Voľby v Gruzínsku a otázky demokracie

Keď sa v minulosti diskutovalo o demokracii, obvykle sa za rozhodujúce považovali hlasy voličov pri voľbách. Postupne však prestali byť dôležité samotné hlasy voličov, dôležité bolo to, kto ich spočítava. Vývoj však nezastal a v súčasnosti sme sa dopracovali do situácie, že pre demokraciu nie je podstatné, kto ako hlasuje, ani to, ako sa hlasy spočítajú, ale to, ako voľby a kandidátov hodnotia tí, ktorí demokracii „rozumejú lepšie“ než voliči. V tomto roku sa to jasne preukázalo pri prezidentských voľbách v Rumunsku a Gruzínsku. Pokiaľ ide o Rumunsko, analýze rozhodnutia ústavného súdu, ktorým zrušil voľby prezidenta, som sa venoval v samostatnom článku Zrušenie volieb v Rumunsku: Lukašenko, Maduro, učte sa! V Gruzínsku sa však vývoj ukazuje ako komplikovanejší a keďže k zrušeniu parlamentných volieb ústavným súdom neprišlo, objavila sa kritika zo strany zahraničných inštitúcií.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Parlamentné voľby a kritika Západu
Ústavný súd o voľbách
Gruzínsky sen a jeho úspechy
Proruská orientácia?

Dňa 26. októbra 2024 sa v Gruzínsku uskutočnili parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila strana Gruzínsky sen (GS) so ziskom 53,93 % a 89 poslaneckými mandátmi (zo 150). Následne sa 14. decembra 2024 uskutočnili aj prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil bývalý futbalista Michail Kavelašvili. Po prvýkrát sa tiež namiesto priamej voľby vyberal prezident odlišným spôsobom: v súčasnosti prezidenta volí 300 voliteľov, z toho 150 poslancov a 150 zástupcov samospráv a autonómnych subjektov. Nominácia Michaila Kavelašviliho bola pritom z hľadiska stratégie rozumnou voľbou, pretože kandidát reprezentuje mnohé postoje GS, pričom však nie je člnom strany. Je pomerne bohatý, a teda nešiel do politiky, aby sa obohatil. Svoj majetok nadobudol počas profesionálnej kariéry futbalistu, keď pôsobil v Rusku, Švajčiarsku i Anglicku (dve sezóny dokonca za Manchester City). Kariéra futbalistu mu pomohla aj ku všeobecnej popularite a známosti a pri vstupe do politiky bol už veľmi známou osobou. Výsledok uvedených parlamentných i prezidentských volieb sa však stretol s odporom tak doma, ako aj v zahraničí. Kritika prišla od Josepa Borella ešte 27. októbra, nasledovalo vyhlásenie ministrov niektorých štátov EÚ z 28. októbra (Juraj Blanár nepodpísal), nasledovalo spoločné kritické vyhlásenie Olafa Scholza, Donalda Tuska a Emanuela Macrona zo 7. novembra; podobne kriticky sa vyjadrili aj mnohí ďalší západní politici.

