Dominantnou udalosťou na politickom nebi Latinskej Ameriky týchto dni je konanie druhého kola prezidentských volieb v Brazílii. Výsledky prvej časti tohto duelu potvrdili očakávania – ich víťazom sa stal populárny predstaviteľ brazílskej ľavice Luiz Inácio Lula da Silva. Jeho náskok pred najvýznamnejším konkurentom – súčasným prezidentom krajiny Jairom Bolsonarom – bol však o niečo nižší, ako pôvodne predpovedali volebné prieskumy. Možná výhra kandidáta Strany pracujúcich (Partido dos Trabalhadores – PT) už v prvom kole sa tak nekonala a o všetkom sa rozhodlo až v poslednej októbrovej nedeli. Tentokrát Lula, ako ho v Brazílii skrátene volajú, definitívne potvrdil úlohu favorita. Získal 50,90 percenta a tým aj mandát na svoje tretie prezidentské obdobie od 1. januára 2023 do 1. januára 2027. Viac v nasledujúcej analýze.
Foto: TASR – AP/Andre Penner)
Víťazstvo sa nerodilo ľahko
Opätovné víťazstvo 77-ročného veterána brazílskej politickej scény a dvojnásobného ľavicového prezidenta v rokoch 2003 – 2007 a 2007 – 2011 zďaleka nerodilo tak ľahko, ako to na prvý pohľad vyzerá. Zrodilo sa až na ďalší pokus. Ten posledný koncom roka 2018 prekazilo jeho osobné prenasledovanie a s tým spojené súdne machinácie. Situácia sa vtedy vyvíjala podľa dlhodobo pripraveného scenára. Brazílsky súd prvej inštancie najskôr odsúdil Lulu na deväť rokov a neskôr odvolací súd na dvanásť rokov väzenia za údajnú pasívnu korupciu. To ho automaticky diskvalifikovalo od možnosti zúčastniť sa ako kandidát prezidentských volieb v závere roka 2017. Vyše dva roky – presne 580 dní skutočne pobudol vo väzení, z ktorého ho prepustili 8. 11. 2019, ale až 8. 3. 2021 sudca Najvyššieho súdu anuloval všetky obvinenia voči nemu. Zároveň mu boli obnovené všetky politické práva vrátane práva kandidovať na úrad prezidenta. Definitívne to potvrdil 15. 4. 2021 zbor sudcov Najvyššieho súdu v Brazílii, ktorý prehodnotil súdne rozhodnutia nižších inštancií a zbavil Lulu všetkých obvinení. Po prepustení z väzenia ako fénix vstal z popola a potvrdil prognózy, že je hlavným kandidátom na nové víťazstvo. Potvrdenie jeho neviny naštartovalo dramatický predvolebný súboj s úradujúcim prezidentom krajiny Jairom Bolsonarom.
Sudcom, ktorý v tejto záležitosti zohral rozhodujúcu úlohu, bol Sérgio Moro, bývalý absolvent Harvardu, známy svojou angažovanosťou aj v kampani vedúcej k zosadeniu prezidentky Dilmy Rousseffovej. Moro, ako to už v prípade podobných aktivistov býva, absolvoval študijný program týkajúci sa prania peňazí, organizovaný ministerstvom zahraničia USA. Skúsenosti z neho účinne zužitkoval aj v tzv. kauze „lava jato“ (umývačka), ktorá bola spojená so štátnou ropnou firmou Petrobras a bola rozohraná s cieľom definitívne vyšachovať z boja o moc najpopulárnejšieho a pre pravicu viac ako nepohodlného brazílskeho politika. Bol zaujatý a nemal právo vo veci rozhodovať. Odmenou mu bolo, že sa po voľbách stal ministrom vnútra. Museli prejsť až tri roky, aby brazílska justícia zjednala nápravu. Machinácie Sergia Mora však vtedy významnou mierou prispeli k odstaveniu Lulu od možnosti kandidovať na úrad prezidenta, čo jeho stranícky náhradník Fernando Haddad nemal šancu zvrátiť.
