Sebestačnosť a potravinová bezpečnosť patria medzi základné piliere hospodárskej a sociálnej stability štátu. Kým sebestačnosť vyjadruje schopnosť krajiny pokryť vlastnú spotrebu domácou produkciou, potravinová bezpečnosť znamená dostupnosť potravín za prijateľné ceny aj v čase kríz, konfliktov alebo narušených dodávateľských reťazcov. Závislosť od dovozu potravín sa preto v čase globálnych otrasov ukazuje ako významné riziko – a to nielen pre spotrebiteľa, ale aj pre ekonomiku a zamestnanosť. Už v 70. rokoch 20. storočia zdôraznil význam potravín Henry Kissinger: „Kto ovláda zásobovanie potravinami, ovláda ľudí, kto ovláda energiu, môže ovládať celé kontinenty, kto ovláda peniaze, môže ovládať svet.“
Ilustračné foto: Veronika Bahnová
Príčiny poklesu sebestačnosti a konkurencieschopnosti
Slovenské poľnohospodárstvo je dlhodobo vystavené tlaku globalizovaného trhu a nerovnováhe v rámci Európskej únie. Ekonomické záujmy štátu, ako aj Spoločná poľnohospodárska politika EÚ (vrátane iniciatív ako Green Deal), viedli k znižovaniu produkčných kapacít, zániku mnohých spracovateľských podnikov a k rastúcej závislosti od dovozu potravín. Z tohto dôvodu musíme sebestačnosť v poľnohospodárstve chápať viac než kedykoľvek predtým ako strategickú investíciu do stability a bezpečnosti krajiny.
Zatiaľ čo otvorený obchod v rámci Európskej únie priniesol spotrebiteľom širšiu ponuku a cenovú dostupnosť, súčasne odhalil zraniteľnosť vnútorného trhu. Mimoriadne udalosti posledných rokov – pandémia, vojna na Ukrajine, narušené logistické reťazce či rast cien energií – ukázali, že potravinová bezpečnosť nemôže byť ponechaná len na trhové mechanizmy.
Tieto skutočnosti sa výrazne prejavili v nízkej sebestačnosti Slovenska a potrebe dovozu potravín zo zahraničia. Zatiaľ čo v roku 2004 dosahoval dovoz poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov približne 3,5 mld. eur, v roku 2024 už presiahol 7,8 mld. eur. Za rovnaké obdobie sa negatívne saldo v zahraničnom obchode s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami zvýšilo z 21 436 mil. Sk (cca 711 mil. eur) v roku 2004 na 2 676,1 mil. eur v roku 2024 (/SPPK, 2024/).
Pokles sebestačnosti Slovenska na úroveň približne 40 % neznamená len ohrozenie potravinovej bezpečnosti, ale aj výrazný zásah do ekonomiky agrokomplexu a štátu. Ako ukazuje tabuľka, klesol podiel poľnohospodárstva na HDP, ubudli pracovné miesta, znížili sa stavy hospodárskych zvierat, zmenila sa štruktúra rastlinnej výroby i obchodná bilancia.
Vývoj vybraných ukazovateľov slovenského poľnohospodárstva (2004 – 2024, predbežné údaje)
| Ukazovateľ | 2004 | 2024* | Zmena 2004–2024 | ||
| Podiel poľnohospodárstva na HDP SR | 3,7 % | 1,7 % | −2,0 p. b. | ||
| Počet pracovníkov v poľnohospodárstve (tis.) | 115 | 52 | −55 % | ||
| Hovädzí dobytok celkom (tis. ks) | 600 | 416 | −31 % | ||
| Z toho kravy (tis. ks) | 240 | 172 | −28 % | ||
| Ošípané (tis. ks) | 1 700 | 540 | −68 % | ||
| Hydina (tis. ks) | 13 000 | 10 000 | −23 % | ||
| Produkcia mäsa – ošípané (tis. ton) | 145 | 45 | −69 % | ||
| Produkcia vajec (mil. ks) | 1 000 | 750 | −25 % | ||
| Dovoz agro-potravinárskych výrobkov (mld. EUR) | 3,5 | 7,8 | +123 % | ||
| Saldo zahraničného obchodu (mil. EUR) | −711 | −2 676 | −1 965 | ||
| Zdroje : ŠÚ SR, SPPK, , Eurostat | |||||
Príchod zahraničných obchodných reťazcov na Slovensko
K poklesu sebestačnosti a k zmene štruktúry domáceho obchodu, zhoršeniu ekonomických ukazovateľov významne prispel príchod zahraničných obchodných reťazcov. Obchodné reťazce po roku 1993 úplne preformovali potravinový trh na Slovensku. Marketingová stratégia založená na širšom sortimente, cenovej politike a kultúre predaja spôsobila, že zahraničné reťazce sa rýchlo udomácnili a postupne vytlačili domáce obchodné reťazce z trhu. Dnes tvoria reťazce pôvodom zo Slovenka približne len 20 % obratu v oblasti maloobchodného predaja potravín, zatiaľ čo 80 % pripadá na zahraničné korporácie. Z hľadiska obratu je najsilnejší Lidl (150 predajní, tržba za rok 2024 1,89 miliardy eur,) nasleduje Kaufland, Tesco, silnými hráčmi sú aj COOP Jednota a BILLA, ďalšie reťazce už majú podstatne nižší ročný obrat .Reťazce si vybudovali predajne, vlastné sklady a distribučné centrá, ktoré tiež vplývajú na tržby a efektivitu i rozsah ponúkaného sortimentu potravín.
Slovensko nebolo na príchod zahraničných obchodných reťazcov pripravené, čo viedlo pri dravej konkurencii nie len k likvidácii slovenských obchodníkov, ale aj k diktovaniu obchodných podmienok predovšetkým pre domácich dodávateľov. Podľa Zelenej správy MPaV SR za rok 2005 „Slovenskí výrobcovia potravín naďalej pociťovali zo strany obchodných reťazcov zneužívanie ekonomickej sily prejavujúcej sa vo forme reťazcami používaných praktík. Za predaj potravinárskych výrobkov v obchodných prevádzkach reťazce od výrobcov požadujú poplatky, ktoré za prvých 9 mesiacov roku 2005 presiahli sumu 2 mld. Sk. Jedným z negatívnych dopadov obchodných reťazcov na domácu produkciu v roku 2004 bolo aj potláčanie alebo v niektorých prípadoch aj zastavenie produkcie domácich výrobcov dovozom lacnejších produktov.“
Vzťah medzi obchodníkmi a slovenskými výrobcami sa postupne upravoval. V zmysle požiadavky Európskej komisie o zosúladenie zákona č. 358/2003 Z. z. o obchodných reťazcoch s právom EÚ bol tento zákon v septembri 2004 novelizovaný zákonom č. 543/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2004. V novele zákona sa súčasne vykonali aj ďalšie úpravy za účelom jeho sprehľadnenia a legislatívneho sprecíznenia. Novela zákona prevádzkovateľom obchodných reťazcov uložila povinnosť zosúladiť zmluvy v zmysle zákona. Napriek existencii zákona slovenskí výrobcovia potravín naďalej pociťovali zo strany obchodných reťazcov zneužívanie ekonomickej sily prejavujúcej sa vo forme reťazcami používaných praktík. Proces úpravy vzťahov medzi obchodnými reťazcami pokračoval, napr. v roku 2019 novela zákona č.91/2019 upravovala neprimerané podmienky v obchode s potravinami.
Problém nastal aj tým, že rozširovanie obchodnej siete obchodných reťazcov bolo smerované na väčšie mestá a vidiek zostával bez zásobovania potravinami.