Zvlášť ostro vystúpil Európsky parlament ešte pred voľbami 9. októbra, ale najmä 28. novembra 2024, keď schválil rezolúciu 2024/2933(RSP) o zhoršovaní demokratickej krízy v Gruzínsku v dôsledku parlamentných volieb a údajných volebných podvodov. V rezolúcii sa uvádzajú hlavné výhrady voči gruzínskym voľbám, tie sa však často opierajú o špekulácie, a preto aj EP použil vágny výraz „údajné volebné podvody“. Pokiaľ ide o konkrétne výhrady, v bode A rezolúcie z 28. novembra sa kritizuje „urýchlené prijatie antidemokratických právnych predpisov“, ako aj „atmosféra strachu“ prostredníctvom zatknutí či domácich razií u opozičných politikov, atď. V bode B uviedol EP, že strana GS „využila prirodzený strach gruzínskej spoločnosti z vojny…“ V bode C sa hovorí o „manipuláciách pri voľbách a porušovaní voličských slobôd“, bod D spomína „nerovnováha v prideľovaní finančných zdrojov“. V bode F sa kritizuje zrušenie rodových kvót pre ženy pri voľbách, v bode G sa spomínajú vyjadrenia rôznych pozorovateľov, v bode J sa akcentuje odsúdenie volieb prezidentkou. V bode M je kritizovaná Orbánova návšteva Gruzínska, v bodoch N až P sa riešia právne postupy a súdne konania v Gruzínsku, v bode R sa hovorí o protestoch, atď. Na základe uvedeného EP v bode 1 vyjadruje „poľutovanie nad demokratickým úpadkom“, v bode 2 odsudzuje voľby, v bode 5 vyzýva, že „medzinárodné spoločenstvo by nemalo uznať výsledky volieb“. V bode 6 sa objavuje výzva na medzinárodné vyšetrovanie manipulácií, v bode 11 sa požadujú sankcie voči gruzínskym politikom, úradníkom i sudcom, v bode 12 sa hrozí prehodnotením bezvízového režimu, v bode 13 sa vyzýva na obmedzenie formálnych kontaktov s gruzínskou vládou, v bode 15 rezolúcia kritizuje gruzínsky zákon o transparentnosti zahraničného vplyvu a zákon o rodinných hodnotách a ochrane maloletých, v bode 17 sa odsudzuje „systematické zasahovanie Ruska do demokratických procesov v Gruzínsku“. V bode 20 nakoniec EP vyzýva orgány EÚ na „komplexné preskúmanie a prepracovanie politiky EÚ voči Gruzínsku“.

Voľby v Gruzínsku mali určite mnoho nedostatkov, problém ale spočíva v tom, že rezolúcia sa snaží byť účelovo kritická. Pokiaľ v iných krajinách dopadnú výsledky volieb podľa želania západných politikov, tak sa podobná kritika neobjavuje. Stačí si spomenúť na hrôzy, ktoré zažívalo Gruzínsko za prezidenta Michaila Saakašviliho, s podivnými úmrtiami významných politikov, s hrubým násilím voči demonštrantom, s preplnenými väznicami a mučením väzňov. A reakcia z Bruselu bola veľmi mierna… Ďalej, pokiaľ ide o strašenie občanov, je zvláštne, že Bruselu to prekáža práve v Gruzínsku, veď strašenie je súčasťou volebných kampaní aj v EÚ a nie je zriedkavé, že sa straší práve Ruskom. Dokonca aj z USA pamätáme na strašenie kauzou RussiaGate, v SR v roku 2020 mala zasa vládnuť mafia (unesený štát), po voľbách 2023 mal posledný zhasnúť, atď. Nuž a pokiaľ ide o antidemokratické predpisy, protesty v EÚ vyvolal najmä o zákon o transparentnosti zahraničného zasahovania (cez mimovládne organizácie), lenže v USA podobný zákon (FARA z roku 1938 ) existuje a žiadne podobné obavy zo strany EÚ nevyvoláva. Pokiaľ ide o nerovnováhu finančných zdrojov či výhody vládnucich strán, to bolo cítiť aj pred voľbami 2023 v SR. Mimochodom, aj v SR boli podozrenia o kupovaní hlasov, napr. voči Igorovi Matovičovi. Skrátka, dvojaký meter je pre voľby typický, a to nielen v Gruzínsku.

