Kolosov pád a jeho opätovný zrod

Európa: Aká, ktorá, čia?

Prasonisi. „Zelený ostrov“. Pre cestovateľov a  turistov obľubujúcich Grécko, osobitne Rodos, na rozdiel od jeho v letných mesiacoch životom prekypujúceho centra s rovnakým menom, Lindosu s pozostatkami akropoly postavenej podľa pôvodného vzoru venovanej jeho patrónke a ochrankyni (Athena Lindia), vychytených lokalít Ixia, Faliraki, Kolymbia, Tsambika, Stegna, Theologos, Pefkos či ďalších, nie úplne neznáma destinácia. Raj surferov a  digitálnych nomádov vyhýbajúcich sa luxusným rezortom milujúcich voľnosť a nespútanosť. K južnému cípu ostrova s opusteným majákom vedie pozdĺžna piesočná kosa obmývaná z oboch strán, západnej náveternej i pokojnejšej východnej, Egejským morom. Jeho vlny do neskorého leta dvíha meltemi – neraz búrlivý vietor prinášajúci zo severu na Dodekanézy úľavu od horúčav. Pri pohľade z rovnomennej pláže upreným ponad nádherne sfarbené smaragdové, do diaľok indigovo temnejúce more, sa dajú za horizontom na troch svetových stranách, juhu (Egypt), východe (Turecko – Malá Ázia) a západe (Kréta), vytušiť hranice kolísky civilizácie jestvujúcej v časoch, keď o pevninskej mase na ďalekom, studenom a nehostinnom severe nik nechyroval. Hľa, „Zlatá Egeis“, pramatka Európy (Antonín Bartoněk, Zlatá Egeis, 1969).

Pozostatky chrámu Atény Lindoskej. Rodos.  

Koncom roka 1522 po šesťmesačnom obliehaní obsadila Rodos armáda mladého a ctižiadostivého sultána Sulejmana I. Zákonodarcu pokračujúceho v expanzii započatej Mehmedom II. Dobyvateľom s cieľom dobyť po Konštantínopole aj Viedeň a Rím. Rodos bol testom pripravenosti na naplnenie padišachových ambícií. Príslušníci Rádu svätého Jána, johaniti, ktorí prvý pokus Osmanov pred štyridsiatimi rokmi odrazili, po mesiacoch udatného odporu pred obrovskou presilou kapitulovali. Urobili tak, keď im a takisto aj miestnemu obyvateľstvu Turci strativší v bojoch desaťtisíce mužov sľúbili bezpečné opustenie ostrova so všetkým majetkom i výzbrojou. Zdalo sa, že Rád ako kolos symbolizujúci po storočia vo východnom Stredomorí a na Blízkom východe svojím bohatstvom, vplyvom a vojenskou prestížou Európu, padol podobne ako ten, ktorý Rodosania odliali z vojnového materiálu zanechaného macedónskym kráľom Demétriom Poliorkétom (Dobyvateľom miest) v roku 304 pred naším letopočtom pri neúspešnom pokuse ovládnuť ich nepoddajnú a hrdú vlasť.

S  Európou to bolo v tomto období i napriek objavom nových svetov veľmi zlé. Kresťanstvo bolo medzi sebou rozhádané, cirkev i hlavy štátov. Vypukli mohutné sedliacke povstania v Nemecku i Uhorsku. Tisícky porazených chudákov víťazná šľachta nemilosrdne a brutálne povraždila na výstrahu budúcim rabom. Turci postupovali všade, kde oko dovidelo. Popri teraz už aj severozápadnom Balkáne, v Podnestrí, Egypte, na Kryme, v Azove a Jemene, tiež v južnom Taliansku i západnom Stredomorí. Na obzore bol Moháč a Finis Hungariae. Brána do strednej Európy a ďalej bola vyvalená. Náboženské autority nimi prestali byť, povstali noví vykladači Písma. Takí, ktorí v úprimnom presvedčení o správnosti svojho videnia a vnímania sacerdotia  a imperia vo svojich spisoch reflektovali novovznikajúce sociálne rozvrstvenie a potreby rodiacej sa spoločnosti vrátane prekladov Starého a Nového Zákona do národných jazykov. Zdalo sa, že všetko je stratené. Nik nevedel, čo nastane skôr, príchod Turkov alebo Boží súd a nebeské kráľovstvo…

Mnohí si zaiste stále pamätajú, akú dôležitú úlohu zohrala umelo vygenerovaná otázka zachovania príslušnosti k Európe v slovenskej spoločnosti v druhej polovici 90. rokov. Všetci navôkol sa hrnuli do Európskej únie stelesňujúcej, správnejšie povedané, zužujúco a účelovo predstavovanej ako Európa. Tá ozajstná a jediná. Západná. Slovensko v tomto horúčkovitom stampede zaostalo. „Úpelo“ pod železnou čižmou Vladimíra Mečiara a „nacionalistov“, na ktorých sa premenili bývalí komunisti. Nie všetci. Ako voči inštitucionalizovaným politickým spolkom chronicky nedôverčivý nestraník som si viacerých vážil a vážim, vtedy aj teraz. Pre ich osobné kvality, ktoré nezvetrávajú vo vetre dujúcim či pofukujúcim z rôznych strán. Väčšina sa stala z večera na ráno demokratmi no najmä kapitalistami. Vraj chceli Slovensko vytrhnúť z lona matičky Európy, dokonca z jej samého stredu a uniesť ho nevedno kam, do čiernych dier, niekde k Jakutsku, na Sachalin, do hondurasko-guatemalskej džungle či dokonca inej galaxie. Ako promiskuitný,  chlípny Zeus svoju nevinnú obeť, krásnu Európu, dcéru týrsko-fénického kráľa Agenora, premeniac sa na rujného býka. Podvedomo by to vari aj sedelo. Vyhrotený kontrast bol cieľ.

„Našťastie“ medzi nami žili a existujú, vtedy i dnes, jednotlivci i kamarátšágy (nemyslím tie úzko utilitaristické, dochvíľne, menlivé, podmienené cvengotom peňazí, ale ideologické, aj progresivizmus ako výhonok liberalizmu je totiž ideológia, a to pomerne radikálna a útočná), ktorí a ktoré už od útleho veku a svojich počiatkov vedeli najlepšie, čo je ešte európske, a čo už nie. Svojím neomylným, bystrým pohľadom hodným ideológov a komisárov Francúzskej i  Ruskej revolúcie s Parížskou komúnou kdesi uprostred, tajomní i viditeľní torquemadovia združujúci sa v rôznych nadbytočných spolkoch, ústavoch a inštitútoch prisvojujúci si pravdu za výdatnej pomoci piatej veľmoci – médií, identifikovali prekážky a vinníkov na ceste k všeobecnému šťastiu. V spojení s novými priateľmi mladej samostatnej republiky jej naordinovali tú správnu kúru. Stačilo sa, po koľký raz už, znovu vydať na pochod. Tentoraz konečne správnym smerom. Vraj naposledy a navždy. Toto  tu už bolo, a nie raz. O dôvod viac, aby sme boli skeptickí. Vitajte v neistote, ktorá je histórii a dejinám malých národov a štátov vlastná.   

Receptom bol oduševnený boj o myseľ občana a následne celospoločenský o celoeurópske hodnoty. Súčasní realisti, kynikovia a hobbesiáni, takúto vznešenú interpretáciu metafyzického pojiva európskeho kontinentu s pohyblivou hranicou na východe, ktorá sa od Napoleonových čias postupne posunula od Nemanu po Ural, aby dnes pod tlakom aziatských „Moskaľov“ ustúpila k Dnepru, hranici novodobej „Festung Europa“ podobnej z rokov 1943-45, zhadzovali poukázaním na blahosklonnú radu jedného z diplomatov spriatelených ambasád v merudeväťdesiatych rokoch – „predajte rúry!“ – adresovanú slovenským politikom. „Zlatý kľúčik“ (A. N. Tolstoja)  fungujúci podobne ako zvolanie „sezam, otvor sa“ ukradnuté bystrým Alibabom pripomínajúcim Západ púštnym zbojníkom, akože inak, zo zaostalého Východu, by náš vstup do raja podstatne urýchlil. Čomu sa vzpieral VM, dynamické duo Dz.& M., dokonca i zdanlivo kovaní ľavičiari (opäť nie všetci), vzápätí bleskurýchlo napravili pridajúc k  rúram i to ostatné v recipročnom očakávaní bakšiša, ktorý nemusel byť primárne len finančný. Ešte predtým vzplanula nová borba. K životu sa prebrala medzinárodná internacionála úradníkov a nová generácia politických aparátčikov, v nejednom prípade potomkov predchádzajúcich, klaňajúcich sa tentoraz Západu, prepojených spoločnými záujmami, nezvyčajnými intímnymi záľubami, no najmä honorármi od neznámych donorov a sponzorov riadiacimi celé teátro, all that jazz a brouhaha, aranžované zo zákulisia.   

Európsky projekt počatý Jeanom Monnetom, realizovaný Robertom Schumanom, Konradom Adenauerom, Henrim Spaakom a ďalšími, prýštiaci z úprimnej snahy predchádzať konfliktom podobným a strašnejším ako oba svetové, sa postupne prelial (spilling over; otec pojmu Ernst Haas) na Východ. To všetko za bedlivého dozoru USA po Maastrichte (1. 1. 1993) za konzulátu Jacquesa a Delorsa čoby Romula a Rema a zároveň Júlia i  Cézara bruselských byrokratov v jednom. Úradník v službách Rímskeho klubu finančníkov mocnejšieho, ako bol staroveký Rím i vlády moderných štátov, ktoré vzišli z volieb, sa stal tvorcom impéria bankárov a veľkokapitálu. Ako je známe, ten nepozná hranice štátov, ani vlastné. Asistovali mu pritom pre tento účel vyškolení sociálni inžinieri a úslužní úradníci. EHS a EÚ sa pod ich vedením transformovali z drakobijcu na draka. V ich premieňaní na Lernajskú hydru pokračujú dnešní starostlivo vybraní akolyti vrátane predstaviteliek ženského pohlavia bez známok ženskosti, no zato s ježou kožou, euroježibáb. Vystrájajú od Estónska a  Moldavska po Slovensko, Nemecko, Európsku komisiu i parlament, náš i európsky. K Miltonovmu raju stratenému a znovu nájdenému by dnes jeho predstavitelia, ak by toho boli vôbec schopní, mohli pridať dielko na tému nimi a len pre seba ukradnutého Bruselu pripomínajúce Diov únos Európy. Kto by však pred súčasníkmi i súdom dejín žaloval sám na seba?  

Po posledných eskapádach súvisiacich s uzavretím takzvanej „dohody“ o obchode a clách s Trumpovou administratívou súčasná bruselská nomenklatúra nielenže stratila v očiach verejnosti posledné zvyšky autority a kredibility, no spochybniteľná je aj legitimita jej rozhodnutí. Spupné, avšak prázdne braggadocio, s ktorým chcú viesť vojnu s Ruskom a nahnať do nej členské štáty, jej stále nechýba. Oveľa mladší a idealistický som myšlienke spoločnej Európy tlieskal. Dnes sa napriek veku musím priznať, že pokiaľ ide o „hodnoty“, na rozdiel od mien, názvov a letopočtov, štúdiu i prednášaniu dejín európskej integrácie (od 14. storočia: štartovacia čiara Pierre Dubois, De Recuperatione Terrae Sanctae, 1306) neviem, ktoré to sú. Zneisťuje ma najmä adjektívum „spoločné“, ich subjektívna vágnosť a selektívne šibrinkovanie nimi. Najmä tými, ktorí o nich nemajú potuchy, predávajúc horúci vzduch a teplú vodu. Novodobí politruci. Ak by boli tradičné, nemal by som s nimi problém; tým novým nerozumiem. Viaceré sú mi odporné.

Znamená to, že nie som Európan? Pritom nemám na mysli chápanie tohoto pojmu ako podmnožiny svetoobčianstva neraz vykorenených intelektuálov i pseudointelektuálov neschopných skrotiť svojich privátnych démonov a súkromné neresti vydávajúc ich za hodnoty v snahe odlíšiť sa od ostatných. Žoldnieri, nie tí bojazliví, huckajúci druhých do boja od písacieho stola, ale riskujúci krk na bojiskách, boli aspoň úprimní. Netajili (a netaja) sa tým, že vlasť je tam, kde je dobre, známe „ubi bene, ibi patria“. Platené sú obe skupiny, no vlasť tu nemá žiadna. Bohvie, kde a ktorá to je. Je Európanom viac Brit, ktorý z Únie potom, čo jej vzniku v Messine (1955) nedokázal zabrániť a ďalšie takmer dve dekády sa do nej neúspešne dobýjal (vstup 1973), z nej za veľkého huriavku pred pár rokmi ostentatívne vystúpil (2020)? Prečo je ním teda aj dnes? Ak geograficky, potom sú Európanmi nespochybniteľne aj z kontinentu sústavne vyháňaní Rusi. Mimochodom, vôbec ich to nevzrušuje, na dnešnú EÚ a západných „sajuznikov“ zvysoka kašlú. Zato Brexit Britom nebráni, aby do diania na kontinente sústavne kibicovali i zasahovali. Britannia taceat in Europa! Nech už Británia, alias Anglicko, konečne mlčí, a nielen v EÚ! Od oboch sa izolovali sami a dobrovoľne. Svojou úzkoprsosťou, aroganciou a hrdo manifestovaným sebectvom, pred ktorým blednú všetky ostatné. Už dávno predtým, ako niekto začal snívať spoločný európsky sen, ich nočnú moru.  

Je Ukrajinec, Srb, Armén alebo Gruzínec Európanom viac ako Rus či Turek? Ak áno, prečo? Enlighten me, pls – osvieťte ma, prosím. Hanba mi a mne podobným, neuvedomelým! Do gulagov s nami, tých nových, nech majú akúkoľvek podobu. Takých, ktoré čoskoro vzídu z hlbokej orby rýmujúcej sa s borbou samozvaných slovenských cincinnatov a přemyslov oráčov, ochlokratov zamaskovaných za demokratov, príkladmo Jaroslava, Juraja, Igora a Márie. V slovenskej politike nemajú čo robiť. Nie pre ich politické názory, ale formu ich podania, verejné vyhrážky adresované verejnosti, ktorá s nimi nesúhlasí, a otvorenú agresivitu. O rodinnej dynastii parazitujúcej z generácie na generáciu na tele a krvi svojho hostiteľa ani nehovorím. Je všetkým iným, len nie etalónom elementárnej lojality k vlastnej krajine, pre ktorú nemá dobrého slova. Inhonesta victoria est suos vincere. Nečestné je zvíťaziť nad vlastnými, vraveli Rimania. To platí aj pre ďalšie žalobaby. O tom, že každý politický systém a režim má a vždy bude mať svojich Jasánkov z „Čiernych barónov“, nemám žiadne pochybnosti. Raz budú mená slovenských dozaista aj v učebniciach. Ich napísanie však nemusí, tak ako doposiaľ, iniciovať, financovať a ukontrolovať len Os Dobra, teda Západ ako protipól tej Zlej (axis of evil), východnej. Rovnako môže byť už onedlho problémom udržiavanie doterajších mainstreamových mantier. Tabuľa hanby môže čo nevidieť vyzerať netradične a veľmi zaujímavo. Viacerým z nej nebude do smiechu bez ohľadu na výsledok najbližších parlamentných volieb.    

O tom, čo je a nie je „európske“, som sa načítal a napočúval dosť. A zďaleka nielen od samozvaných arbitrov elegantiarum, komentátorov slovenských denníkov, ktorí píšu často rýchlejšie, ako rozmýšľajú. Sebavedomo. Neodvolateľne. S monopolom na pravdu. Roma locuta, causa finita. Bolo by žiaduce konfrontovať ich dnešné fejtóny a úvahy s tým, čo napísali pred dekádou, dvomi, a čo robili pred rokom 1989. Keďže so skracovaním času do najbližších parlamentných volieb vo verejnom priestore znovu znie tá istá obohraná, vŕzgavá platňa, na obe nohy krívajúca argumentácia notoricky známych postáv, ktoré tu už boli pred tridsiatimi rokmi, automaticky mi prichodí na um Oktaviánova rezolútna replika jeho generálom poúčajúcim imperátora o taktike pred jednou z bitiek s protivníkom: „Páni, reďkovka možno nevie po grécky, ale ja áno“. Chcem predovšetkým mladšiemu, stále formovateľnému a nepredpojatému čitateľovi, ktorého jemu vlastný entuziamus učiť sa zneužívajú stále tí istí, napríklad aj snahou o zníženie prahu volebného veku, čím prezrádzajú svoju agendu i svoje neúnavne intrigujúce ja, predostrieť svoj pohľad na dejiny kontinentu a podeliť sa s názorom na európanstvo v širšom časopriestorovom kontexte. Nuž rozkročme sa naširoko ako niekdajší Kolos v prístave Mandraki a zahľaďme sa do minulosti ešte predtým, ako budeme súdiť a vykazovať druhých do kúta. Nech si v ňom neomylní kľačia sami!   

Prvé zachované zobrazenie Rodoského (Slnečného) kolosa (280-226 p.n.l.) podľa dobových predstáv z roku 1572. Wikipédia.

Metaforické „hovoriť po grécky“, dospieť, dozrieť a získať vlastný názor, je totiž oveľa ťažšie ako papagájovať názory druhých či zvládnuť eurospeak politikov a úradníkov. Nehodlám ísť ľahšou cestou poukazovania na korene Európy štýlom „zabudol vôl (Európa vulgo EÚ ako jej povestné „najvyššie štádium“), že teliatkom bol“ excesívne zdôrazňujúc úlohu niekdajšej kolísky európskej civilizácie (východné Stredomorie a priľahlé oblasti) v čase, keď iná v širšom okolí neexistovala, prípadne sa o nej – o nich nevie. Stále mám na zreteli, že svet sa za vzdialené tisícročia i pomerne nedávne storočia posunul i zhomologizoval, aspoň lineárne a na povrchu, a nemožno ho vrátiť späť. Je to fakt, ktorý treba, prinajmenšom v jeho fyzickej podobe, akceptovať. Tak, ako sa človek nedokáže odučiť schopnosti udržiavať rovnováhu na bicykli alebo plávať, tak od neho nikto, s výnimkou stratégov nukleárnych konfliktov, nemôže chcieť, aby sa vrátil žiť do jaskýň. Ak však hodláme hovoriť o nemateriálnych faktoroch, ktoré život ovplyvňujú a dávajú mu zmysel po tom, čo si naplnil žalúdok a trochu i vrecko, mali by sme si viac všímať ten druhý, tvárny, menej viditeľný, no nemenej dôležitý. Výsostne individuálny, nikdy nie úplne uchopiteľný a výlučne prisvojiteľný svet hodnôt.

V súčasnom politickom zemepise antagonistické poukazovanie na dichotómiu Východ – Západ neustáva. Naopak, naberá na intenzite. Katalyzátorom sa stal konflikt na Ukrajine. Ten prvý je od Gibbonových čias korešpondujúcich s obdobím nástupu racionalizmu a osvietenstva na Západe prezentovaný ako zaostalý. Od obdobia studenej vojny je podľa západných mediálnych tlampačov doménou autoritatívnych režimov a vládcov, diktátorov, ajatoláhov, rôznych mafií, od primitívno-brutálnych ovládajúcich podsvetie po sofistikované, zrastené s politikmi, režimami a vládami, no najmä nešťastných, obyčajných a jednoduchých ľudí, ktorí chcú z neho uniknúť a stať sa súčasťou vyspelého sveta. Hallelujah. Ešteže Mayflower doplával do Vespucciho Amerigy a máme Georgea Washingtona a ďalších founding fathers – otcov zakladateľov. Našimi určite nie sú. Bez nich by sme stále žili v jaskyniach. Z tradičného panoptika diktátorov Východu sa donedávna vymykala anomália, führer zrodený Západom na Západe pre Západ. Kedysi odvrhnutý a prekliaty, je dnes už takmer úplne a bezočivo rehabilitovaný. Ktovie, o dvadsať i menej rokov bude možno jeho portrét umiestnený na verejných miestach, v úradoch a školách vedľa Churchillovho a Zelenského, vytrvalo vodiaceho svoj ľud po púšti. Na Ukrajine a v Pobaltí to už je realita. Zrejme aj symbol tamojších staronových hodnôt, ktoré opäť vyplávali na povrch.   

Skrátka, Západ bol očividne a deterministicky demokraciou ešte pred jej a svojím počatím. Bola mu inherentná ako múdrosť Pallas Aténe predtým, ako vystúpila z Diovej hlavy. Síce len neokrôchaných anglosaských zemanov v Runnymede usilujúcich sa u svojho normanského panovníka Jána budúceho Bezzemka (Jean Sans Terre, Magna Charta libertatum, 1215) o to isté, o čo uhorskí magnáti u Ondreja II. (Zlatá bula, 1222). O svoje privilégiá a čiastočnú daňovú imunitu. Dnes robia to isté politickí lobisti v prospech svojich vplyvných klientov. Na takejto prízemnej demokracii by sa voči jej podstate prirodzene nedôverčivý Aristoteles mohol len zasmiať. Ak by tak urobil, mohol by sa oprieť o empíriu vyplývajúcu zo skúseností zo stáročného fungovania politických režimov a desiatok ich variácií v gréckych mestských štátoch. Už on vedel, že za štátnou mocou, inštitúciami a úradmi stoja vždy konkrétni ľudia so svojím osobnostným nastavením a „hodnotami“. Sicílski tyrani Hierón a Gelón neboli svojim mestám (Syrakúzy, Akragas) i Grékom mimo materskej krajiny (poraziac Kartágincov a Etruskov ako agresorov, ktorými aj boli, pri Himere a Kúmach, 480-474 p.n.l.) menej prospešní ako Kleisténes a Periklés Aténam. Alebo autokrat Peisistratos vládnuci pred nimi. Zato tridsiati boháči vládnuci kolektívne a kruto v Aténach po prehre vo vojne so Spartou sú OK. Tomu, kto doma vládne knutou, drobenie, fragmentácia moci protivníkov prostredníctvom „takzvanej“ demokracie veľmi vyhovuje. Výsledok vidíme dnes aj na Slovensku, keď si kadekto môže bez obáv z dôsledkov otvoriť ústa na premiéra a on s tým nič neurobí. Domáci buriči a hrdinovia pritom dobre vedia, že ak by to urobili na Západe, viac by si nevrzli. To len doma sú štekaví.   

Poďme však po poriadku. Ak chcete žiť na Západe alebo byť jeho akou-takou súčasťou, mali by ste si byť vedomí, že existuje aj Východ. Tým, že nad ním budete prevracať oči alebo ho marginalizovať, sa neodstane, nezmizne. Ak by po noci neprichádzal deň, azda by sme sa uspokojili so životom v nekonečnej a večnej temnote ako netopiere. A opačne. Ak by nám hrozil úpek a úpal, túžili by sme po „nežnej noci“ (F. S. Fitzgeralda), kde sa toho dá, opäť zdanlivo, toľko ukryť pred ostatnými i pred sebou. Je pekné a pôsobivé, že jaskynný človek žijúci na území dnešného Španielska, Francúzska a severného Talianska po sebe zanechal nádherné maľby. Alebo megapohrebisko, kultové miesto či štartovaciu a pristávaciu dráhu vesmírnych návštevníkov (naozaj?), Stonehenge. Písmo, ten skutočný, rozdielový indikátor pokroku, a ani niečo ako inkské quipu zrejme nepoznal. Rozšírilo sa z Východu. Vyšlo z rôznych zdrojov a malo viacero podôb. Preto nevieme, ako „západný“ človek dnešného typu, ktorý opustil jaskynné úkryty a začal sa namiesto zberu a lovu vo zvýšenej miere venovať poľnohospodárstvu, najmä v oblastiach, kde to po postupnom ústupe ľadovcov pôda a podnebie umožňovali, nazýval tú časť zemského povrchu, kde slnko ako univerzálny darca života vychádzalo.  

Človek Východu, akkadsko-chetitsko-gréckeho Ású/Assuwa/Aswia/Asia, žil v priestore definovanom viac-menej rovnakými klimatickými a materiálnymi podmienkami i podobnými vzormi správania sa nezávisle od toho, či bol etnicky a lojalitou k vlastným vládcom, územiam, mestám, bohom, zvykom a tradíciám Méd, Elamčan, Úrčan, Urartčan, Ugaritčan, Asýrčan, Babylončan alebo Kanánčan. Slnko pre všetkých zapadalo na opačnej strane. Tam, kde okrem tmy – ereb (akkad.) – nič nebolo. Preto je aj neskorší grécko-rímsky Erebos – Erebus, Hésiodov boh temnôt i záhrobie samotné, úzko spriaznený s nerozlučnou dvojicou Deimos a Phobos, Hrôzou a Strachom. Amorfný Ereb, budúca to šumná deva, zatiaľ len tušený na periférii už existujúcich civilizácií, bol pre človeka z Východu neznámym teritóriom zahaleným tmou. V súlade s daným sľubom však o storočia preskočme staré ríše a štáty Východu s ich viactisícročnými dejinami i menami panovníkov ako (zjednodušene) Ninurta-Tukulti Aššur, Merodach-Baladan (Marduk-apla-Idina), Pasbacheniut, Šupiluliumaš a podobnými znejúcimi ako zaklínadlá z „Dívky na koštěti“ alebo ságy o Harrym Potterovi. To všetko približne v čase, keď jediným dnes známym Európanom bol Ötzi z alpského údolia s materiálnou výbavou, ktorá by ho v egyptských Tébach a  Babylone radila do najnižšej vrstvy ich populácií. Aj chudáci by sa nad ním zľutovali.    

Argumentu o kultúrnej vyspelosti Západu by sotva pomohli odvolávky na Venuše nachádzané od dnešného Poľska po severný Balkán a Ukrajinu vrátane. Či sú minojská a mykénska kultúra v pravom zmysle slova „európske“, ponechajme na odborníkov. Ak aj v dejinách ako v práve platí zákaz retroaktivity, sú bezosporu východné, pretože Európa ako entita neexistovala ani v opisoch, ani vo vedomí ľudí. Obe vznikli neskôr ako mezopotámske a egyptská a boli nimi preukázateľne ovplyvnené. Make no mistake: nemýľ(te)me sa. Kultúrne vyspádovanie/vystupňovanie (Martin Malia, The Cultural Gradient. 2003)  aplikované ako argument vysvetlenia, a to aj spätne, zaostalosti európskeho Východu po páde socialistických režimov považovaných Západom jasnozrivo za komunistické, bolo vo svojich úplných počiatkoch a prúdení východo-západné.  

Na našej spoločnej ceste k objavovaniu Európy, ako ju poznáme a vnímame dnes, si nemôžeme nechať len tak prešmyknúť pomedzi prsty dva momenty. Prvým je vznik väčších štátnych útvarov, ríš, ktoré vojensky expandovali mimo svojho tradičného geografického a kultúrneho, rysujúceho sa civilizačného, rámca. Dobyvačné vojny neboli len pokračovaním politiky inými, drastickými prostriedkami, ale aj faktorom a multiplikátorom vzájomného poznávania, výmen poznatkov a skúseností. Keď Heléni (a rovnako aj v západnej historiografii kultúrne marginalizovaní Skýti žijúci pozdĺž západného pobrežia Čierneho mora) porazili Peržanov a svojich maloázijských pobratimov pokojne žijúcich pod znakom zobrazujúcim vyššiu duchovnú bytosť, faravahar, emblému to nástupcov Kýra Veľkého, pri Maratóne, Platajach a Salamíne (cca 490-479 p.n.l.), nezastavili len Dáreiovu (Dárajavauš) a Xerxovu (Chšajaršá) expanziu do „Európy“, no vyvolali ich vlastný záujem o Východ. Otec histórie, maloázijský Grék z Halikarnassu Hérodotos (484-425 p.n.l.), navštívil Egypt, ktorý sa stal po páde poslednej domácej, kontinuálne vládnucej 26. dynastie, súčasťou ríše Achaimenovcov vládnucich nad krajinou na Níle z rešpektu k nej naďalej ako faraóni. Podobne ako neskorší helénski Ptolemaiovci. Hérodotos bol Egyptom fascinovaný. A to v dobe jeho úpadku! Vzhľadom na vysokú kultúrnu a civilizačnú úroveň dosiahnutú v tomto období gréckymi mestskými štátmi prekvitajúcimi mimo materskej krajiny aj na Sicílii, v južných oblastiach dnešného Francúzska, Talianska a Jadranu v mediteránnom perimetri známom ako Megalé Hellas – Veľké Grécko, je to už čo povedať. Navyše grécka abeceda umožňujúca písomné zachytenie uvažovania gigantov myslenia a ducha, ktorých splodil helenizmus a oni jeho, bola používaná minimálne od 8. storočia pred naším letopočtom.

Faravahar. Zobrazenie na reliéfe v Persepolise, hlavnom meste achaimenovskej Perzie. Wikipédia.

V Hérodotovom vnímaní svet pozostával z Egypta s Núbiou (Kúš), Líbye, Helady, fénických kolóniií, Arábie a Ázie, najmä tzv. Malej, a Sýrie. Za ranej rímskej expanzie v západnom Stredomorí k nim pribudla Afrika. Všetko na sever od Álp, Dinárskych vrchov a Istru bola zamrznutá, nevľúdna Hyperborea. Územie, kde heu, heu – beda, prebeda, nič nie je. O viac ako storočie po historikovej ceste do Egypta mladý a charizmatický macedónsky kráľ pri svojich výbojoch a putovaní do krajín, kde slnko vychádza zastrešovaných Perziou, ktorá predtým neuvážene potriasla úľom, ich nielenže ovládol, ale svojím tolerantným a predvídavým prístupom k porazeným prispel k vzniku spoločnej civilizácie ako prieniku starých kultúr Východu a helénskej predstavujúcej črtajúci sa Západ (Peter Bamm, Alexander Veľký alebo Premena sveta, 1971). Gréčtina sa podobne ako budúca stredoveká lingua franca (tá v oveľa menšom dosahu) rozšírila od Atén po Marakandu (Samarkand). Jej poslanie stať sa hlavným sprostredkovateľom komunikácie medzi predrímskym, oveľa menším Západom a už vtedy nekonečným Východom, zodpovedá tomu, ktoré zohrala latinčina v rímskom impériu (na jeho východe zostala gréčtina dominantným jazykom i naďalej) a po jeho zániku pri utváraní stredovekej i renesančnej Európy i vo vývoji moderných románskych jazykov. Dnes je ich univerzálnym nástupcom angličtina. Stačí však letmý pohľad do etymologického slovníka, aby sme zistili, že abstraktné pojmy majú grécky a latinský pôvod. Čiastočne sa zmenila transliterácia a úplne výslovnosť. Nech to dnešných mladých oduševnene nasávajúcich anglo-americkú kultúru a s ňou aj vnímanie sveta jej nositeľov nezraní a neodradí. História má mnoho vrstiev. Všetci stojíme na pleciach predchodcov. 

Druhým dôležitým faktorom v nekonečnom príbehu animozít, sporov i vzájomného očarenia Východu a Západu je pravidelné, cyklické prelievanie sa nimi stelesnených mocenských ťažísk a kultúrnych centier z jedného na druhý. Takmer päť storočí po Maratóne a Salamíne sa pri Aktiu v Iónskom mori neďaleko severného Peloponézu (31 p.n.l.) stretli v bratovražednom boji légie Oktaviána a Marka Antonia. Rímsky Západ, teraz už oproti Hérodotovmu svetu zemepisne i kultúrne posunutý od gréckej Tesálie, Acháje a Epiru k Heraklovým stĺpom, Tárikovmu vrchu (Džebel Tariq; za arabskej invázie do krajiny svetla – al-Andaluz) dnes so spotvoreným názvom Gibraltar, k hispánskemu a protiľahlému mauretánskemu pobrežiu (Atlantického, vtedy ho tak nik nenazýval) oceánu, opätovne zvíťazil nad tentoraz postupne vojensko-administratívne romanizovaným, stále však kultúrne do hĺbky zhelenizovaným Východom. Výsledok potvrdil status quo existujúci od bitky pri maloázijskej Magnézii, kde Rimania rozhodujúcim spôsobom porazili najmocnejšieho z vládcov Východu, sýrskeho Antiocha III. Veľkého (190 p.n.l.), a o čosi neskôr pri Pydne aj do tohoto okamihu nezdolateľnú macedónsku falangu kráľa Persea a jeho predchodcov (168 p.n.l.) podmaniac si materské Grécko predstavujúce maják i retranslačnú stanicu energie prúdiacej medzi Východom a Západom.  

O tri storočia neskôr po Aktiu sa tektonický posun už udial. V bitke pri rieke Margus (Morava, 285 n.l.; dnešné južné Srbsko alebo RSM), kandidát Východu na post vládcu vtedajšieho civilizovaného sveta porazil svojho západného rivala. Diokleciánovo víťazstvo nad Carinom malo významné následky. Prenesenie faktického hlavného mesta rímskeho impéria do Nikomédie na maloázijskom pobreží, a tým aj jeho politického ťažiska bližšie k epicentru krízových oblastí stretov so sasánovskou Novoperzskou ríšou, bolo len jedným z nich. Rímska ríša ďalej v strede Európy neexpandovala, pretože vtedajší Západ bol už úplne rímsky (mimo Škótov a väčšiny Germánov) a na rozdiel od Východu latinizovaný. Naplno sa koncentrovala na Stredomorie. Zovrela ho zo všetkých strán, sama sa v ňom uzavrúc. Chudobný sever ako časť Hyperborey, z ktorej Rím svojimi výbojmi medzitým značne ukrojil, jej chýbal ako hluchému husle. Orosiove „Histórie“ pochádzajúce z piateho storočia nášho letopočtu korešpondujúce s obdobím súmraku a zániku antického Ríma, posunuli východné hranice Európy až po Don (Tanais), Volgu (Oaros), Azovské more (Maiótske bažiny – Palus Maeotis) a Kaspickú bránu umožňujúcu prechod z Ázie do Európy cez údolia Kaukazu (Orosius, Book 1 (A) – translation, 2, 4 a ď.) využívanú ázijskými kmeňmi a „národmi“ počas invázií na Západ.   

V porovnaní s tým, čo malo prísť, to však boli len detské prekáračky. Vznik islamu (r. 622) a jeho bleskurýchle rozšírenie od Červeného mora a Perzského zálivu po brehy Atlantiku vrátane európskych v prvej polovici siedmeho a začiatkom ôsmeho storočia (do bitky s Frankami Karola Martela pri Poitiers v strednom Francúzsku, ktorí ich ďalší postup zastavili, r. 732) pochovalo Novoperzskú a takmer aj Východorímsku ríšu ako zvyšok zachovaného civilizačného jadra Európy. Po koľký raz sa potvrdila pravda poznatku, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí! Tá druhá dokázala prežiť po páde Ríma takmer tisícročie, no napokon, po smrti Bazilea II. z dynastie Romanovcov a Manuela I. Komnena neustále sa zmenšujúc, postupne padla pod šabľami a šípmi Seldžukov a Osmanov. Ešte predtým ju výdatne oslabili západní križiaci uberajúc z jej území popri svojom hlavnom cieli, ktorým bolo vytrhnutie Jeruzalema, svätého mesta kresťanov, z rúk islamu. Jeho predstavitelia medzi sebou zápasili o svetskú moc na územiach od Španielska a Maroka cez saharskú Afriku po Afganistan nemenej náruživo a nemilosrdne ako ich kresťanské proťajšky. V 14. storočí po miniatúrnych križiackych štátikoch na Blízkom východe predstavujúcimi drobné enklávy v mori islamu nezostala ani stopa. Dobytie Konštantínopolu (1453) a zánik Východorímskej ríše vrátane jej posledných zvyškov, juhočiernomorského Trebizondu (Trabzonspor) a peloponézskej Morey (1461), znamenali, že karty v priestore od Levanty po Adriu, Neapolsko a Viedeň začal znovu rozdávať Východ.

Nábožensky tolerantný vládca Egypta a Sýrie sultán Salahuddin (pôvodom Kurd) zakladateľ dynastie Ajjúbovcov vstupuje do Jeruzalema (1187). Scéna z historického veľkofilmu Ridleyho Scotta „Kráľovstvo nebeské“ (2005).

Je fascinujúce, že kultúrna i podľa nej nastavená administratívna hranica medzi Východom a Západom viedla za čias Rímskej ríše i po jej zániku od Dunaja k Iónskemu a Egejskému moru cez Grécko a neskoršie východorímske – byzantské územia. Bolo to tak pri Aktiu, Margu, za Diokleciánovej tetrarchie, bitke medzi vládcom Západu Magnentiom a jeho východným rivalom Constantiom II. pri panónskej Murse Maior (chorvátsky Osijek, 351 n.l.) i za Teodózia, ktorý upadajúce impérium rozdelil na západné a východné odkážuc obe časti svojim synom Arkadiovi a Honoriovi (395 n.l.) ako stredoveký panovník. Vrátil sa k nej aj Samuel Huntington vo svojej „Zrážke civilizácií“ (1993). Po poldruha tisícročí (počítané od bitky pri Aktiu) sa pri Lepante, teda na takmer tom istom mieste, odohral najväčší námorný boj v moderných dejinách Európy (7.10.1571). Kresťanská flotila západoeurópskych spojencov, Španielska, Benátok, Janova, Neapolu, Toskánska a  Pápežského štátu čelila loďstvu Osmanov, ktorí dovtedy na mori nepoznali porážku. Pri Lepante aj napriek väčšiemu počtu lodí a mužov na palubách ťahali za kratší koniec. Museli sa skloniť pred palebnou prevahou a taktikou svojho protivníka. Bojovali však s vervou. Zachovalo sa svedectvo priamych účastníkov, že keď elite – janičiarom – došli šípy do kuší a guľky do arkebúz, do útočiacich španielskych tercios neohrozeného veliteľa kresťanskej armády, Jána Rakúskeho (Juan d´Austria), ľavobočka cisára Západu a španielskeho kráľa Karola V. Habsburského, začali hádzať pomaranče, čo vyvolalo ich trpký no uznanlivý smiech. Mladý vojvodca motivoval svojich mužov pred bitkou nadčasovými slovami – pre zbabelcov niet v nebi miesta! 

Lepanto síce nevystavilo Vysokej Porte v jej rozpínavosti konečnú stopku, no predznamenalo ju. Turci naďalej ohrozovali talianske adriatické i tyrhénske pobrežie, Krétu, Maltu i Sicíliu rabujúc, vraždiac a do otroctva odvádzajúc tamojšie obyvateľstvo. Veľvezír Mehmed Paša Sokollü (Sokolović) srbského pôvodu mal úplnú pravdu, keď benátskemu vyslancovi nonšalantne povedal, že kresťania pri Lepante síce moslimom oholili bradu, avšak Osmani aj na vtedajšiu dobu mimoriadne surovým dobytím Cypru (poldruha mesiaca pred bitkou pri Lepante) svojmu protivníkovi odťali ruku. Akosi zabudol na útek z Malty (leto 1565), kde kresťania rozdrvili útočníkov tak, že turecká expedičná výprava náhlivo opúšťajúca ostrov v obavách z posíl protivníka na ňom okrem desiatok tisícok mŕtvych zanechala celé obliehacie delostrelectvo, hŕbu vojnového materiálu i tri tisícky ranených. Týchto v súlade s dobovými zvyklosťami obrancovia nemilosrdne pobili oplácajúc predošlé počínanie Turkov. Trvalo ďalšie storočie, kým osmanská prítomnosť v strednej Európe začala strácať dych. V období rokov 1663 (porážka pri Svätom Gotthardovi), 1683 (pri Viedni), 1697 (Zente [Senta]) až 1707 (dobytie Belehradu vojskom Eugena Savojského v službe Habsburgovcov) boli postupne vytláčaní na Balkán, čomu nezabránilo ani opätovné získanie valašského Oltenska a Srbska vrátane Belehradu (1739) i predchádzajúce ovládnutie Kréty vo vojne s Benátkami (1645-69, 1718). V polovici 19. storočia sa Turci ocitli tam, kde Rím v piatom. Na pomoc im v Krymskej vojne (1853-56) rýchlo prišli Briti, Francúzi a sardínsko-piemontský štát, nukleus budúceho zjednoteného Talianska,  z obáv z ešte väčšieho euroázijského giganta ako bola rýchlo sa zmenšujúca a slabnúca ríša Osmanov – Ruska.   

Toto je zároveň obdobie, keď sa európsky Západ kultúrne a civilizačne vyhranil voči Východu predstavovanému, čiastočne, nie však výlučne, Osmanskou ríšou (Peter Turchin, Vojna a mier a vojna. Životné cykly imperiálnych národov, 2006). Západná Európa sa postupne vliala do formy,  ktorú po sebe zanechal Rím. Na konci 18. storočia vo Viedni ako najvýchodnejšej bašte Západu, Ostmark, pozícii, ktorú zdedila z čias Karola Veľkého bojujúceho pred tisícročím s Avarmi, Osmanov už nebrali vážne. Spomienky na jej obliehanie Sulejmanom (1529) i Kara Mustafom (1683) vybledli. Turci rabujúci v Burgenlande, ktorými matky kedysi strašili svoje neposlušné ratolesti,  sa zmenili na tanečníkov v pestrých kostýmoch Mozartovej hravej opery „Únos zo serailu“ (Il Seraglio, 1782) OPERA PLANET Amadeus Mozart „Turkish Finale  Seraglio“ 4K ULTRA HD. Tá po Händelovi, Lullym, Haydnovi a Salierim znela  publiku odetému už nielen v róbach, ale aj meštianskom odeve, osviežujúco a najmä prístupnejšie, asi ako Abba po vystúpení progresívno-rockového tria Emerson, Lake & Palmer. Emerson, Lake & Palmer – Hoedown (Live) – Milan 1973 HD 720P – YouTube. ELP, podobne ako Mozart, boli (každý vo svojom čase), jedným zo symbolov novej, mladej, po budúcnosti dychtiacej Európy.

Metternich si začiatkom 19. storočia povzdychol, a nemyslel tým Turkov, ale Uhrov a Sedmohradčanov, o Haliči ani nehovoriac, že Ázia sa začína už na viedenskej Landstrasse. Nemci si to isté mysleli o Salzburgu a Linzi, Francúzi o všetkom na východ od Rýna. Niekde za horizontom na svoju chvíľu čakal národnooslobodzovací boj balkánskych národov a Berlínsky kongres (1876-78), ktorého účastníci potvrdili diagnózu, napriek reformami Tanzimat horúčkovito modernizovaného tureckého štátu, ako „chorého muža Európy“ (podľa vyjadrenia ruského cára Mikuláša I.). Vytesnený, okrem fliačika zeme, z Európy v dobe, keď dosiahla svoje europocentristické civilizačné apogeum, bolo jeho miesto odteraz výlučne na Východe. Veľa na tom nezmenil ani dnešok, moderný panturkizmus a Erdoğanova snaha o rekonkvistu území nanovo kriesenej Osmanskej ríše siahajúcej od Bosny a Hercegoviny po Strednú Áziu podobnú Justiniánovej zo šiesteho storočia a kastílsko-aragónskej o poltisícročie až tisícročie neskôr.    

Kým odpoveď na otázku „aká Európa?“ bola z geografického hľadiska známa už od konca antiky, na ďalšie dve si musíme ešte chvíľu počkať. Skúsme sa na kontinent pozrieť očami vzdelaného Francúza (v prípade Uhorska napríklad Montesquieua, ktorý ho navštívil), vedomého si sily a vplyvu jeho vlasti pod centralizovanou vládou Ľudovíta XIV. a jeho nástupcu Ľudovíta XV., z pozície celkovej kultúrnej dominancie. Tá mala svoje počiatky ešte v pred-encyklopedickom období a predznamenala príchod osvietenstva. Versailles aj napriek vojne o španielske nástupníctvo (1701-1714), v ktorej Francúzsko bojovalo s takmer celou západnou Európou, i v koloniálnych, od severnej Ameriky po Senegal a Indiu, udávali tón. Autoritu absolutisticky vládnucich francúzskych kráľov prirovnávajúcich sa k slnečnému Apolónovi vôbec neoslabovalo, že tancovali pred svojimi poddanými potvrdzujúc tak, na rozdiel od Nera, vlastný majestát. Ich umelecké vystúpenia na verejnosti mali premyslenú politickú a komunikačnú hĺbku. Rovnakú úlohu ako kedysi gréčtina a latinčina zohrávala odteraz vo vzťahoch medzi štátmi a v diplomacii francúzština doplnená až frivolnou kurtoáziou i prísnou hierarchickou etiketou.

Čo náš imaginárny Francúz ako predstaviteľ európskej avantgardy uvidel, ak sa vôbec smerom na východ zapozeral, záležalo od toho, do akej diaľky uprel svoj pohľad. Na najvzdialenejších miestach novú, napudrovanú ruskú šľachtu Petra Veľkého ošívajúcu sa po odložení kaftanov, baraníc a papách v šate európskeho strihu, hodvábnych pančuchách a s alonžovými parochňami na hlavách. Brady pripomínajúce konštantinopolských bazileov a svätých pravoslávnej cirkvi zobrazených na ikonách museli ísť dole. Ak nie, báťuška bývalých spurných bojarov ostrihal a oholil aj sám. Bez krvi sa to nezaobišlo. Vonkajšie atribúty mužnosti, vážnosti a dôstojnosti ako ich chápal Východ, kresťanský i moslimský, ostali zachované len medzi mníchmi v kláštoroch. V Poľsku a Uhorsku to nebolo oveľa lepšie. S dlhými šticami na vyholených lebkách, fúziskami, v dolománoch a kacagáňoch, so šabľami tasenými pri každom citovom pohnutí, a tie boli časté, rozháňaním sa fokošom a spôsobmi stolovania pri divokej muzike, ktoré by boli na západ od Litavy – Lajty neakceptovateľné, bola tunajšia šľachta na Horniakoch i Dolniakoch od dôb Zlatej buly i Verbőciho Tripartita  tradične citlivá na svoje slobody a spôsob života. Kým jej špičky – Esterházyovci, Pálfiovci a  Károliovci – už boli z pohľadu Západu domestikované, „europeizované“, Révajovci, Andrášiovci, Pongrácovci či Stárajovci zostali regionálnymi tradicionalistami, čo neznamená, že boli simplicissimami, ozembuchmi a ťuťmákmi. Podobne ako domáca škótska šľachta neznášajúca a odmietajúca Angličanov aj po odložení kiltov a nasadení si parochní.    

Nikdy nehodnoťte protivníka len podľa zovňajška. Bezchybný Tim Roth ako zdanlivo dekadentný soldier of fortune Archie Cunningham v súbojovej scéne historického filmu Rob Roy (1995) nakrúteného podľa románu sira Waltera Scotta (1817).

Ak bola Tridsaťročná vojna (1618-1648/9) náboženským konfliktom odohrávajúcim sa prevažne v západnej a strednej Európe, vojna o španielske nástupníctvo celokontinentálnou reťazou udalostí s dynastickým pozadím i bojom o územia a vplyv, doplnená na východe Európy veľkou severnou vojnou medzi Švédskom a Ruskom či Rákociho povstaním (1703-1711) proti habsburskému panovaniu v Uhorsku, ktoré sa len nedávno zbavilo jarma Osmanov, sedemročná vojna (1756-63) už bola vďaka existujúcim i budúcim kolóniám dobýjaným európskymi námornými mocnosťami v Afrike, Ázii a Severnej Amerike globálnou, svetovou. Národné štáty boli v plnom rozpuku, slepá dynastická poslušnosť a rigidná spoločenská hierarchia začali čoraz viac erodovať v dôsledku vzrastajúceho vplyvu meštianstva a buržoázie zainteresovaných na prosperite ovplyvnenej obchodovaním. Bohatli oni, bohatol štát, ako to videl Adam Smith. Burzy signalizovali voči politike vlád dôveru alebo jej opak. Podobne ako neskôr moderné médiá ju nielen ovplyvňovali, ale spolu s účastinármi, podielnikmi neustále bohatnúcich obchodných spoločností podporovaných štátom začínali tvoriť.   