Etablovaným zahraničným obchodným spoločnostiam, ktoré na Slovensku zvýšili kultúra predaja, rozšírili sortiment výrobkov a ponuku lacných potravín predovšetkým zo zahraničia, domáci producenti nedokázali konkurovať a tak zastúpenie slovenských výrobkov na pultoch obchodných spoločnosti je cca 25-30 %. Tieto skutočnosti donútili vládu aj ministerstvo konať a boli prijaté strategické dokumenty.
Ako zvýšiť potravinovú sebestačnosť a znížiť deficit zahraničného obchodu
Slovensko si v posledných rokoch uvedomuje, že potravinová sebestačnosť nie je len otázkou hospodárskeho rastu, ale predovšetkým bezpečnosti a stability štátu. Viaceré strategické dokumenty – /Stratégia rozvoja potravinárstva SR do roku 2030/ a /Strategický plán Spoločnej poľnohospodárskej politiky 2023–2027/ – definujú cieľ zvýšiť potravinovú sebestačnosť Slovenska približne na 80 %, znížiť záporné saldo zahraničného obchodu o polovicu a posilniť konkurencieschopnosť domácej výroby.
Dosiahnutie týchto cieľov si vyžaduje koordinovaný prístup štátu, poľnohospodárov, potravinárov i obchodných partnerov. Ide nielen o zvýšenie objemu produkcie, ale aj o návrat spracovateľského priemyslu a rozvoj regionálnych ekonomík.
– Kľúčovým krokom je obnova a rozšírenie spracovateľských kapacít – najmä v segmente mäsa, mlieka, hydiny, ovocia a zeleniny.
– Slovensko v uplynulých dvoch desaťročiach stratilo viac ako polovicu potravinárskych závodov, čo viedlo k strate pracovných miest aj odberateľských väzieb medzi poľnohospodármi a spracovateľmi. Štátne a európske zdroje by mali smerovať do modernizácie, technológií s vyššou pridanou hodnotou a do energeticky úsporných riešení.
– Zvýšenie sebestačnosti sa nezaobíde bez podpory malých a stredných poľnohospodárov. Regionálne formy predaja – farmárske trhy, krátke dodávateľské reťazce a priame dodávky do verejného stravovania – znižujú závislosť od nadnárodných reťazcov a posilňujú miestne hospodárstvo.
– Transparentné pravidlá pre označovanie pôvodu a domáce kvóty v obchodných reťazcoch by mohli zvýšiť podiel slovenských potravín na pultoch z dnešných 25-30 % na viac ako 50 %.
– Sebestačnosť nemožno dosiahnuť bez oživenia živočíšnej výroby, ktorá je nevyhnutná pre vyvážený kolobeh živín, zamestnanosť na vidieku a stabilitu agrárnej ekonomiky. Prioritou by mala byť obnova chovu ošípaných, hydiny a dojníc, ale aj pestovanie krmovín a technických plodín pre zníženie závislosti od dovozu.
– Zvýšenie stavov hospodárskych zvierat si zároveň vyžiada zvýšenie výroby kŕmnych zmesí, do ktorých sa využívajú domáce obilniny, kukurica, repka a slnečnica. Tieto komodity dnes predstavujú predmet nie celkom úspešného zahraničného obchodu, keďže Slovensko ich vo veľkom vyváža ako suroviny s nízkou pridanou hodnotou a zároveň dováža spracované produkty. Správne nastavenie agrárnej politiky by malo podporovať spracovanie týchto plodín v domácom prostredí – či už formou produkcie kŕmnych zmesí, olejov alebo bielkovinových koncentrátov.
– Aj v súlade s európskym Green Dealom je možné zvýšiť produkciu bez neprimeraného zaťaženia životného prostredia. Precízne poľnohospodárstvo, digitalizácia výrobných procesov, obehové hospodárstvo a efektívne hospodárenie s vodou umožňujú znižovať náklady a zároveň zachovať kvalitu pôdy a biodiverzitu.