Ako bolo uvedené, s výsledkom volieb vyjadrovala zásadnú nespokojnosť gruzínska prezidentka Salomé Zurabišvili. Tá sa preto spolu s vyše tridsiatimi bývalými poslancami obrátila na Ústavný súd Gruzínska (ÚS) s ústavnou žalobou, v ktorej namietala neústavnosť volieb. Samozrejme, svoje výhrady zreálnila a pred ÚS nespomínala ani „ruské zasahovanie“, ani „obavy gruzínskej spoločnosti z vojny“, ani podobné mediálne témy.  Pokúsila sa zamerať na dve otázky, s ktorými sa museli ústavní sudcovia seriózne vysporiadať: všeobecnosť a tajnosť volebného práva. Pri tejto ústavnej sťažnosti participovali aj konkrétne mimovládne organizácie, ktoré vyjadrili svoje stanovisko ako tzv. amicus curiae: najmä Transparency International Georgia, Nadácia otvorenej spoločnosti, Medzinárodná spoločnosť pre spravodlivé voľby a demokraciu. Gruzínsky ÚS tvorí deväť sudcov, ktorí sú volení na desať rokov. Dvaja z nich sú bývalí politici strany GS, väčšinou však ide o akademikov a predstaviteľov právnických profesií. Predseda súdu Merab Turava je vysokoškolský pedagóg a expert na trestné právo i európske trestné právo, s úzkymi väzbami na nemecké univerzity. Aj mnoho iných však absolvovalo časť štúdií na západných univerzitách; naopak, ruské univerzity nenavštevovali ani tí, ktorí študovali ešte počas existencie ZSSR. Zrejme aj to presvedčilo prezidentku, aby sa na ÚS obrátila. Ten o ústavnej sťažnosti rozhodol 3. decembra 2024 (ďalej „rozh.“), pričom sa objavili dve odlišné stanoviská.

Podľa prezidentky sa na základe dekrétov Ústrednej volebnej komisie Gruzínska č. 191/2024 z 26. septembra a č. 51/2024 z 11. októbra voľby do parlamentu neuskutočnili v súlade s princípom všeobecnosti volieb. Prezidentka uviedla, že počas volebného obdobia sa mimo Gruzínska nachádzalo viac ako 270 000 voličov a volebná komisia pre nich nevytvorila primerané záruky na využitie volebného práva. (rozh., I, 14) Neotvorili sa volebné miestnosti v zahraničí, primerané k počtu voličov. Voliči zároveň nedostali príležitosť riadne sa zaregistrovať v okrskoch, ktoré boli k dispozícii. Prezidentka tiež tvrdila, že štát diskriminoval voličov pri otváraní volebných miestností v iných štátoch a poukázala i na reguláciu problematiky v Gruzínsku, kde existujú prísne geografické a demografické pravidlá pre vytváranie volebných okrskov. (rozh., I, 15-16). ÚS na túto sťažnosť reagoval odmietavo, a to tvrdením o nemožnosti porovnávať voľby v Gruzínsku a v zahraničí: „Je prirodzene nemožné zabezpečiť kvalitu prístupu do volebných miestností v zahraničí, pretože sa vykonáva v Gruzínsku. Napríklad iba územie Európskej únie a Spojených štátov je asi dvestokrát väčšie ako územie Gruzínska, takže aj keď by sa v zahraničí otvorilo 3 000 okrskov, priemerná vzdialenosť od okrsku pre občanov bude najmenej dvestokrát väčšia než v Gruzínsku.“ (rozh., II, 8). Pre zaujímavosť, Gruzínsko otvorilo v zahraničí 67 volebných miestností; najviac v Grécku (7), v USA (6) a v Nemecku (5). Pre porovnanie, pri moldavských prezidentských voľbách boli otvorené len dve volebné miestnosti v Rusku, a to pre státisíce Moldavcov, ktorí tam žijú.

Ďalšou ústavnou otázkou bola tajnosť hlasovania. Pri elektronickom hlasovaní mali občania vyplniť políčka na hlasovacom lístku zodpovedajúce politickej strane, za ktorú chceli hlasovať a vložiť papier do zariadenia na počítanie hlasov. Prezidentka však spomenula podozrenia, že volebné lístky v konkrétnych prípadoch obsahovali značky, čo umožňovalo identifikáciu voľby voliča pri umiestnení hlasovacieho lístka do zariadenia na počítanie hlasov. (rozh., I, 21) Tiež tvrdila, že volebná komisia nedokázala vybaviť volebné miestnosti takým spôsobom, aby chránila utajenie hlasovania, a preto sa domnievala, že vo všetkých volebných miestnostiach, kde boli použité elektronické hlasovacie lístky, bol porušený princíp tajnosti volieb. (rozh., I, 25) Túto argumentáciu ÚS odmietol s tvrdením, že navrhovateľ v podstate argumentoval nesprávnym výberom hlasovacieho lístka a značky volebnej komisie v konkrétnom prípade, nie protiústavnosťou pravidiel. ÚS uviedol, že žiadne z pravidiel Ústrednej volebnej komisie nenaznačovalo, že v procese volieb je akýmkoľvek spôsobom prípustné odchýliť sa od utajenia hlasovania a zvoliť hlasovací lístok či značku spôsobom, aby bola viditeľná na oboch stranách hlasovacieho lístka. (rozh., II, 14-15) Podľa očakávania prezidentka toto rozhodnutie ÚS neuznala a vzhľadom na výsledok sa vyslovila, že ona sama je jedinou nezávislou a legitímnou inštitúciou v Gruzínsku.

