To, čo sa deje v koalícii, je už zvrátenosť. Ministri a poslanci koalície sa na týždennej, niekedy dokonca na dennej báze hádajú až vydierajú a pritom stále odmietajú nazvať pravým menom to, čo sa deje v jej vnútri prakticky od jej začiatku. Vraj nejde o krízu, ale o „nedorozumenia“. Odmieta to i sám Robert Fico, ktorý pritom hasí požiare jeden za druhým. Evidentne ho to stojí veľa síl a neraz i diskutabilných ústupkov, ktoré rieši so škrípajúcimi zubami. Nazvať tieto krízy len akýmsi provokáciami či postojmi koaličných jednotlivcov a snahou o zviditeľnenie sa strán je holý nezmysel, keďže tieto „nedorozumenia“ pretrvávajú od vzniku koalície Smeru SSD, Hlasu SD a SNS a sú permanentnými javom.
Ak sa hovorilo o koalícii OľaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí ako o zlepenci, tak súčasná koalícia je až nevídaným zlepencom strán a dokonca i rôznych záujmových skupín. Jedinou stabilnou stranou v tejto neurčitej až nechutnej zmesi strán je Smer SSD. Hlasu SD ubúdajú poslanci, čo politicky slabý predseda Šutaj Eštok nezvláda. V jej vnútri navyše reálne pôsobí silnejúca progresívno-liberálna frakcia Tomáša Druckera, čím strana výrazne stráca preferencie. O SNS je už zbytočné aj hovoriť, veď čo poslanec, to iný názor. SNS nepomáha ani jej nafúkaný, arogantný a dnes už zúfalý predseda Andrej Danko, ktorý by chcel diktovať premiérovi – Lajčák musí odísť…, ale i koaličným partnerom v Hlase SD.
Ako je to s koaličnými krízami?
Pôvodne bol najväčšou škodnou Andrej Danko a jeho poslanecký klub zložený z pozberancov z ďalších troch marginálnych strán Život – Národná strana, Národná koalícia a Patrioti. Do parlamentu sa zo SNS dostal len jej predseda Andrej Danko, a to predznačilo ďalšie problémy.
Koalícia najskôr váhala s podporou Petra Pellegriniho v prezidentských voľbách, čo osobitne platilo pre SNS. Neskôr sa takmer rok nevedela zhodnúť na voľbe predsedu parlamentu, pre výhrady Smeru SSD a blokovanie stranou SNS, hoci tento post jednoznačne patril Hlasu SD.
Danko od vzniku koalície postupne viac a viac bezhlavo útočil na Hlas SD a po prezidentských voľbách sa stal jeho terčom i prezident Peter Pellegrini. Opakovane mal výhrady i k samotnému premiérovi Robertovi Ficovi, no keďže bol a ešte stále je na ňom závislý, striedal kritiku s pochlebovaním a bezbrehou zbožnosťou ku svojmu „staršiemu bratovi“. Tak si vybojoval ministerstvo športu a cestovného ruchu, o ktoré zakrátko prišiel.
Koalícia sa doteraz, takmer rok, nedokázala vysporiadať s návrhmi opozície na vyslovenie nedôvery vláde, odvolávaním až siedmich ministrov a dva roky so zvolením chýbajúceho sudcu Ústavného súdu SR. Najnovšie vláda váha s uplatnením ústavnej povinnosti vlády vyplývajúcej zo zákona o rozpočtovej zodpovednosti a požiadať o dôveru v parlamente, keď prekročila hranicu najvyššieho sankčného pásma dlhovej brzdy. Všetky tieto odklady hlasovaní, skrátené konania a opakované novelizácie zákonov oslabujú právny štát, čo koalícii výrazne škodí.
Koaličnú vládu Roberta Fica držia nad vodou profesionálne a odborne konajúci ministri ako Jozef Ráž, Erik Tomáš, Denisa Saková či Tomáš Taraba, ktorí sa snažia nezaťahovať do všetkého politiku. Naopak, škodia jej a koalíciu potápajú ministri Samuel Migaľ, Rudolf Huliak či Martina Šimkovičová. V parlamente koalícii nepomáhajú a skôr ju poškodzujú agresívni poslanci ako Tibor Gašpar, Andrej Danko či Richard Glück a svojím vystupovaním kontroverzný Peter Kotlár, ako i viacerí ďalší, ktorí za dva roky ešte neprehovorili a sú tam len na stláčanie hlasovacích gombíkov.
