Už dlhšie si dávam otázku, o čo ide niektorým ľuďom, ktorí sa strmhlav, bez akejkoľvek predprípravy zapájajú do politiky. Táto otázka sa mi zdala ešte naliehavejšou, keď som v ktoromsi médiu videl top úspešných kandidátov nového víťaza maďarských volieb. Nie, nie sú to top politici s dlhou politickou kariérou, ktorí už niečo v službe národu a štátu odovzdali, ale rôzne miestne Vášáriové, Ostrihoňové, Pročkovia a Remišové, ktoré majú síce nejakú tvár, možno aj vo svojej brandži vynikli, ale o politike – zdá sa – nemajú ani šajnu.
O čo ide týmto ľuďom, ktorí nikdy nič v politike neznamenali a pravdepodobne ani nikdy nič znamenať nebudú, že tak nadšene predávajú svoje tváre politickým cieľom, o ktorých asi príliš veľa nevedia, ale nevedia domyslieť ani dôsledky svojich skutkov. Najľahšie by bolo možné povedať, že im ide o ten žvanec, ktorý poslanci dostávajú v podobe platov a náhrad, ale to je asi len časť pravdy. Mnohí totiž v civile dostávajú neprimerane viac, napriek tomu za zapália za vec, ktorá často s realitou nemá nič spoločné!
Rovnako je mi záhadné, o čo ide voličom, že pred jasne sformovanou politickou líniou, reprezentovanou politikmi, ktorí už dokázali svoje schopnosti, sú schopní vydať krajinu do rúk amatérov a podvodníkov, ktorí pracujú s najnižšími ľudskými pudmi ako nenávisť a závisť. Mnohí si určite spomenú, keď roku 1994 dali voliči z čistej recesie hlasy Združeniu robotníkov Slovenska J. Ľuptáka. Nie, tento politický subjekt nevolili robotníci, ľudia tvrdých dlaní. ZRS volili prevažne vzdelaní ľudia strednej triedy, ktorí si vtedy povedali, že keď to už nemá byť dokonalé, nech je aspoň „sranda“. Ono to „sranda“ bola, ale úplne iná, na akú sa tešili.
Ľudia sú však nepoučiteľní. Asi platí tá stará poučka, keď si ľudia nepamätajú svoje dejiny, obyčajne si ich musia zopakovať. Po čosi viac ako štvrťstoročí opäť dali hlasy niekomu a niečomu, od čoho nemohli očakávať žiadne pozitívne zmeny v spoločnosti, len „srandu“, v tomto prípade v podobe „však im ukáže“. Nevedeli síce komu, čo a prečo, ale vedeli, že Igor im ukáže. To, že to stálo nadmerné počty životov ľudí v kovidovej pandémii, rozvrat štátu a jeho financií, to už akosi zapadá v propagandistickom boji proti mýtickej „mafii“, ktorá je rovnaká ako Colombova žena: Všetci o nej hovoria, všetci proti nej bojujú, ale nikto ju nevidel, resp. ani len žalobu proti nej nepodal.
A tak sa nám tu zrodil nový typ politiky a nový typ žurnalistiky (skôr žumpalistiky), kde nejde o riešenie problémov, ale o šírenie nenávisti a závisti, o diskreditáciu politického protivníka a predstavovanie politiky ako mytologického boja Dobra a Zla, kde zlo treba poraziť aj za cenu celkového zničenia – Armagedonu. Z podoby politiky, ako ju sformovali ešte rímski senátori, že jej cieľom má byť blaho ľudu (Salus populi suprema lex – Blaho ľudu je najvyšším zákonom), sa nám postupne stáva nástroj na likvidáciu politických protivníkov bez jasného konečného cieľa.
Spolu s opustením tradičného cieľa politiky, ako bol sformovaný už v antike, sa nám vytvára nový typ politika, taký, akého pri nezvládnutej demokracii videl už pred 2 500 rokmi filozof Platón. Už vtedy varoval, že zlá demokracia do čela polis nakoniec dovedie tých najneschopnejších a najbezcharakternejších. Zdá sa mi, že to dnes máme tu, a nie len na Slovensku. Myslím, že s tým má problémy celá západná civilizácia. Človek niekedy žasne, čo sa nám to z parlamentných tribún a nielen odtiaľ ozýva. Jednej političke stačí na úspešnú kariéru, aby vedela opakovať dve vety: Klamete!, Nehovoríte pravdu! O inej, poslankyni Juríkovej, by človek povedal, že nemohla úspešne absolvovať ani tretiu triedu základnej školy. A človek sa potom čuduje ako puk, keď sa dozvie, že úspešne absolvovala právnickú fakultu. Alebo taký poslanec Viskupič. Vážil som si ho, keď som bol v parlamente, lebo vždy vystupoval odborne a triezvo. Dnes si pretieram oči, či to je tá istá osoba, ktorej som bol kolegom. Úplne zmatovičovatel a rozpráva z cesty, lebo tomu, čo aktuálne prezentuje, nemôže sám veriť! Čo sa stalo s našou spoločnosťou, čo sa stalo s celou Európou, že ľudia vzdelaní sú schopní poprieť svoje vedomosti a prezentovať sa ako nekultúrni a agresívni hlupáci? Najhoršie na tom je, že ľudia schopní, rozhľadení, s pevnými zásadami a jasnými politickými cieľmi sú napádaní práve zo strany ľudí s veľmi elastickou chrbticou?
Ján Kollár sa pred dvesto rokmi pýtal: „Co z nás Slávů bude o sto roků, co zbyde z celé Evropy?“ Na konci 60. rokov minulého storočia televízia vysielala ekologickú reláciu Prežijú rok 2000? Ja som omnoho skromnejší a pýtam sa: Čo sa stane so Slovenskom a Európou, keď hlúposť a nekompetentnosť sa stanú základnou devízou úspešnej politickej kariéry?
(Status na FB, 21. apríla 2026)