Bolsonaro – symbol nádeje a sklamania brazílskej pravice
Zvíťazil pravicový kandidát Jair Bolsonaro, absolvent vojenskej akadémie a bývalý príslušník parašutistickej jednotky s hodnosťou kapitán. Médiá ho nazývajú brazílskym Trumpom, ktorému je blízky nacionalizmus bieleho muža, kresťanský tradicionalizmus a ekonomický neoliberalizmus. Podporoval trest smrti a zásahy neslávne známej vojenskej polície BOPE v štvrtiach chudoby – favelách, hlásil sa k obdivu Pinocheta a k vojenskému režimu v krajine z rokov 1964 – 1985, bol za privatizáciu štátnych podnikov, právo vlastniť zbraň a obmedzovanie sociálnych výdavkov. Magazín The Advocate ho vyhlásil za najväčšieho homofóba kontinentu. Paradoxne mu to na sympatiách mainstreamu príliš neubralo. Naopak, médiá mu vytvárali aureolu poctivého a neskorumpovaného politika, vďaka čomu mal sympatie naprieč politickým spektrom.
Pravica do neho vkladala veľké nádeje. Vychádzala z toho, že jeho liberálna ekonomická politika napomôže zvyšovanie ziskov a prosperitu najmä vplyvných finančných a priemyselných kruhov, latifundistov a ďalších korporátnych skupín – slovom veľkokapitálu. Tento plán celkom nevyšiel, lebo v roku 2020 zasiahla aj do hospodárskeho života Brazílie pandémia covidu. Bolsonaro verný svojmu politickému vzoru Trumpovi zaujal k tejto téme nie práve želateľný postoj z pohľadu mocných. Možno ho označiť za coronaskeptika. Relativizoval dôsledky pandémie, označoval ju za silnejšiu chrípku a nepovažoval za nutné hľadať dôsledné riešenia boja proti nej v podobe masového očkovania vakcínami. Tým si dosť pohneval vplyvné krídlo kapitálu – domáci i zahraničný farmabiznis, ktorý tak vo veľkej krajine s 217 miliónmi obyvateľov pripravil o tučné zisky. Značne tým zneistil postoj médií, ktoré mu dovtedy fandili. Reklama farmaceutických firiem bola pre médiá vždy veľkým zdrojom príjmov, začo bolo treba prejavovať vďačnosť. Zrátali mu to aj s úrokmi, keď sa ukázalo, že obete pandémie covidu začali pribúdať a dosahovali pomerne vysoké čísla. Celkovo bolo v Brazílii vyše 680 tisíc úmrtí. Vzbudil aj nevôľu eko-lobby, ktorá mu vyčítala, že pred ochranou pľúc našej planéty – brazílskych pralesov dal prednosť záujmom agrobiznisu. V neposlednom rade sa mu neoplatil ani jeho populizmus v kultúrno-etických otázkach, kde zaujal kritický postoj voči LGBTI a k presadzovaniu záujmov ďalších menšinových skupín pred majoritným obyvateľstvom. Stručne povedané: Bolsonaro sa tak do istej miery stal symbolom nádejí a sklamania brazílskej pravice.
Lula – veterán a ikona brazílskej politiky
Samotný Lula je v brazílskej politike prítomný už celé desaťročia. Za toto obdobie sa stal nielen jej veteránom, ale vyformoval sa do podoby najvýraznejšej osobnosti ľavej strany politického spektra, ako sa dnes hovorí: stal sa jeho ikonou. Prvý raz zabojoval v prezidentských voľbách už v 80. rokoch minulého storočia. Stranu pracujúcich založil v roku 1980 – na sklonku končiacej brazílskej diktatúry dominujúcej v krajine od roku 1964. Do politiky vstúpil z pozície mladého odborového predáka, ktorý v časoch tohto represívneho režimu nabral skúsenosti aj zo života vo väzení. Pravičiari ho vtedy onálepkovali prívlastkom komunista, hoci za celý svoj život nikdy nebol členom Komunistickej strany Brazílie.
PT v tom období okrem odborárov združovala i ľavicovo orientovaných intelektuálov a umelcov, ako aj ľavicových katolíkov, ktorí boli naviazaní na teológiu oslobodenia. S Lulom sympatizovali aj niekoľkí biskupi. Bol medzi nimi napríklad biskup Cláudio Hummes. Ten neskôr ako kardinál po konkláve v roku 2013 vyzval novozvoleného pápeža, aby nezabúdal na chudobných, čo aktuálneho pontifika podľa jeho vlastného vyjadrenia inšpirovalo k prijatiu mena František. Významnú úlohu zohral Lula i v zahraničnej politike Latinskej Ameriky. Vytvoril famózne trio s venezuelským prezidentom Hugom Chávezom a argentínskym Néstorom Kirchnerom, ktorí boli rozhodujúcimi aktérmi nastupujúceho ružového prílivu v prvej dekáde nášho storočia. Svoj podiel mal Lula aj vo svetovej politike, najmä počas jeho druhého volebného obdobia, keď konštruktívnym spôsobom prispel k sformovaniu vplyvného ekonomického spoločenstva štátov BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika). V roku 2010 bol dokonca hostiteľom vrcholného stretnutia tejto organizácie, ktoré sa konalo v Brazílii.
Keďže podľa ústavy nemohol kandidovať na prezidenta tretíkrát, uvoľnil v roku 2010 miesto pre kandidatúru svojej straníckej kolegyni Dilme Rousseffovej. Strana pracujúcich tak pokračovala vo svojej politike ako dominantná sila krajiny, nikdy však nemala väčšinovú pozíciu a musela sa o moc deliť s inými ľavicovými, ale aj centristickými a stredopravými stranami. To zohralo svoju úlohu najmä v druhom volebnom období D. Rouseffovej, keď bol voči nej zosnovaný impeachment za účasti nespoľahlivých koaličných partnerov v parlamente a najvyšších súdnych inštancií. Tým sa skončila na pomerne dlhé obdobie vláda strany PT, k čomu prispelo už spomenuté prenasledovanie Lulu v období prezidentskej kampane v roku 2018.
Svetlá a tiene Lulovho víťazstva
Posun doľava, ktorý signalizuje Lulovo víťazstvo, je z hľadiska politickej scény Latinskej Ameriky (LA) očividný. Možno hovoriť o obnovení ružového prílivu na kontinente v miere dokonca prekračujúcej jeho doterajší vrchol v roku 2011. Potvrdzuje to aj pohľad na politickú mapu LA, ktorá je takmer celá ružová. Ľavicové vlády budú od 1. januára 2023, keď sa Lula ujme úradu prezidenta, dominovať v 13 krajinách LA, vrátane všetkých veľkých štátov, ako sú Mexiko, Brazília, Argentína, Peru, Kolumbia, Venezuela, Čile atď. – s výnimkou šiestich skôr menších krajín (Uruguaj, Paraguaj, Ekvádor, Kostarika, Salvador a Guatemala). Vychádzajúc z týchto faktov by sa dalo usudzovať, že Lulovo víťazstvo v Brazílii poskytuje tamojšej ľavici komfortnú pozíciu pri riadení štátu a plnení jej programových cieľov. Nazerať na povolebnú situáciu len ružovými okuliarmi však celkom nezodpovedá realite. Tá ma totiž nielen svoje svetlé, ale aj tienisté stránky.
Treba si uvedomiť, že prezidentské voľby sa konali súbežne jednak s voľbami parlamentnými ako aj regionálnymi. V tých prvých sa volila poslanecká snemovňa, čiže dolná komora brazílskeho parlamentu a tretina zástupcov do senátu, teda 27 z celkového počtu 81. Na regionálnej úrovni sa volili guvernéri jednotlivých štátov, ktoré tvoria brazílsku federáciu, a takisto poslanci do ich parlamentov. Ak to porovnáme s našimi župnými a komunálnymi voľbami, môžeme povedať, že šlo doslova o mega voľby, o ktorých v našich podmienkach nemáme ani približnú predstavu. Už len skutočnosť, že rozloha väčšiny z celkového počtu 27 štátov Brazílskej federácie niekoľkonásobne presahuje veľkosť Slovenska, hovorí sama za seba. V takomto kolose stať sa absolútnym víťazom nie je reálne. A preto sa tu vonkoncom nedá hovoriť o jednoznačnom víťazstve ľavice. Musíme si uvedomiť, že Brazília je krajina, ktorá je z pohľadu politických strán nesmierne segmentovaná. Strane pracujúcich patrí medzi politickými subjektmi síce dôstojné miesto, no svoju líderskú pozíciu nemá šancu pretaviť do spoľahlivej väčšiny mandátov, aby Lula mohol pohodlne vládnuť.
V parlamente to nebude mať Lula jednoduché
Potvrdili to aj parlamentné a regionálne voľby, ktorých výsledky do iste miery signalizovalo už prvé kolo prezidentských volieb. Rozdiel medzi Lulom a Bolsonarom na úrovni piatich percent zďaleka nezodpovedal pôvodným očakávaniam. Bolsonara to inšpirovalo až k tomu, aby podnikol právne kroky voči prieskumným agentúram, ktoré podľa neho ovplyvnili samotné hlasovanie v jeho neprospech. Zatiaľ nie je jasné, či to urobí, no v každom prípade mu dali do rúk argumenty pre takýto postoj i výsledky druhého kola, v ktorom Lula zvíťazil ešte menším rozdielom. Lula získal 50,90 % a Bolsonaro 49,10 %, čo sa považuje za najnižší rozdiel v dlhodobom súboji kandidátov na úrad prezidenta Brazílie. V súvislosti s tým bolo dôvodné podozrenie, že to môže Bolsonara motivovať – podobne ako Trumpa v USA –, aby označil prezidentské voľby za sfalšované. Z jeho pondelkového verejného vystúpenia – prvého po voľbách – však vyplynulo, že nenašiel odvahu vyostriť konflikt do tejto polohy.
Celkovo sa napriek tomu dá povedať, že parlamentné a regionálne voľby nedopadli pre Stranu pracujúcich práve najlepšie. Strany koalície podporujúcej Lulu získali v poslaneckej snemovni Národného kongresu Brazílie, ktorá má 513 členov, len 123 mandátov. Najviac z nich – 81 mandátov získala Federácia Brazília nádeje (Federação Brasil da Esperança) na čele s PT. Sú v nej aj dve menšie strany: Komunistická strana Brazílie (PCdoB) a Strana zelených (PV), ktorým sa podarilo získať zhodne po 6 mandátov. Lenže celú túto časť koalície predbehla samotná Bolsonarova Liberálna strana s 99 mandátmi. Na vysvetlenie treba dodať, že politický profil Bolsonara známeho konzervatívnymi postojmi v kultúrno-etických otázkach, je pokiaľ ide o ekonomické postoje vyslovene liberálny, čo odráža aj názov jeho strany. Z ostatných strán, ktoré podporujú Lulu, treba spomenúť Brazílsku socialistickú stranu (PSB), ktorej člen Geraldo Alckmin kandidoval na funkciu jeho viceprezidenta. Ďalej ho podporila o niečo radikálnejšia strana Socializmus a sloboda (PSOL) a ekologicky orientovaná strana REDE, ako aj niekoľko ďalších menších politických subjektov. To však nestačí, lebo pravica má k dispozícii aj 59 mandátov liberálnej strany Únia Brazília a 47 mandátov strany Progresívci. Už len to jej garantuje veľký vplyv. A to ešte môže počítať čas od času s podporou iných menších strán. Bolsonaro a pravica má okrem toho dominantnú pozíciu aj v senáte. Lulovi tak nezostáva nič iné, ako hľadať potenciálnych spojencov v radoch centristických a iných menších stredoľavých strán, aby mohol presadzovať zákony, na ktorých má záujem. A to vonkoncom nebude jednoduché. Bude musieť robiť rôzne ústupky a kompromisy, navyše spojenci tohto druhu nie sú – ako to ukázala politická prax Brazílie v minulosti – práve veľmi spoľahliví. Nie je to až tak dávno, čo svojím lavírovaním prispeli k impeachmentu Dilmy Rousseffovej. Ak by sme hypoteticky pripustili podobné déjà vu v budúcich rokoch aj v prípade Lulu, sila pravice v brazílskom parlamente má na to dosť perspektívnu východiskovú pozíciu. Nie celkom zanedbateľným faktom je tiež to, že viceprezidentom sa stal Geraldo Alckmin. Jeho PSB, do ktorej prešiel tesne pred voľbami, patrí síce formálne k stredoľavým stranám, ale v kauze Rousseffovej odvolania sa pridala k pravici. Samotný Alckmin predtým do roku 2021 vyše tri desaťročia bol členom Strany Brazílskej sociálnej demokracie (PSDB) a konkurenčne súperil s Lulom v prezidentských voľbách už v roku 2006. Názov strany PSDB je dosť mätúci, lebo v tomto prípade ide skôr o centristickú až stredopravú stranu. Takýto typ politika by sa pravici pri mocenskej šachovej partii mohol v budúcnosti hodiť.
Záver
Pochopiteľne v tejto chvíli nie sú žiadne náznaky, že by sa niečo podobného chystalo. Navyše v Brazílii je – tak ako v USA – prezidentská forma vlády a Lula ju môže formovať bez ohľadu na rozloženie síl v parlamente, čiže nehrozí, že mu budú odvolávať ministrov. Je pravdepodobne, že zloží kabinet s dominanciou ľavicových síl, no pri presadzovaní zákonov bude musieť hľadať širší konsenzus s opozíciou. Podobne je tomu v súčasnosti aj v Kolumbii, kde prezident Gustavo Petro a jeho strana tiež má pomerne slabú pozícii a musí ju riešiť spôsobom, ktorý sa dá označiť ako hľadanie optimálnej vlády typu národnej jednoty. K podobnému riešeniu – loviť potenciálnych spolupracovníkov vo vodách pravice – bude asi musieť pristúpiť aj Lula. Koniec koncov výber Alckmina do funkcie viceprezidenta to už svojím spôsobom naznačuje.
Podčiarknuté a zrátané, karty, ktoré získal vo voľbách Bolsonaro, nie sú práve najhoršie. Možno aj s tým súvisí jeho relatívne umiernený postoj v prvom verejnom prejave po voľbách, najmä čo sa týka obáv, že neuzná výsledky volieb. Črtajú sa mu viaceré možnosti ako strpčovať život brazílskej ľavici, preto sa nemusí ponáhľať. Celkovo sa dá povedať, že nálady brazílskych voličov sú polarizované jednak geograficky, ako aj rasovo a sociálne. Potvrdili to i výsledky regionálnych volieb, v rámci ktorých mala Strana pracujúcich silnejšiu pozíciu v štátoch federácie na severovýchode krajiny, kde prevažuje farebne pestrejšie a sociálne slabšie situované obyvateľstvo. Funkcie guvernérov získala v štátoch Bahia, Ceará, Piauí a Rio Grande do Norte. Tam má Lula dlhodobo vysoké sympatie. Dodnes si tam spomínajú na jeho sociálne programy ako Nulový hlad, Rodinná peňaženka atď. V ďalších deviatich štátoch zvíťazili kandidáti strán, ktoré Lulovi vo voľbách vyjadrili podporu. PT zaznamenala úspechy aj v ďalších štátoch, na detailné vysledovanie čoho však v tejto analýze nie je dosť priestoru, lebo v regiónoch bola PT zastúpená aj v koalíciách, ktoré sa nemusia kryť s voľbami na celoštátnej úrovni. Pravicové strany boli zasa úspešnejšie v štátoch na juhozápade krajiny, ktoré – povedané s istým zjednodušením – sú rasovo svetlejšie, ekonomicky rozvinutejšie a kde dominujú konzervatívne postoje aj v kultúrno-etických otázkach. Bolsonaro stavil na tento typ voliča a do istej miery mu to vyšlo. Treba si uvedomiť, že Brazília je krajina so silnými religióznymi tradíciami, kde pomerne veľkú úlohu zohráva katolícka cirkev. To sa síce čiastočne mení, lebo v posledných desaťročiach úspešne napreduje pastorácia letničných amerických cirkví, ktoré sa však tiež – ako katolíci – hlásia k ochrane života od počiatku a k tradíciám kresťanskej rodiny. Ich faktickým členom je aj Bolsonaro, ktorý to populisticky celkom úspešne využil.
Osobitnú analýzu by si možno zaslúžil zahraničnopolitický rozmer dosahu brazílskych volieb, pre ktorý nám, žiaľ, nezostáva väčší priestor. Tak aspoň stručne. V každom prípade platí, že vplyv ich výsledkov najmä na americkom kontinente je veľkým povzbudením pre ľavicové sily, ktoré ho považujú za zavŕšenie druhej fázy ružového prílivu. Tá sa začala v roku 2018 v Mexiku, pokračovala v Argentíne, Paname, Bolívii, Peru, Hondurase, Čile a v Kolumbii a posilnila tak stálice ľavicového vývoja v regióne, ktorými sú Kuba, Nikaragua a Venezuela. Nesporne zaujímavý je tiež ekonomický rozmer brazílskych volieb. Vzťahuje sa to k postojom obidvoch prezidentských kandidátov. Brazília ako ekonomický obor Latinskej Ameriky potrebuje spoľahlivé zázemie potenciálnych investícií a zahraničnoobchodného odbytu. Donedávna v tomto smere dominovali Spojené štáty americké. To sa v poslednom desaťročí začína meniť. Ukazuje sa, že životne existenčné je pre brazílsku ekonomiku spojenie zo spoločenstvom štátov BRICS, kde majú rozhodujúce postavenie Čína a Rusko. K tomu majú jednoznačný postoj aj Lula i Bolsonaro. Lula stál pri zrode tejto organizácie a Bolsanaro nepriamo vyjadril podobný postoj svojím stretnutím s V. Putinom v politicky exponovanom čase rivality svetových mocností. A ani po začatí konfliktu na Ukrajine neprejavil ľútosť nad týmto krokom. Stručne povedané, siločiary vzťahov vo svete naznačujú prechod od unilaterálneho riadenia našej planéty donedávna mocnosťou číslo jeden – Spojených štátov amerických – k multilaterálnym vzťahom, čo potvrdili aj brazílske voľby.
Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko
