Rostislav Iščenko. Foto: Wikimedia
Nový maďarský premiér Péter Magyar vyhlásil, že chce vytvoriť Stredoeurópsku úniu v úzkej spolupráci s Rakúskom a spoliehať sa na spoločnú rakúsko-uhorskú minulosť, čo by posilnilo úlohu strednej a východnej Európy v záležitostiach EÚ.
Plány sprevádza určitý skepticizmus. Magyar nie je prvým východoeurópskym lídrom, ktorý sa pokúša vyvážiť „starých“ západoeurópskych členov EÚ prostredníctvom východoeurópskej jednoty. Všetky podobné projekty, počnúc opakovane oživovanou Vyšehradskou skupinou, sa však buď ukázali ako neúčinné kvôli neschopnosti vypracovať ucelenú strategickú líniu, prípadne rýchlo zanikli, alebo živorili, zabudnuté a nepotrebné nikomu okrem niekoľkých desiatok diplomatov, pracujúcich v týchto štruktúrach.
Niet prakticky pochýb o tom, že Magyarov projekt postihne podobný osud. Fungujúce projekty sa nerodia ako niekoho jedinečný nápad. Existujú dlho v informačnom a politickom priestore, diskutuje sa o nich a zdokonaľujú sa, kým sa z nich stane skutočne fungujúca medzinárodná štruktúra. Navyše, takáto štruktúra funguje iba dovtedy, kým existuje politický a ekonomický cieľ, ktorý spája účastníkov. Po dosiahnutí tohto cieľa, pokiaľ sa neobjaví ďalší cieľ, projekt buď zanikne, alebo upadne do kómy.
Potvrdzuje to príklad už spomínanej Vyšehradskej skupiny. Vyšehradská skupina, ktorú vytvorili východoeurópske krajiny (Poľsko, Československo (neskôr Česká republika a Slovensko) a Maďarsko), ktoré mali najväčšiu šancu na získanie prioritného vstupu do EÚ, bola vytvorená s jediným cieľom – dosiahnuť vstup; na jednej strane sa dištancovať od svojich menej perspektívnych susedov a na druhej strane rokovať s EÚ ako jednotný front, čím by mala ich pozícia väčšiu váhu a „starým členom“ by robila menej ústupkov. Hoci sa Vyšehradská skupina nerozpustila, prakticky prestala fungovať ihneď po prijatí jej členov do EÚ. Pokusy o nájdenie nového spoločného cieľa pre ňu boli neúspešné. Skupina síce formálne stále existuje, lež jej členovia uprednostňujú riešenie svojich problémov v rámci EÚ aj mimo nej samostatne, pričom sa opierajú o dohody s Washingtonom a ad hoc (dočasné, problémové) aliancie európskych a mimoeurópskych krajín.
Súčasná situácia v EÚ (vlastne ani všeobecne vo svete) vôbec nie je priaznivá pre realizáciu iniciatív podobných rakúsko-uhorskému projektu Magyara. Najlepší dôkaz tejto tézy predstavuje samotná iniciatíva.
Čo sa Magyar snaží zorganizovať? Snaží sa zorganizovať nátlakovú skupinu, ktorá bude kolektívne lobovať v rámci EÚ za záujmy svojich štátov. Samotný pokus o vytvorenie takejto skupiny svedčí, že vnútri EÚ existujú štiepiace protirečenia.
Všimnite si zásadný rozdiel medzi Orbánovou európskou politikou a európskou politikou jeho nástupcu Magyara. Orbán bojoval za záujmy národných štátov proti drzej európskej byrokracii. Magyar má v úmysle bojovať za záujmy regionálnej skupiny mocností v rámci EÚ proti záujmom podobných regionálnych skupín mocností, pričom sa spolieha na imperiálne mechanizmy v rámci EÚ vytvorené európskou byrokraciou. To je dôkazom prehlbujúceho rozkolu EÚ nielen medzi jadrom a národnými štátmi, ale aj medzi jednotlivými štátmi a/alebo skupinami krajín.
Pokiaľ EÚ zostala jednotná a nerozbitá ekonomickými rozpormi, nikto (okrem Veľkej Británie, poslednej zo „starej Európy“, ktorá sa pripojila a prvej, ktorá z nej vystúpila) sa neobával francúzsko-nemeckej dominancie v rámci únie, ktorú ďalej obmedzoval faktický protektorát Spojených štátov. Táto štruktúra spĺňala základné ekonomické záujmy všetkých členov. Až do začiatku 21. storočia teda išlo o posilnenie centralizácie v rámci EÚ, až do projektu transformácie EÚ (po ceste konfederácie a federácie) na unitárnu (extrémne centralizovanú) ríšu – „Štvrtú ríšu“.
Hľadanie mechanizmov jednotlivých krajín na ovplyvnenie celej EÚ prostredníctvom vytvorenia regionálnej únie, ktorá by sa spojila so stredoeurópskou byrokraciou, pripomína rozpad ríše Karola Veľkého a Kyjevskej Rusi. Napriek vytvoreniu niekoľkých fakticky nezávislých štátov, ktorým vládli nezávislé dynastie (hoci boli pokrvne príbuzné a pochádzali z rovnakého kmeňa), autorita centu fungovala ešte sto rokov po začiatku rozpadu. Uvedené sa nezakladalo na skutočných vojenských alebo ekonomických schopnostiach, ale na sile zvyku.
Prvé oficiálne rozdelenie Ríše Karola Veľkého nastalo v roku 843, posledné skutočné zjednotenie karolovskej ríše prebehlo za Karola III. Tučného v rokoch 884-887 a titul cisára Západu existoval do roku 924.
Jaroslav Múdry prvýkrát rozdelil Rus medzi svojich synov v roku 1054 (predtým potomkovia Svjatoslava Igoreviča a Vladimíra Svjatoslaviča bojovali výlučne o kyjevský trón). V roku 1097 Ľubečský zjazd kniežat formalizoval rozdelenie Rusi na päť počiatočných (neskôr rozšírených) suverénnych území (štátov), z ktorých každé malo svoje vlastné kniežacie dynastie pochádzajúce z Jaroslavových detí (polotská vetva cez Rognedu a Rangvada I., ktorého zavraždil Vladimír Veľký). Napriek politickému a ekonomickému úpadku spojenému s obmedzením obchodu pozdĺž Dneperskej obchodnej cesty však Kyjev (zotrvačnosťou) zostal pre všetky kniežatá žiadanou trofejou až do roku 1169, keď mesto dobyl Andrej Bogoljubskij, ale nezostal v ňom vládnuť, lež zničil ho ako konkurenta svojho dedičstva, t.j. Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva, orientovaného na volžskú obchodnú cestu, ale súperiaceho s Kyjevom, ktorý bol prevažne pod vládou Smolensko-černihivského duumvirátu*, pričom mal záujem o obchod pozdĺž Dnepra a o kontrolu nad prístupom k Baltskému moru cez Novgorod.
Rok 1169 možno považovať za rok konečného rozpadu prvého ruského štátu, zaznamenaného stopätnásť rokov po jeho faktickom vzniku a sedemdesiat rokov po prvej kodifikácii rozdelenia Rusi.
Rozpad štátu alebo zväzu štátov je spôsobený vytlačením spoločných hospodárskych záujmov konkurenčnými regionálnymi hospodárskymi záujmami. Politická a historická nostalgia medzitým dokáže uchovať tieň jednoty ešte ďalších približne sto rokov. V našej dobe, keď sa tempo zmien zvýšilo rádovo, sa tento rozdiel medzi začiatkom rozpadu a jeho koncom (čo znamená nezvratnosť prebiehajúcich procesov) zmenšil na niekoľko – tri až štyri – desaťročí.
EÚ sa nachádza v prvom bode tejto dlhej cesty: regionálne záujmy sa už sformovali a európska byrokracia ešte nezrušila národné suverenity (takže existujú lokálne „dynastie“ – legitímne autority). Boj medzi odstredivými a dostredivými silami, ktorý sa v bývalom ZSSR prakticky skončil, sa však v EÚ len začína. V prípade Maďarska Orbán, podobne ako Bogoljubskij, odmieta centrum v prospech záujmov svojho léna, zatiaľ čo Magyar, podobne ako otec Andreja Jurjeviča, syn Vladimíra Vsevolodoviča Monomacha a pravnuk Jaroslava Múdreho Jurij Vladimirovič Dolgorukij (ktorý tiež dobyl Kyjev, lež zostal tam vládnuť), sa snaží využiť autoritu centra, ktoré kontroluje; Magyar chce iba nadviazať kontrolu nad európskou byrokraciou, resp. čo je pravdepodobnejšie, formalizovať s ňou spojenectvo, aby posilnil autoritu a moc svojho léna. Ich prístupy sa líšia, avšak prístup Orbána-Bogoljubského je historicky sľubnejší, lenže obidva prístupy svedčia o prebiehajúcej faktickej katastrofe rozpadu.
Zdá sa, že to stále pokračuje, ale proces je nezastaviteľný ako meteorit padajúci do hustých vrstiev atmosféry.
* duumvirát držiteľmi najvyššej moci sú dvaja muži (pôvod v antickom Ríme)
Zdroj: Ростислав Ищенко. Австро-Венгерское будущее.
Preložil Ladislav Hohoš.