Za hlavného nepriateľa demokracie bola na Západe pri gruzínskych voľbách 2024 označovaná strana GS, ktorá vznikla v roku 2011 ako politická platforma a od roku 2012 aj ako politická strana. Pri tejto strane treba povedať, že hlavným dôvodom jej vzniku bol vývoj krajiny na začiatku storočia. GS sa dlhodobo usiluje, aby už žiadny politik nezískal také postavenie ako mal Michail Saakašvili v rokoch 2004 – 2014 a aby existovali brzdy proti velikášskym rozhodnutiam jednotlivcov. Saakašviliho kult osobnosti, jeho populistický boj proti korupcii, sprevádzaný brutálnou represiou a snaha o násilné riešenia zložitých problémov sú javy, ktoré zostali v povedomí gruzínskej verejnosti. Práve tie v mnohom vysvetľujú širokú podporu pre GS. Veľkou témou strany v minulom desaťročí bola zmena trestnej politiky v krajine. Počas vlády Michaila Saakašviliho sa totiž hlásala nulová tolerancia voči kriminalite a boj proti korupcii. Sprísnili sa tresty a medzi rokmi 2003 a 2012 sa väzenská populácia v Gruzínsku zvýšila na štvornásobok, až na 24 tisíc! Slovenské mainstreamové médiá a tretí sektor vtedy predstavovali Gruzínsko ako vzor pre Slovensko, tento „vzor“ sa však postupne ukazoval v čoraz horšom svetle. Objavili sa videozáznamy mučenia osôb vo väzbe a výkone trestu, ktoré veľmi kalili obraz „úspechov“ v boji proti korupcii. Aj preto bol jedným z prvých krokov novej vlády po roku 2012 amnestičný zákon a prepustenie tisícok osôb. Neskôr sa tiež ukázalo, že aj „protikorupčný prezident“ netransparentne praktizoval luxusný životný štýl, a to z verejných prostriedkov: od španielskeho kuchára až po prenájom áut luxusných značiek. Za čo bol neskôr aj stíhaný.

Mimoriadne zaujímavý vývoj nastal aj pri otázkach ústavných zmien, ktoré presadzoval GS a ktoré dnes mainstreamové médiá opisujú tak kriticky. Gruzínska ústava bola schválená ešte v roku 1995, následne však niekoľkokrát zmenená. V roku 2004 Michail Saakašvili výrazne posilnil postavenie prezidenta, čo mu umožnilo dominovať v politike celé nasledujúce desaťročie. Paradoxne, keď začala Saakašviliho popularita klesať a tretíkrát nemohol kandidovať na prezidenta, predložil v roku 2010 návrh na zmenu ústavy v prospech parlamentnej formy vlády – zrejme aby mohol po skončení prezidentského mandátu pokračovať ako premiér. Parlamentné voľby roku 2012 však prehral, a to práve proti GS. To sa ešte posilnilo v nasledujúcich voľbách v roku 2016, keď získalo ústavnú väčšinu a rozhodlo sa zmeniť politický systém na parlamentnú formu vlády. Súčasťou danej zmeny ústavy bolo i oslabenie funkcie prezidenta, čo viedlo k novému systému voľby, podľa ktorej prezidenta volí 300 voliteľov, z toho 150 poslancov a 150 zástupcov samospráv a autonómnych subjektov. Strana však účinnosť tejto ústavnej zmeny neurýchlila a prezidentské voľby v roku 2018 ešte umožnila realizovať starým spôsobom, hoci mohla zmeniť i tie. Navyše, GS v roku 2018 nenominoval ani svojho vlastného kandidáta, ale podporil „občiansku“ kandidátku Salomé Zurabišvili. Tá sa napriek gruzínskemu pôvodu svojich predkov narodila v roku 1952 v Paríži a profesne pôsobila ako francúzska diplomatka. Bez pomoci GS by ale vo voľbách určite neuspela. Zaujímavé je aj to, že v roku 2018, keď kandidovala na prezidentku, vedela, že GS zmenil ústavu a že ďalšie prezidentské voľby už budú nepriame. Vtedy jej to neprekážalo, a preto je dnes zvláštne počúvať od nej kritiku nepriamych volieb.

Ďalšou zásadnou zmenou ústavy v období vlády GS bol prechod od väčšinového volebného systému k pomernému pri parlamentných voľbách. To pritom pre GS nemusí predstavovať žiadnu výhodu, lebo ako dominantná strana by z väčšinového princípu mohla profitovať. V parlamentných voľbách 2016 získala pri väčšinovom systéme 115 mandátov (zo 150), ale pri pomernom systéme v roku 2024 len 89 (v roku 2020 iba 83). Je ale možné, že proporcionálny systém je akousi ústavnou brzdou voči „budúcemu Saakašvilimu“… Hnutie pritom prejavilo pri ústavných zmenách aj značnú ochotu ku kompromisom. Opozícia pred parlamentnými voľbami 2020 kritizovala zmenu väčšinového na pomerný systém. Vládna moc jej vtedy vyšla v ústrety, hoci mohla zmeniť ústavu sama. Dohodu medzi vládou a opozíciou pritom sprostredkovala Kelly Dognan, veľvyslankyňa USA v Gruzínsku a na jej ambasáde podpísali kompromis o ústavných zmenách tak Gruzínsky sen, ako aj 20 opozičných strán. Spôsob, akým ambasáda USA dokázala modifikovať vôľu ústavnej väčšiny, vyjadrenú vo voľbách, je zvlášť zaujímavý v súvislosti so súčasnými obvineniami zo zahraničného zasahovania do volieb…  

Zaujímavou otázkou je aj tvrdenie o „proruskej“ orientácii GS. Zakladateľom a najvýznamnejším predstaviteľom strany je podnikateľ a miliardár Bidzina Ivanišvili. Ide o najbohatšieho Gruzínca, ktorý začal podnikať ešte v bývalom ZSSR, keď dovážal rôzne nedostatkové tovary, napr. tlačidlové telefóny. Neskôr spoluzakladal súkromnú banku, ktorú postupne ovládol a v divokých 90. rokoch sa zúčastnil na privatizácii, prevažne v Rusku. Práve z jeho podnikateľských aktivít sa odvodzuje i tvrdenie o ruskom vplyve na GS. Treba však uviesť, že Ivanišviliho vzťahy s Vladimírom Putinom neboli ideálne a on sám na konci Jeľcinovej éry vsádzal na Alexandra Lebeďa. Pokiaľ ide o politickú minulosť, aj Bidzina Ivanišvili v roku 2003 podporoval gruzínsku revolúciu ruží, s Michailom Saakašvilim sa však postupne rozišli. Samozrejme, podnikateľ nevystupoval otvorene proti Vladimírovi Putinovi, avšak pred vstupom do gruzínskej politiky svoj bussiness v Rusku predal. Vzdal sa aj ruského občianstva a ponechal si len gruzínske a francúzske. V roku 2011 založil GS a následne s ním vyhral parlamentné i prezidentské voľby. Bidzina Ivanišvili sa však neusiloval o úlohu politického lídra a po roku v úrade premiéra (2012 – 13) rezignoval na túto i ostatné vedúce funkcie. Treba dodať, že GS pritom stále podporoval orientáciu na EÚ a NATO. Nie je bez zaujímavosti, že aj prvú zahraničnú návštevu vo funkcii premiéra v roku 2012 vykonal Bidzina Ivanišvili v Bruseli. Po odchode sa do čela strany vrátil až v roku 2018, keď hrozil stranícky rozkol. Na premiéra ani prezidenta však už nekandidoval a od roku 2023 je len čestným predsedom strany, i keď mimoriadne vplyvným. Hoci sa o tom v súčasnosti príliš nehovorí, Ivanišviliho väzby na Európu a najmä na Francúzsko nie sú vôbec bezvýznamné a je o. i. držiteľom Rádu čestnej légie. Zrejme aj tieto francúzske konexie napomohli, že GS v roku 2018 podporil v prezidentských voľbách Salomé Zurabišvili.

Treba však povedať, že napriek všetkému zostáva GS pragmatickou stranou. Jej hlavným cieľom je síce vstup do EÚ a NATO, ale chápe obmedzené možnosti tohto procesu. Vstup do EÚ bol dlhodobo hlavným prísľubom Michaila Saakašviliho po revolúcii ruží a Gruzínci tak tieto očakávania živia už vyše dvadsať rokov. Súčasne však chápu, že uvedený vstup nie je príliš reálny a vidia, že členmi EÚ sa nestali ani Ukrajina a Moldavsko, ktoré majú k EÚ geograficky bližšie. Dokonca ani susedné Turecko, ktoré podpísalo asociačnú dohodu ešte v roku 1961, sa dodnes členom nestalo. GS preto usiluje o „politiku možného“, čím je pre občanov Gruzínska napr. zrušenie víz tak do štátov EÚ, ako aj do Ruska. Paradoxne, na konci vlády Michaila Saakašviliho existovala vízová povinnosť na obe svetové strany. Pragmatickým úspechom GS bolo aj zrušenie ruských sankcií na gruzínske potravinárstvo, najmä na vinárstvo, ktoré je gruzínskou národnou pýchou. Dôležitú úlohu zohrávajú i ruskí turisti, najpočetnejšia skupina zahraničných turistov  v Gruzínsku. To všetko sa podarilo dosiahnuť napriek tomu, že Gruzínsko od roku 2008 neudržuje s Ruskom diplomatické styky kvôli ruskému uznaniu nezávislosti Abcházska a Južného Osetska a na tom sa nič nezmenilo ani po voľbách v októbri 2024. Pre porovnanie, Srbsko s USA udržuje diplomatické styky, hoci USA v roku 1999 protiprávne zbombardovali Juhosláviu a neskôr uznali i nezávislosť Kosova. To však neznamená, že prezident Alexander Vučič je americkým agentom…

Po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 sa pragmatická politika Gruzínska ocitla pred ťažkou skúškou. Hoci Gruzínci stoja vo vojne na strane Ukrajiny a prijali aj skupiny ukrajinských utečencov, uvedomujú si, že protiruské sankcie by veľmi poškodili ich vlastnú ekonomiku. A úplne neprijateľná je predstava, že by sa Gruzínsko malo zmeniť na niečo ako „druhý front“… V tejto situácii však už pragmatizmus nepomáha a snaha udržať dobré vzťahy na obe strany sa nedarí. Niektoré európske štáty vnímajú postoj Gruzínska dokonca ako zradu spoločného frontu proti Rusku. I preto sa v Bruseli začali vyťahovať tradičné nástroje nátlaku: začalo sa hovoriť o problémoch s demokraciou, o potrebe de-oligarchizácie a Európsky parlament prijímal rezolúcie o Gruzínsku – celé to vyvrcholilo pri voľbách v roku 2024. Tbilisi sa preto rozhodlo pozastaviť prístupové rozhovory s EÚ, čo ale ďalej zvyšuje napätie. Takže zostáva len dúfať, že násilné protesty, podporované z Bruselu,  ktoré sa v Gruzínsku rozhoreli, nepovedú k občianskej vojne.

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

(Celkovo 211 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter