ pokusom zachrániť, čo sa ešte dá, upriamiť pozornosť na naše prirodzené talenty a práve tie spojiť s krásnou krajinou, ktorú sme dostali do daru, a zamedziť zúrivým ambíciam patalentov a divokých „investorov“ celkom zničiť túto krajinu.
Zároveň je tento projekt návrhom, ako spojiť profánnu zónu liberálneho kapitalizmu so sakrálnou zónou tvorivých dielní čiže záhradou inšpirácie, v ktorej sa sústredí najprirodzenejší talent Slovenska. V tvorivých dielňach najrozmanitejších druhov sa udržuje pri živote čosi, čo má nielen strategickú, ale doslova ontologickú úlohu v živote spoločnosti: INŠPIRÁCIA. Kvalita, ktorá v tejto vízii spája „raj duše“ s pozemským rajom krásnej krajiny.
Tvorivá dielňa je voči prírode neagresívna, naopak, tvorí s ňou súzvučný, vzájomne sa rozvíjajúci celok, tak ako v záhrade Clauda Moneta.
Nie je nijakou záhadou, že práve tvoriví ľudia nemajú veľké obchodnícke schopnosti a v labyrinte právnych kľučiek prežívajú stavy ako hrdinovia Kafkových románov, ktoré ľahko končia u exekútora.
Ak napriek „pragmatickej vlne“, ktorú práve prežívame, pripustíme fakt, že „vlny inšpirácie“ vždy priniesli obrovské inovácie do života spoločnosti a boli viac alebo menej zjavne spojené so sakrálnym stavom života (impresionizmus, gotika), uvedomíme si, že rozvíjať svojbytnú „zónu inšpirácie“ s jej vlastnými sociálno-ekonomickými pravidlami, je vysoko účelná činnosť aj v podmienkach kapitalizmu.
Je to obrovský rezervoár tvorivosti, nápadov, vízií, ktorým sa spájame s nevyčerpateľným stvoriteľstvom živého Univerza.
Keďže „cieľovou skupinou“ tvorivých dielní sú ľudia s ich vyššími kultúrnymi a duchovnými potrebami, zapĺňa tento projekt najslabšie miesta liberálneho kapitalizmu. Kompenzuje jeho jednostranú orientáciu len na rozvoj technológii. Otvára nové možnosti pre rast „pracovných miest“ práve medzi obyvateľmi, ktorí sú najmenej prispôsoboví voči požiadavkám globalizácie. Mení pohľad na „užitočnosť“ „rozvojových“ krajín. Namiesto, často až zverskému, vykorisťovaniu v mechanických manuálnych prácach sa pozornosť presúva k tradičným remeslám a k jedinečnej imaginácii tvorcov.
Stačí ich len adekvátne oceniť a nevynútiť si mocensky obrovský nepomer medzi dielami týchto umelcov a produktami technickej civilizácie.
Sieť tvorivých dielní v „rajských záhradách“ nielen že ochraňuje ekosystém Zeme, ale dvíha ho na vyššiu úroveň.
Revolučne mení rigidný výchovnovzdelávací systém, lebo je poučená skúsenosťou renesančných botteg, ktoré stvorili také zjavy ako Giorgione, Rafael a Leonardo.
(Po revolúcii som navrhoval nový systém výtvarného školstva, v ktorom okrem štátnych inštitúcií (VŠVU) by vznikla aj sieť súkromných majstrovských ateliérov, vedených našimi vynikajúcimi výtvarníkmi.)
Nezanedbateľnou súčasťou tvorivých dielní sú nové elektronické umenia. V nich sa môžu uplatniť špičkoví tvorcovia, ktorí dnes končia poväčšine v reklame alebo v komerčných grafických štúdiách. Tomuto trendu napomáhajú rýchle sa rozvíjajúce internetové médiá. Možnosť rozvinúť túto novú sieť tvorivých dielní do krajiny, kde sa môže spájať aj s rôznymi tradičnými formami, lebo ani jedny ani druhé nie sú viazané na mesto, otvára víziu „inervácie“ krajiny, ktorá ju nepoškodzuje, ale naopak, odkrýva jej prirodzenú kultúrnu a sakrálnu potenciu. Končí sa novoveká predstava „prírody“ a znovuobnovuje sa jej vyššia stvoriteľská krása.
Z tohoto, čo som len stručne načrtol, zákonite vyplýva kardinálna požiadavka, ROZVINÚŤ MÄKKÚ EKONOMICKÚ ZÓNU, ktorá síce neprináša veľké zisky, ale má v živote spoločnosti staronové centrálne postavenie, ako tvorba gotických katedrál vo vrcholnom stredoveku. Do tejto zóny by mali prúdiť akési „nadbytky ziskov“, pretože práve ZÓNA INŠPIRÁCIE ODUŠEVŇUJE CELÚ SPOLOČNOSŤ. Nie je teda len akousi ozdobou odkázanou na občasné sponzorstvá, ale skutočne najpodstatnejšou zložkou ľudskej spoločnosti, ktorá pomáha jednotlivým ľuďom napredovať v duchovnej evolúcii, prekračujúcej hranice pozemského života.