Prvá vážna koaličná kríza, nie akési nedorozumenie, nastala, keď sa klub SNS krátko po voľbách vinou odchodu Rudolfa Huliaka rozpadol. Od jeho zániku ho zachránil Robert Fico „požičaním“ poslanca Smeru SSD Dušana Muňku. Práve Huliak sa „dovydieral“ až na post ministra športu a cestovného ruchu a aj teraz sa kvôli zákonu o hazarde vyhráža SNS a celej koalícii.
Druhou vážnou krízou bolo výrazné oslabenie poslaneckého klubu strany Hlas SD, keď sa vzoprel a vedením Hlasu bol nepremyslene zo strany vyhodený Samuel Migaľ. Ten si po vzore Huliaka vydobyl ministerskú stoličku na MIRRI po odchode Richarda Rašiho do funkcie predsedu NR SR. Odvtedy je v Hlase SD dusno a situáciu musel, ako vždy, riešiť Fico odobratím ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Hlasu a presadením Samuela Migaľa do funkcie ministra na tomto rezorte.
V súčasnosti prebieha tretia vlna krízy. Andrej Danko si našiel nový terč v osobe Miroslava Lajčáka. Danko vyhlásil: „Na úrad vlády nevstúpim, dokedy tam Lajčák bude.“ Po rokovaní vlády Fico uviedol, že „nevidí dôvod na odvolanie Lajčáka z funkcie poradcu“, tak uvidíme, či Danko dodrží slovo. Ak áno, koalícii by to len prospelo.
Andrej Danko sa kritikou vlastných koaličných partnerov snaží presvedčiť voličov o svojej výnimočnosti a dôležitosti, no jeho výhrady vždy spľasnú a sám „stiahne chvost“. Rudolf Huliak má zase vraj dosť „žetónov“ na prelomenie prezidentského veta v zákone o hazarde a bude rokovať, či skôr vydierať Hlas SD a SNS. Samuel Migaľ už len bojuje o čas a získanie zopár ďalších miliónov na založenie svojej strany. Naproti tomu Drucker chce postaviť Hlas SD z kolien na nohy. No a v neposlednom rade Robert Fico neprestáva znevažovať Hlas SD. Zároveň kanibalizuje KDH, pričom chce byť kresťanskejší ako KDH a pápežskejší ako Konferencia biskupov Slovenska. Svojimi nenávistnými postojmi a nacionalizmom sa snaží eliminovať vplyv Republiky na svojich voličov. Je na to smutný pohľad. Potom sa koalícia čuduje, že jej reálne klesajú preferencie a dnes by nebola schopná zostaviť vládu.
Po odstúpení či odvolaní Petra Kmeca, mimochodom, schopného diplomata a jedného z najlepších členov vlády, podpredsedu pre Plán obnovy a znalostnú ekonomiku, z funkcie a jeho nástupe do parlamentu, kde má vymeniť predsedu výboru pre európske záležitosti Jána Ferenčáka, môže Hlas SD a tým i koalícia prísť o ďalšieho poslanca. Tak by sa počet podporovateľov koalície znížil na hrozivých 78 poslancov.
Popri nevyspytateľnom Rudolfovi Huliakovi, ktorý si ešte stále neuvedomuje svoje mizerné politické postavenie, sa neriadenou strelou stáva Samuel Migaľ. Táto dvojica so svojimi jedným až piatimi súputníkmi je trvalou hrozbou pre koalíciu. Koalícia má vo svojich radoch ešte ďalšieho nespokojenca Jána Ferenčáka, ktorého som už spomínal a ktorý hlasuje podľa svojho „svedomia“, resp. skôr aktuálnej nálady a ohrozuje koaličnú väčšinu.
Hlas SD i koalícia môže byť ohrozená Druckerom
Tomáš Drucker sa v súčasnosti stáva najväčšou škodnou a hrozbou Hlasu SD, a tým i celej koalície. Drucker je problémom od vstupu do Hlasu SD, pričom táto strana, ktorú ťahá ku dnu, akoby si to neuvedomovala. Z pravicového technokrata a manažéra sa stal z večera do rána vraj sociálnodemokratický politik, ktorý teraz smeruje k progresivizmu. Zo šéfa Slovenskej pošty sa stal ministrom zdravotníctva, následne ministrom vnútra, aby zatiaľ skončil ako minister školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR. Jednoducho nenahraditeľný odborník na všetko, usmievavý, no pritom falošný hráč. Ako predseda marginálnej a nevoliteľnej Dobrej voľby sa vklinil do Hlasu SD a s podporou Petra Pellegriniho dosiahol až na funkciu podpredsedu Hlasu SD. Možno však predpokladať, že jeho ambície sa nekončia a aj ďalej sa bude snažiť ovládnuť Hlas SD a byť jej predsedom. Už teraz sa vyjadruje v mene strany, keď hovorí: „Hlas SD nebude handrou, ani fackovacím panákom.“ Dokonca sa nezmyselne vyhráža: „Pri nedodržiavaní dohôd nevie Hlas SD garantovať podporu ministrov v NR SR.“ To by bol však koniec Hlasu SD i koalície ako takej.
Záver je jasný – kríza koalície tu bola, je a bude až do volieb
Súčasná vládna koalícia plná kríz, hádok, osočovania a vzájomného vydierania by tu už dávno nebola, keby mala alternatívu. Tú však nemá, lebo opozícia je neschopnejšia ako samotná problémová koalícia.
V koalícii pretrvávajú problémy a už aj Robert Fico hovorí o „nervozite koaličných partnerov“. Koalícia je v problémoch aj vďaka neschopnosti SNS vedenej Andrejom Dankom, marginálnych strán Vidiek Rudolfa Huliaka, strany Život NS Tomáša Tarabu a neurčitej skupinky okolo Samuela Migaľa. K tomu treba pridať nevýrazný Hlas SD, ktorý nedokáže zaujať voličov, keďže otvára pre občanov okrajové, nepodstatné témy.
Predčasné voľby by už boli témou dňa, nebyť toho, čo koalíciu spája. Je to túžba lídrov Smeru SSD, Hlasu SD a SNS po moci, ako i uvedomenie si viacerých poslancov koalície, že po voľbách už nebudú v parlamente. Vládu drží pokope len premiér Robert Fico, a preto sa opozícia usiluje o jeho odstránenie za každú cenu. Vláda a koalícia však skončí až vtedy, keď to prestane Fica baviť.
Ak hovorím kriticky o koalícii, tak len preto, aby sa spamätala. Kríza sa totiž neskončila, práve naopak, bude sa celkom iste prehlbovať a pokračovať až do sebazničenia. Danko, Huliak, Migaľ a teraz už aj Drucker budú neustále provokovať a vyvolávať konflikty. Bude to tak až dovtedy, dokiaľ Robertovi Ficovi nerupnú nervy a nepošle ich k vode.
Robert Fico sa chová štátnicky, krízy koalície ignoruje až do času, keď ovplyvňujú činnosť vlády. Svojich koaličných partnerov necháva vytrápiť sa a namiesto riešenia denných problémov koalície sa viac venuje riadeniu krajiny a zahraničnopolitickým otázkam.
Ľudia sa spravidla nemenia k lepšiemu – a politici už vôbec nie. Preto predčasné voľby už nie sú chimérou a môže k nim dôjsť, samozrejme, len so súhlasom Roberta Fica. To však bude ďalší odklad naštartovania ekonomiky, znižovania deficitu verejných financií a riešenia problémov občanov.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
Jedna odpoveď
Je potrebné vysoko oceniť tento príspevok autora za veľmi výstižnú, objektívnu analýzu stavu politických strán v koalícii a opozícii a čiastočne aj v ich vnútri. Určite existuje viac uhlov pohľadu na príčiny tohto stavu a mohlo by byť uvedené množstvo detailov i „pikantnosti“, alebo „zaručene nezaručených správ“ o pozadiach politikov i pnutiach v stranách. Jednoznačne a surovo je však nutné konštatovať, že základnou, principiálnou príčinou vývoja stavu až do momentálnej podoby je systém. Systém, ktorý pod rúškom demokracie a slobody umožňuje a stanovuje spôsob politického zápasu, údajne v prospech občanov a krajiny, ktorý sa z politiky mení na politikarčenie. Politikarčenie strán a jednotlivcov, ktorí, ako aj autor naznačuje, v značnej časti nefungujú a nepracujú v prospech občana, ale v prospech seba samých, alebo v prospech svojich mecenášov v pozadí. Kapitalistický systém bol vždy taký a takým aj navždy ostane. Taká v ňom ostane aj podstata politiky. Pri všetkej úcte k „ľavicovej“ politike Smeru-SD, jeho ľavicovosť je stále na kilometre vzdialená tomu, čo pôvodne vzniklo ako ozaj ľavicové, spravodlivé, pokrokové, humánne pre väčšinu občanov spoločnosti. Napokon ich rozdelenie sa na Smer-SD a Hlas-SD, ale aj konanie konkrétnych osôb, menovaných autorom v článku sú dôkazom toho, že o ľudí, občanov Slovenska ide nie na prvom, ani na druhom, ale až na X – tých miestach. Možno si mal pán Fico za dobu pomerne dlhého vládnutia všímať, či neexistujú na politickej scéne aj iné strany, ktorým ide vždy len a len o dobro a dôstojnosť občanov Slovenska. A skúsiť využiť i ich kapacity. Možno by dnes stál na pevnejších nohách.