Viaceré odborné úvahy predpokladajú, že ak by sa Slovensku podarilo nahradiť 80 % dovozu domácou výrobou, mohlo by to priniesť:
– zvýšenie HDP o 1,5-2,0 % (cca 2,5-3 mld. eur ročne),
– vytvorenie 20–25 tisíc nových pracovných miest,
– rast daňových a odvodových príjmov o približne 500 mil. eur ročne,
zvýšenie potravinovej bezpečnosti a stabilizáciu vidieka.
Záver
Tento cieľ si však vyžaduje dlhodobé plánovanie, jasnú koordináciu štátnych politík, zmenu dotačného systému a férové obchodné prostredie, ktoré prestane zvýhodňovať dovoz pred domácou produkciou. Vo Vízii a stratégii rozvoja slovenskej spoločnosti, ktorú predložil Ekonomický ústav SAV v roku 2010 sa uvádza: „Aby sa však dali robiť účinné strategické rozhodnutia a prijímať opatrenia na rozvoj našej spoločnosti, treba zmeniť súčasnú spoločenskú klímu, ktorú dnes často určujú viac médiá než veda. Na ozdravenie takejto klímy treba vedu postaviť na miesto, ktoré jej v spoločnosti patrí a zabrániť tomu, aby sa spoločenské vedomie formovalo v atmosfére ,diskusií‘, v ktorých ako rovnocenný partner k vedeckému postoju neraz vystupujú rôzne extrémne zjednodušené amatérske postoje. V nezdravej atmosfére nekonečných nikam nevedúcich ,diskusií‘ to môže umŕtviť mnohé dôležité strategické rozhodnutia.“
Ak si položíme otázku, čo sa na záveroch SAV za pätnásť rokov zmenilo, môžeme s určitosťou konštatovať, že nič a tomu zodpovedá technický pokrok aj ekonomické výsledky Slovenska.
Autor Anton Julény senior je poľnohospodársky inžinier
6 Odpovedí
Tónko,
nie rochu inak. Výborne, hlavne argumentačne. Musím pripojiť tento úvod zo zoznamu, ktorý mám odložený: Zoznam podnikov zrušených od 1989 v SR
Nech toto poslúži ako pamäť, čo „všetko sme ešte mali na Slovensku“ krátko po r. 1989 a čo „všetko máme“ teraz, po páde „berlínskeho múru“ a po 23. rokoch akože „demokracie“! Kde toto všetko sa stratilo a kto to všetko stihol sprivatizovať? Po roku 1989 všetky privatizujúce vlády spôsobili, že priemyselné podniky boli privatizované. Tie, ktoré v súkromných rukách sa stabilizovali treba oceniť. Problémom je, že drvivá väčšina zo zoznamu zanikli.
Zoznam podnikov, ktoré boli vybudované alebo zmodernizované v rokoch 1948-1989 a vďaka privatizácii zničené: je ich 151.
Výborná osveta, aj pán profesor Husár. Tu len doplním, že tých zničených 151 podnikov, to nie sú len jednotlivé podniky, ale, sú to národné podniky, kde pod jedným s organizačným usporiadaním do VHJ -výrobno-hospodárskej jednotky pod generálne riaditeľstvo, bolo združených často plošne po celom Československu viacero podnikov, niekedy aj dvadsať. Píšeme tu o potravinovej sebestačnosti, preto dobrý príklad: VHJ Hydinársky priemysel GR Bratislava, pod ním ako pod národným podnikom bolo sedem (!) plošne rozmiestnených podnikov s mnohými závodmi a plus do roku 1969 aj jedenásť podnikov v Čechách, ktoré boli potom delimitované do VHJ Druběžársky prumysl Praha. Takto to bolo aj u mäsa, mlieka, konzervární, atď. Čiže len v potravinárskom sektore to boli desiatky podnikov a stovky Jednotných roľníckych družstiev a Štátnych majetkov.
Nebolo to „len“ 151 podnikov. To je dosť nekompletný Ondriášov zoznam. Tam nerozoznáva VHJ, ktoré mali pod sebou desiatky podnikov, od výrobného závodu, ktorý patril pridruženej výrobe JRD. Vás chápem, poukazujete na tú katastrofu. Že nezanikli všetky? Ále zanikli. Zmena vlastníka a spôsob toku výsledku hospodárenia o tom svedčia…spolu sme sa o tom bavili, pán profesor, sme predsa len národohospodári.
„Vezmú nám úrodu, otrávia nám studne, ornú pôdu posypú tak, aby nerodila, vypália naše lesy, aby nebolo čím kúriť, vezmú si naše ženy aby sme nemali bojovníkov, z našich detí vychovajú našich nepriateľov“…áno, toto proroctvo v dávnej báji po smrti Svätopluka sa práve plní – a neboli to len Tatári, Osmani, Nacistickí Teutóni, …zamyslime sa…
Pán inžinier oceňujem, že po dlhšom čase ste otvorili problematiku potravinovej bezpečnosti Slovenska. Sám som sa jej venoval prakticky i teoreticky celý svoj profesionálny život. Naposledy som zverejnil analýzu potravinovej bezpečnosti v roku 2020 aj s návrhom východísk a odovzdal som ju ministerstvu pôdohospodárstva, do pôdohospodárskeho výboru NR SR, SPPK a zverejnil som ju aj na sociálnych sieťach. Žiaľ, bez odozvy.
Podotýkam, že v r. 2002, keď som odchádzal z funkcie ministra, bolo v slovenských obchodoch viac ako 72 percent potravín z domácej výroby, u rozhodujúcich výrobkov , napr. mlynské výrobky, mlieko a mliečne výrobky, mäso, rastlinné oleje, nad 87 percent.
Chcem zdôrazniť, že na 1 000 EUR podpôr sa v roku 1989 vyrobila poľnohospodárska produkcia za 4 800 EUR, v roku 2002 vo výške 7 800 EUR a v r. 2018 iba vo výške 2400 EUR. To napriek tomu, že úrody a úžitkovosť zvierat sa u mnohých poľnohospodárov významne zvýšili. Príčinou je nepriaznivá štruktúra poľnohospodárstva s výraznou absenciou niektorých technických plodín a samozrejme chovu hospodárskych zvierat.
Poukazuje to na neefektívne vynakladanie dotácií do odvetvia. Nič sa v tomto smere nezmenilo ani v tomto období a intenzifikačné aktivity rezortu sa pre konsolidáciu hospodárstva nevyužívajú.
Vážený pán inžinier Koncoš,
ďakujem a som rád, že spoločne pripomíname Vláde a Ministerstvu pôdohospodárstva a vidieka SR sebestačnosť a potravinovú bezpečnosť Slovenska. V stave v akom sa nachádza spoločnosť musíme sebestačnosť v poľnohospodárstve chápať viac než kedykoľvek predtým ako strategickú investíciu do stability a bezpečnosti krajiny. Myslím, že každý kto sleduje vojnu na Ukrajine a vo svete mi dá za pravdu. Váš článok „Slovenské poľnohospodárstvo a potravinová bezpečnosť štátu“ ukazuje, ako sa to dá dosiahnuť. Boli sme vo vedúcich hospodárskych funkciách v dobe keď na Slovensku sa chovalo 2.521 tis ks. ošípaných,16 477 tis ks. hydiny a 1 563 ks HD. Produkcia výroby kŕmnych zmesi pre zvieratá bola na úrovni 2 827 tis. ton, čo predstavovalo spotrebu obilovín 2 134 tis. ton . Produkovali sme cca 410-435 tis. ton mäsa z toho 240-250 tis .ton bravčového.
Za viac ako za 35 rokov okrem iného sme dlžný vysporiadať vlastnícke práva k pôde, zmeniť smerovanie dotácií v prospech produkcie, zvýšiť resp. obnoviť živočíšnu výrobu , zabezpečiť sebestačnosť v potravinách na 80 % a znížiť pasívne saldo zahraničného obchodu na cca 50%. Je v silách poľnohospodárov tento cieľ naplniť za podmienky spoločného úsilia.