„Čo robiť?“ Úmyselne som použil názov románu G. N. Černyševského. A na internete som okamžite objavil takúto noticku: „Dvojzväzkový román je odpoveďou mladej ruskej generácie z druhej polovice deväťnásteho storočia na otázku, ako sa vyslobodiť z večných rozporov medzi uvedomením si života a vôľou človeka, medzi myšlienkami a činmi, ako premeniť prázdny a neužitočný život, ako mu dať zmysel. “ Slovenská situácia je asi podobná. V labyrinte kontextov a vzťahov, s Európou, so svetom, v domácom bludisku nezrozumiteľných politických výrokov, zastierajúcich skutočné ciele politikov a ich súkromný biznis s politickou mocou, v tomto iracionálnom chaose nájsť zrozumiteľnú os pre čin nie je jednoduché.
Napokon aj ja vo svojich úvahách sa snažím z útržkov mojej „ideotiky“ vyskladať aspoň matný pocit, o aký druh obratu mi ide.
Novoveké myslenie je postihnuté logickým prázdnom, lebo hneď na začiatku abstrahovalo od života. Tento osudový deficit sa nedá skryť ani pod jeho megastavbami. Nepatrný život vrabca na mojej terase je bytostnejší, oveľa viac súvisí so živým Univerzom ako najmonumentálnejšie technické konštrukcie. Môže sa vám stať, že sa vrátite z drahej exkluzívnej dovolenky na exotickom ostrove a cítite sa prázdni. Dali ste do toho všetky svoje úspory, aby ste si splnili životný sen, a zrazu máte pocit, že vás oklamali. To sa stalo mojej susede. Nenašla „exotický ostrov“, ale jeho vyprázdnenú náhražku.
Toto vyprázdňovanie sveta prebiehalo celý novovek až dospelo do súčasnej „krízy finančného systému“. Nejde však o nijakú krízu, ktorá sa dá riešiť v rámci neho. Finančný systém samotný je mechanizmus vyprázdňovania a teraz sa bezradne pozerá po pustine, ktorú po sebe zanechal.
Ide o to vrátiť planéte a jej bytostiam život, ktorý sme jej aj sebe vzali počas novoveku. Ide o generálnu rekonštrukciu života tejto planéty, vrátane nás.
A to nie je schopný urobiť liberálny kapitalizmus v jeho súčasnej podobe.
Po prvé, musíme opustiť novovekú vieru, že sme posledná a najvyššia inštancia života v Univerze a že pripustíme existenciu len nám podobných civilizácií.
V mojej ideotike som sa vrátil k pôvodnej predstave Giordana Bruna, že Univerzum je živá bytosť. Bol to on, kto vyčlenil okrsok samohybnej hmoty, na ktorom mohol človek bádať bez tútorstva Boha. Týmto aktom odštartoval novovek a všetky jeho ďalšie abstrakcie, čiže abstrahovania … od života, od Boha … a na konci je výkrik Stevena Weinberga: „Čím viac poznávame vesmír, tým sa nám zdá nezmyselnejší.“ Ľudský život s pocitom totálneho nezmyslu života vedie ku všetkým hrôzam, ktoré dnes na planéte pozorujeme, a ktorých sme autormi.
Preto musíme pripustiť, že sme len časťou nesmierneho celku, ktorý však nie je bez zmyslu, bez cítenia, ale jeho cit a jeho myslenie je našim mozgom neobsiahnuteľné, ale našim citom môžeme vstúpiť do jeho vĺn, môžeme cez inšpiráciu prijímať jeho dary a cez svedomie vnímať jeho usmernenia.
Z tohoto hľadiska je náboženská nenávisť logickým nezmyslom. Všetky náboženstvá, ktoré hlásajú lásku medzi bytosťami, teda čosi vyššie, ako je pozemská evolúcia, odrážajú rôzne aspekty bytia v Živom Univerze, ktoré by za iných podmienok nemohlo existovať ani nanosekundu, lebo by sa anihilovalo.
Zároveň z toho vyplýva, že náboženstvá nie sú čosi mimo života a praktického bytia ľudskej spoločnosti, ale jej organickou časťou, ktorá cez rôzne „zárodočné videnia“ ju informuje o tomto vyššom celku. Preto je opäť nelogické, ak chodíme do chrámu, a pritom pripúšťame praktický život, ktorý mu protirečí, a nesnažíme sa žiť v súzvuku s týmto vyšším celkom.
Myšlienka SYMFÓNIE SO ŽIVÝM UNIVERZOM v jej najrozmanitejších podobách dnes nám intenzívne klope na dvere, preráža cez rôzne inšpirácie ľudí, nalieha na naše svedomie, oznamuje sa všetkými kataklizmami, ktoré zažívame, a zdá sa, ak ju budeme ďalej ignorovať, naša situácia sa len zhorší.
Len ako ideotu vyslovím inšpiráciu, ktorú som zažil pri písaní textu Senzoida: stav Stredu Živého Univerza, ktorý som si nazval „jantárové kontinuum“, je všeobsiahly a okamžitý súvis, súhra a súcit Univerza.
Nechcem tvrdiť, že som sa priblížil k pravde, je to len moja myšlienková hračka, moja ideota, v ktorej sa premieta moja životná cesta, a podobných pocitov je v sedemmiliardovom ľudstve naozaj bezpočet. Len som chcel artikulovať, čo myslím pod „symfóniou so živým Univerzom“.
Spôsob, ako zosúladiť našu existenciu s týmto ohlasujúcim sa „trendom“, je úloha naozaj pre sedem miliárd ľudí. Ja sa pokúsim vysloviť len svoju predstavu, ako sa správať na Slovensku. Čo robiť na Slovensku v tomto kontexte. Zdá sa mi, že ostatné partikulárne otázky a odpovede mi z toho vyplynú. Aj keď sa to zatiaľ zdá len ako číre blúznenie.