Politika prešla z rúk veľkých pozemkových vlastníkov zodpovedných, aj to len do istej miery, panovníkovi, k štátom plateným úradníkom. Nič totiž nedesí štát vrátane dnešného viac ako materiálna a finančná nezávislosť jeho subjektov. Tí druhí sa dali sa v takej či onakej forme kúpiť bohatými jednotlivcami, ktorí naakumulovali značný kapitál a mali záujem ho aj ďalej za každú cenu navyšovať. Dcéry zbohatlíkov sa vydávali do schudobnených šľachtických rodín nadobúdajúc tituly i minulosť, odovzdávajúc ich ďalej svojim potomkom. Dodnes platí, že aj v modernej politike rozhodujú na prvom mieste peniaze a ich vlastníci. Rovnako pod fasádou demokracie vo Washingtone, v Londýne a Hong-Kongu, nemenej v Moskve ( V $ X V PRiNCE – Money (Текст, lyrics)) a Pekingu. Vot ďengy, money, prachy, peníze i peňeži. Pre mnohých jediné trvalé a trváce hodnoty. Duch Európy prestal byť podobný tomu, ktorý stvoril Atény a Rím. S výdatnou pomocou tlače, bez ohľadu na parlamenty a politické strany fungujúce ako vonkajšia kulisa štátnej moci, starému kontinentu začali prostredníctvom politikov vládnuť bohatí jednotlivci, oligarchia. Západ si zvolil cestu Kartága a Serenissimy, Benátok. Obchodníkov skrytých pred verejnosťou, mädliacich si ruky. Demokraciu hodili chudobným ako ohlodanú kosť. Odvtedy po nej stále kráča, dnes viac ako kedykoľvek predtým. Elity vládnuce Východu sa k nemu vrúcne pridali.  

V revolúcii z roku 1789 a nasledujúcich sa voči dvom nad ním vyhranil tretí stav. Vy i ja. Nemohol si ho dovoliť ignorovať či prehliadať ani Napoleon, pán Európy, vládnuci absolutistickejšie než Kráľ Slnko, Ľudovít XIV. Hoci z neho sám vzišiel, obával sa ho i keď sa pred ním triasli aj tie najmocnejšie štáty. Neváhal masakrovať chouanov v katolíckej Vendée, sedliakov v Tirolsku a  jednoduchých ľudí v Španielsku, odporujúcich jeho predstavám o poriadku a mieri. To sú tie dejinné paradoxy. Ako v prípade tých, ktorí sľubujú mier a prosperitu, aby vzápätí poslali svoje národy a štáty na ešte väčšie jatky ako predošlé. Hĺbku Napoleonovho tvorivého i deštrukčného politického génia dokresľuje vydávanie bulletinov „Veľkej armády“. Keďže internet a smartfóny neexistovali, chválil v nich, bez toho, aby potreboval samozvaných alebo úslužných sprostredkovateľov, karieristických sykofantov a médiá, hlavnú oporu svojej moci – armádu, vyzdvihujúc a motivujúc jej vojakov k doposiaľ nepoznanému nadšeniu a bojovému zápalu, ktorý im umožnil dvadsať rokov víťaziť na európskych bojiskách a jemu diktovať svoju vôľu ostatným. Vojna mu bola tým, čím jeho predchodcom tanec. Jeho Versailles boli bojové polia posiate mŕtvymi, víťazné fanfáry a vôľa, pred ktorou sa krčila Európa. Ak by sa mali Napoleonove vojská riadiť tým, čo bolo napísané v novinách vydávajúcich naratívy a svoje zbožné želania za skutočnosť, ako je to dnes, k Slavkovu, nieto do Moskvy, by nikdy nedopochodovali.  

Paradoxne, francúzska cisárska armáda bola svojím duchom republikánska, občianska. Žiadni vydrilovaní sedliaci Friedricha Veľkého a Márie Terézie bití ako žito a vyväzovaní pri výcviku dôstojníkmi. Zrodená z naozaj otvorenej spoločnosti. Telesné tresty, odrážajúce kastovníctvo a predstavujúce poníženie, v nej neexistovali. Napoleonovi muži verili, nie neoprávnene, že mu na každom jednom z nich záleží. Tento vzťah dôvery predstavoval v stále polofeudálnej Európe nóvum. Tí, ktorí ho napriek Napoleonovej porážke nechceli rešpektovať, naň doplatili v rokoch 1848-49 a najmä po roku 1918. Napokon Grande Armée mala najlepšiu zdravotnú službu, k úrovni ktorej, vrátane vyplácania invalidných dôchodkov veteránom prípadne ich rodinám, sa niektoré štáty považované v danej dobe za vyspelé, nepriblížili do prvej svetovej vojny. Hoci tento vzťah zo strany najvyššieho veliteľa k nim bol úprimný, zbožňovanému cisárovi nechýbal ani cynizmus. Pochopiteľne. Kľúčom pri dosahovaní vlastných cieľov je odosobnenosť a necitlivosť voči druhým. Dnešní politici a ich voliči vedia, o čom je reč. Chirurgovia členov vlastnej rodiny spravidla neoperujú. Ak áno, musia rýchlo zabudnúť, kto je pod ich skalpelom. Navyše, na rozdiel od tradičných monarchií, v ktorých hovorili len panovník a cirkev, rapídne vzrastal význam verejnej mienky. Ak od 16. storočia medzi sebou komunikovali intelektuáli formou listov a kníh, ktorých napísanie si vyžiadalo roky, desaťročia, novinový úvodník alebo fejtón vedeli zodvihnúť masy z večera na ráno. Majstri pera neraz na svoju plamennosť doplatili, príkladom môže byť radikálny „priateľ ľudu“, dnešný „obyčajný človek“ Jean-Paul Marat (1743-1793), prvý z mnohých jemu podobných, zavraždený girondistkou v kúpeli. Svet už stál pred dverami vedúcimi k dnešku. Stačilo zaklopať alebo ich jednoducho rozkopnúť, ako to urobil francúzsky cisár a po ňom ďalší obliekajúci si dodnes namiesto rób monarchov a žaketov diplomatov či politikov minulosti vojenskú uniformu.  

Santiago Rebull. Maratova smrť (1875). Wikipédia (francúzska verzia). Oproti ostatným dielam s rovnakou témou, napríklad klasickému Davidovmu, je do centra scény namiesto obete umiestnená atentátnička, čo výsledku, popri pátose vyžadovaným dobou, neuberá na napätí a dramatickosti.     

Sprvoti sa dalo na správy v novinách, podobne ako na dedinskú kroniku zachytávajúcu fakty bez ďalšieho mudrovania, spoľahnúť. Postupne do nich čoraz viac prenikala manipulácia. Politická, ekonomická, kultúrna i spoločenská. Zrazu ste si mohli osvojiť názor, ktorý ste považovali za autentický, vlastný, aj keď ste ho vlastne nemali a ani ste si to neuvedomovali, prípadne ste si to nechceli pripustiť. Práve na vyvolávaný pocit zahanbenia sa neraz hrá aj v psychologických mediálnych a politických hrách. Ako na Slovensku v deväťdesiatom ôsmom i dnes. Kandinsky, Munch a  Kokoschka sa páčia fajnšmekrom, Rafaello, Tizian, Rembrandt a Goya inštinktívne masám. Vraj zaostalým. Niet sa za čo hanbiť. Ak hrozilo nebezpečenstvo, že budete vyvolaný pred tabuľu obhájiť vlastné názory, mohli ste sa ukryť v dave, mase. Táto zavraždila dvoch prominentných mužov prekvitajúcej Holandskej republiky  (august 1672). Rozlohou neveľkého štátu, ktorý sa vďaka silnej flotile a bohatstvu nebál vojny s Angličanmi ani Francúzmi a neraz ich porazil, na mori i na súši. Boli to bratia Johan (politik) a Cornelis (vojak) de Wittovci obhajujúci silnú pozíciu miest a meštianstva proti centralistickým tendenciám Oranžskej dynastie. Spôsob vraždy, ktorá sa stala verejným lynčom, a toho, čo po nej nasledovalo, sa vymyká z predstáv o civilizovanosti, a to dokonca v centre rodiacej sa modernej demokracie. To je aj dôvod, prečo vždy spozorniem, keď počujem odvolávky na neskorší Voltairov výrok o rešpektovaní názorov druhých a potrebe ich ochrany aj v prípade nesúhlasu s ním. Talk is cheap. Show, don´t tell! Neobkecávajte, neurážajte, nevyvyšujte sa a hlavne dokážte! Majte neustále na pamäti, že nemôžete byť milovaný všetkými. Treba si vybrať. I napriek uvedomeniu, že prípadov, keď sa jedna zo strán stratiac argumenty pokúšala tú prvú nielen utopiť v lyžičke vody, ale rovno chytiť za gágor či odkrágľovať, je v dejinách nepomerne viac ako príkladov tolerancie a schopnosti počúvať iných. 

Kontinentálna Európa po prvej svetovej vojne stratila dych i svoju vonkajšiu príťažlivosť. V kolóniách bola čoraz viac vnímaná ako utláčateľ, parazit. Kým Afrika mala a stále má pred sebou dlhú-predlhú cestu vedúcu k vlastnej emancipácii, Ázia, hoci Európe ešte nebola schopná konkurovať, víťazstvom Japonského cisárstva nad cárskym Ruskom (1904 – 1905) signalizovala svetu svoj potenciál a obrovskú vôľu i kapacitu učiť sa. Prvé toyoty v bývalom Československu neboli krajšie ako moskviče a ich kvalita bola tiež otázna. Dnes už Ázia, nielen v automobilovom priemysle, ukazuje cestu iným. Je diskutabilné, či, okrem makroekonómov, vo všetkom tú správnu. Niekedy totiž vzbudzuje zimomriavky. Druhá svetová Európu takmer úplne zničila a znovu rozdelila. Železnou oponou, novým Limes Romanus a Veľkým čínskym múrom. Dedičom všetkého, čo malo akúkoľvek hodnotu, sa stal Západ, tentoraz už euroatlantický. Okrem iného si prisvojil dejiny ako pamäť generácií, a tým do istej miery aj budúcnosť. Časová slučka vedie opäť k dobe, v ktorej sa pred svojím zánikom rozdelil Rím. Práve teraz nastal moment položiť si otázku: „Ktorá Európa?“. Na to, aby sme sa pokúsili o odpoveď, je potrebné pripomenúť si jej politickú mapu po roku 1945.

S malými odchýlkami sa dá povedať, že z hľadiska fyzického rozdelenia kontinentu kopírovala stav, ktorý poznala Rímska ríša v 5. a saskí Otónovci usilujúci v 10. a 11. storočí o vzkriesenie rímskeho impéria („Renovatio imperii“) premenujúc ho na sväté a nemecké – Sacrum Romanum imperium nationis Gemanicae. Perifériou povojnovej Európy bol Pyrenejský polostrov s diktátormi Salazarom a Francom i Škandinávia s priemernou úrovňou industrializácie sústredenej okolo lodiarskeho priemyslu a ťažby železnej rudy. Taliansko bolo iný prípad. Jeho sever, nadväzujúci na dedičstvo tamojších čulo obchodujúcich a prosperujúcich stredovekých miest a ich manufaktúr, bol industriálny už v druhej polovici 19. storočia. Všetko na juh od Rím bolo rovnaké od čias, keď sa po Kampánii, Kalábrii, Apúlii a Sicílii preháňali Góti, Normani a Saracéni. Niektorí nimi neprestávajú byť dodnes. Ešte v 90. rokoch 20. storočia nebolo zriedkavé vidieť na futbalových štadiónoch v Turíne či Miláne pri zápasoch s klubmi z juhu Apeninského polostrova posmešné transparenty fanúšikov domácich tímov s nápismi „Ciao Africani – Ahojte Afričania“. Zdá sa, akoby tieto i ďalšie chudobné regióny do Európy nikdy nevstúpili napriek tomu, že štáty, ktorých sú súčasťou, áno. Nepripomína to niečo?

V Grécku medzitým zúrila občianska vojna medzi ľavicou a pravicou. Titova Juhoslávia a Albánsko Envera Hodžu si šli, z dlhodobého hľadiska ekonomicky sa potácajúc, vlastnou cestou. Prví žijúc na dlh zo západných úverov, druhí zabarikádovaní v bunkroch s prázdnymi vreckami i žalúdkami v očakávaní invázie, ktorá mohla prísť zo všetkých strán. Zvyšok európskeho Východu bol pod kuratelou Moskvy, a na tomto konštatovaní sa nedá dodatočne nič zmeniť. Kráľom bol ťažký, strojársky, ťažobný, stavebný a chemický priemysel, až potom nasledovala terciárna sféra a potreby obyvateľstva – bývanie, nábytok, autá, chladničky, televízory a magnetofóny. V industrializovanej Británii 19. storočia to nebolo principiálne iné, no tam mali „demokraciu“, takže všetko bolo v najlepšom poriadku vrátane práce osemročných detí oboch pohlaví v baniach. Progres na východ od Labe a Odry bol síce zjavný, no nerovnomerný a hlavne pomalý. Bol to teda Západ proti Východu ako za čias Ríma a najmä po nich? Zrážka dvoch protichodných civilizácií, západného i keď rozštiepeného, no stále duchovne racionálneho kresťanstva s východnou ortodoxiou prešpikovanou mysticizmom a izolovanosťou od života odohrávajúcim sa mimo múrov cerkví a kláštorov? Západné technológie proti navonok proklamovaným snahám socialistického Východu o vedecko-technickú revolúciu, o ktorej síce mnohí písali a rozprávali, ale nikto ju, až na pár výnimiek, akými boli prvé počítače privezené zo Západu, nevidel?

O nič menej a o nič viac ako, huntingtonovsky povedané, kultúrno-civilizačné rozdiely medzi dvomi Amerikami, „vyspelou“ severnou, anglosaskou protestantskou, a „zaostalou“ katolícko-hispánskou na juhu. Takéto nadčasové komparácie sú dobré ako pomôcka, analógia, ilustrácia, no neriešia podstatu dnešných rozdielov, ktorých korene sú zapustené až v novoveku. Medzitým totiž prebehlo, v prípade Európy, päťstoročné obdobie vzniku a upevňovania národných štátov, nasledované od 19. storočia aj v Latinskej Amerike. Ázia a Afrika meškali ďalších sto rokov, do pádu koloniálnej nadvlády po druhej svetovej vojne. V dobách Rímskej, Byzantskej a Osmanskej ríše nič také neexistovalo. Boli len kmene a národy vnímané etnicky, a z hľadiska sociálnej stratifikácie ľud – démos, populus, millet. Pre pochopenie dneška nie je potrebné vyberať kostlivcov z almár a preberať ich k životu. Stačí, keď sa o nich vie v školách.   

Skúšajú to však dnešní politici podobne ako ich predchodcovia. Fínsky prezident Alexander Stubb prirovnal Rusov k  Hunom, a to dokonca na nedávnom oficiálnom stretnutí predstaviteľov EÚ a NATO s prezidentom USA v Bielom dome. Vraj Donalda Trumpa toto prirovnanie nadchlo. Azda to nebolo až také ťažké. Hovoriť radovému Američanovi o Hunoch je ako inak informovanému Európanovi o počiatkoch przeworskej kultúry. Nepoznám síce fínsky vzdelávací systém a spôsob vyučby histórie, najmä tej dávnejšej, no nepochybujem o tom, kto v jej nedávnych kapitolách figuruje ako hrdina a kto ako darebák. Z dejín však viem, že Švédi sa na Fínov nepozerali ako na rovnocenných. Rusi sa nepochybne zachovali imperiálne, nemenej ako ďalšie európske štáty s touto kapacitou, keď územia s fínskou populáciou zabrali v roku 1809. Helsinský mierový proces alebo aspoň „finlandizáciu“ ako riešenie nepoznali. Dejinný vývoj sa totiž nedá preskočiť, a to ani znásilnením ekonomiky a politiky zapojením más, ako sa o tom presvedčil Mao Ce-Tung, ani absolútnym spoliehaním na nové technológie a neo-eugenické elitárstvo „Zlatej miliardy“, ako to „softly“ presadzuje Svetové ekonomické fórum, silikónoví chlapci i dievčatá z Aspenu a Davosu. Fíni sa zrejme cítili komfortnejšie pod švédskou čižmou, nemenej imperiálnou, ako bola ruská. Faktom je, že viac ako storočná ruská prítomnosť domácej populácii napomohla, podobne ako v prípade stredoázijských chanátov, k vytvoreniu národa, vzniku miest, priemyslu a po roku 1919 aj fínskej štátnosti, procesom známym a populárnym v odbornej literatúre 90. rokov ako nation-building. Alebo to bolo vo vnútorne politicky rozdrobenej Indii a inde za britskej koloniálnej nadvlády inak? V rusifikovanej strednej Ázii milióny od hladu neumreli. 

Stubbovo prirovnanie však platí všeobecne. Najviac na ňom zaráža, že neprichádza z centra Západu, ale jeho volatilnej periférie. Tak to však už býva. Korzičan je najväčší Francúz, Gruzínec Rus, Rakúšan Nemec, Keňan Američan a Fín Európan. Neviem, čo je na tejto hyperbole povrchnejšie. Vnímať Ukrajinu ako baštu Európy, alebo prirovnanie Rusov k  Hunom. Vodcovia jadra Západu sa s ruským víťazstvom v ich vzájomnom konflikte nevedia a nechcú zmieriť. Pre nich sú Ukrajinci len „Kanonenfutter“ – potrava pre ruské drony, bomby a rakety. Pritom stačilo kráčať vo von Mannerheimových šľapajach a ďalej ich tradične, v zhode s Bormannom, Goebbelsom a Rosenbergom nazývať Aziatmi, boľševikmi. Celý svet vie, ako udatne Fíni bojovali v Zimnej vojne (1939/40) a podľahli až presile. Takisto aj ako nemilosrdne a s veľkou chuťou tri roky bombardovali civilov v Leningrade. Nedá sa však zatajiť, ako rýchlo opustili svoj veľký vzor, Tretiu ríšu, prosiac Rusov, aby s nimi nespravili krátky proces a neposlali ich žiť späť do hustých lesov, keď sa karta obrátila. Čelný fínsky predstaviteľ by sa mohol v osobnom, štátnom a napokon i celoeurópskom záujme vyvarovať vyhlásení, ako to urobil v prípade „moderného, početného fínskeho delostrelectva, v ktorého dosahu je Sankt Peterburg a Rusi to dobre vedia“. Ruská historická pamäť je nemenej dlhá ako fínska, čo je pre druhých z hľadiska vlastnej identity a štátnosti kompliment. Helsinki sú krásne mesto s priateľskými obyvateľmi, ako aj celé Fínsko. Prečo to meniť? (LAVROV TEARS APART FINNISH PRESIDENT – WITH JUST ONE SENTENCE!).

Pretrvávajúca mentálna hibernácia Západu vo vzťahu k Východu vrátane Slovenska je aj dnes nespochybniteľná. Neuveriteľne obmedzená. Cez filter vrodenej superiority ju stále vníma ako podradnú. Bude to tak, aj keď najbližšia volebná účasť dosiahne 80 percent, Progresívne Slovensko získa rovnaký počet odovzdaných hlasov a jeho vodca pojme slávnostne za manžela syna niektorého z vodcov Západu (alebo on jeho), napodobiac sobáš Vladimíra I. Svjatoslaviča, kniežaťa Novgorodského a veľkokniežaťa Kyjevského s byzantskou princeznou Annou Porfyrogenetou, v purpure zrodenou sestrou vládcu jedného z dvoch azda najvyspelejších štátov vtedajšej Eurázie, Východorímskej ríše Bazilea II. (druhým bol Ghaznijský sultanát), potvrdzujúci uzavretie ich politicko-vojenskej aliancie pred viac ako tisícročím. Byzantskí bazileovia, považujúci sa za jediných dedičov Ríma, sa na predkov dnešných Rusov ani potom neprestali pozerať ako na barbarov takmer nerozoznateľných od Pečenehov a Kumánov. Rovnako však aj na Latínov a  Germánov.   

Európsky sever svoju organickú spolupatričnosť k anglo-germánsko-škandinávskemu, očividne tribalisticky uvažujúcemu Západu, ktorému miništrujú pobaltské štáty, a ich kolektívne vyhranenie proti Rusom ako novodobým Hunom, potvrdil opustením neutrality a vstupom do NATO. Sergej Lavrov Anglosasov nevymyslel, sú nimi od počiatku a stále rovnakí. Keďže Indiu a Čínu museli opustiť, zostali len sahibovia od Austrálie a Nového Zélandu po ich materskú krajinu s dvomi dcérami v severnej Amerike, ktoré sa až tak veľmi nemusia. Karty sú konečne odkryté a hodené na stôl. Zostáva im popriať veľa štastia. Najpikantnejšie na všetkom je však to, že tieto staronové spojenectvá siahajúce do dôb Hengista a Horsu zbúrali celý výklad filozofie dejín formujúci sa v 90. rokoch 20. storočia. O urbánnej modernite a post-modernite, ktorým dominujú technológie a o novom človeku, v ktorého zmýšľaní a konaní historické anachronizmy nemajú miesto. Za pripomenutie ešte stojí, že počas prvej svetovej vojny nazývala Hunmi dobová britská tlač Nemcov znásilňujúcich na obsadených územiach mníšky a pribíjajúcich kňazov na dvere kostolov. Či sa vari Bonaparte nekŕmil malými deťmi? Radový čitateľ na ostrovoch takýmto príbehom veril nemenej ako rozprávkam o obrovi Blunderbussovi i o Jackovi a bôboch klíčiacich až do nebies. Veľmi flexibilné. Kto bude Hunmi nabudúce? Ukrajinci, keď sa po svojej porážke obrátia proti Západu a vydajú sa mstiť a rabovať? Predvoj bol už vypustený. Attila, niekdajší „Bič Boží – Flagellum Dei“, sa vo svojom doposiaľ neobjavenom hrobe musí chytať za hlavu.

Život sa však nezastaví; tak, ako sa nezastavil po páde Ninive, Babylonu, Jeruzalema, Ríma, dobytí Konštantínopolu, vypálení Moskvy, obsadení Paríža, Viedne a Berlína. Ako v porovnaní s obrovskou Perzskou ríšou rozlohou nepatrné Grécko našlo svojho Alexandra, pôvodne Aténami považovaného za macedónskeho polobarbara, ako sa zo svárov a občianskych vojen zrodil imperiálny Rím, ako povstali k svojej budúcej veľkosti po-alžbetínske a po-cromwellovské Anglicko a  Británia i Francúzsko zbaviace sa monarchie, dedičstva  domáceho revolučného teroru i následného terorizovania Európy ním samým, tak sa už v dobe porážok a vnútorných svárov začali procesy vedúce k vnútornému i vonkajšiemu zrodu novej Európy. A Východ bol pritom. Krvácal v bojoch s Osmanmi i sám so sebou. Ekonomicky za Západom, ktorý mal viac času rozvíjať sa, síce zaostával, no učil sa rýchlo. Na konci 19. storočia sa hendikepy zmenšili na minimum. Reč nie je o celkovej produkcii a objeme obchodu, tam vyspelé západné štáty aj vďaka kolóniám poskytujúcim prílev lacnej pracovnej sily, trhom a novým technológiám dominovali, ale o rovnakých princípoch fungovania ekonomiky a práva. Musel sa síce od 18. a 19. storočia storočia učiť nové veci a preberať ich, tak, ako to kedysi robil Západ, učiaci sa od neho. Na tom, že ako prvý postavil pyramídy a predchodcov veľkomiest dnes mimo akademickej sféry nezáleží. No naučil sa niečo za posledné desaťročia aj ten druhý? Alebo si dnes, uspokojac sa s dosiahnutým, volí len ľahšiu cestu vyberania hrozienok z koláča kupovaním mozgov zvonku bez toho, aby ich produkoval, uprednostňujúc vlastný well-being a zároveň kárajúc i poúčajúc ostatných, bližších i vzdialených? Toto však už nie je cesta vedúca do budúcnosti, ale zostup dolu. A poriadne strmý. Tri storočia, počítajúc od vynálezu a zostrojenia parného stroja (1698-1804), neznamenajú v dejinách nič. Dnes opäť začína vo vede a technológiách vychádzať slnko tam, kde vychádzalo stále.

Pre Európu bol rok 1989 pamätný, annus memorabilis. V politickom a ekonomickom súťažení vyhral Západ. Po viac ako troch dekádach sa však začína ukazovať, že svoje víťazstvo a kredit, ktoré dosiahol a získal, prehajdákal. Bol príliš nenásytný. Nedodržiaval slovo, neprestáva sa považovať za nadradeného. Tento istý pocit zničil impériá existujúce pred ním. Pacta iam non valent. Zmluvy nielen s Rusmi, ale s celým Východom i Juhom, viac neplatili a neplatia. Keď sa vlastné zdroje začali míňať a tie druhé sa stali nedostupnými, pretože za ďalšie krádeže by mu už hrozil úder na plexus solaris, začal požierať sám seba. Navonok je stále ako-tak pekný a príťažlivý, no jeho cievy a tepny kôrnatejú a vnútorné orgány slabnú. Hynie na formalizmus a predstieranie reality, rovnakú chorobu, akej podľahol Východ výhľadovo budujúci komunizmus, ku ktorému sa nepriblížil vôbec alebo len veľmi málo. Rozumný, uvážlivý merkantilizmus vyvažujúci potreby štátu s očakávaniami a potrebami jeho občanov ustúpil do úzadia. Banky bankujú najmä s ciframi, nie s reálnymi produktmi. Už nie „fiat voluntas Tua“, ale fiat money. Sú tu pre veľkých špekulantov, nie drobných vkladateľov, ktorých ničia úrokmi samy neposkytujúc žiadne. Druhí majú tak akurát právo zadlžovať sa, jeden z hlavných zdrojov bankového rastu. Infraštruktúra veľkých miest je zastaraná, zdroje na jej obnovu nie sú. Mnohé sú masovo opúšťané, dokonca vyľudnené, ostávajú v nich prežívať tí, ktorí ísť nemajú kam alebo nevládzu. Prístup k zdravotnej starostlivosti je obmedzený, stala sa luxusom, privilégiom majetných. Čoraz viac západnej populácie svoje bývanie nevlastní, ale prenajíma si ho. Nemá naň. Východu sú dobré aj bytovky a rodinnné domy postavené za éry socializmu. Životnosťou už dávno nadsluhujú.

Okrem úradníkov a manažérov s väzbami na politické strany a lobistov prevažujú úväzkové pracovné pomery. Kvalita potravy je, až na výnimky a vidiek, kde si ľudia čo-to vypestujú a vychovajú, jeden veľký „joke“. Ekonomika regulovaná výhradne trhom s veľkými hráčmi, monopolmi a kartelmi skrývajúcimi sa za mantru zákonu ponuky a dopytu, prispieva k prehlbovaniu rozdielov v spoločnosti. Budete mať to a toľko, o čom a ako rozhodneme my! Nasledovníci Adama Smitha sú dnes navlečení do uniforiem a farmaceutických plášťov presviedčajúc ostatných, že je to len zdanie, fatamorgána konšpirátorov. Zo štátnych rozpočtov si odkrajujú najväčšie porcie. Na apetíte im to očividne neuberá. Po chamtivých prichádzajú ešte chamtivejší. Odkiaľ tento vo svojej podstate pirátsky a gangsterský štýl kradnutia zo spoločného ako pokračovania ekonomiky inými prostriedkami prišiel? Z Východu? Ten bol predsa primitívny. Bral si len tradične, so zbraňou v ruke, „white collar crime“ vlastný Wall Street-u nepoznal. Vzrastá napätie a nervozita prerastajúce do závisti a nenávisti. Výsledkom je totálna ekonomická a čoraz viac aj spoločenská anarchia. Zrejme systémová. Po nás potopa. Výsledkom sú napríklad byty, kondomíniá i celé mestá, v ktorých nik nebýva. Záleží vari na tom? Developeri, ktorí dosiahli svoje, sa sťahujú inde. Spolu s tými, neraz kúpenými, ktorí im to odklepli, si pochvaľujú súčasnosti prispôsobený slogan – ako budete dnes (vy) pracovať, tak budeme (my) zajtra žiť. Rovnako ako predošlí zmýšľajú výrobcovia elektromobilov, o ktoré napriek masívnej mediálnej podpore a reklame takmer vôbec nie je záujem. No vyrábajú sa, lebo to úradníci šermujúci objednanými štúdiami, výkazmi a grafmi nariadili. Drancovanie Zeme a jej vyčerpateľných, neobnoviteľných zdrojov pokračuje zrýchleným tempom. Horizontom sú nadchádzajúce 50. – 60. roky. Čo nastane po nich? Skúste si tipnúť a vašu pochmúrnu či optimistickú predstavu, hypotézu, nemôže a nedokáže vyvrátiť alebo povrdiť žiadne existujúce vedecké pracovisko. Je rovnako plauzibilná.   

Stredná vrstva postupne mizne, sú len bohatí a chudobní, ešte bohatší a ešte chudobnejší. Stupňuje sa boj „kto z koho“ o prístup k zatiaľ dobre plateným. no neproduktívnym pracovným pozíciam, ako sú politické, administratívne a reprezentatívne, ktoré žiadne hodnoty nevytvárajú. Umenie je plytké a obscénne, v lepšom prípade prázdne. Nenapĺňa ľudí radosťou zo života a vierou v budúcnosť. Neinšpiruje. Funguje ako mekáč. Daj si fastfood, naplň žalúdok a buď happy. Herci už nie sú osobnosti, ale kaukliari. Často predajní. Drogy sú všade. Napriek Hollywoodu a Disney Studios maľujúcim krásne pohyblivé obrázky sa rasy neznášajú. Zločin prekvitá vo všetkých podobách. Mladí prilepení na telefónoch už nečítajú knihy, tie vo väzbách už vôbec nie. Sú počítačovo zruční, pracujú metódou copy and paste. Kto nemá v hlave, musí aspoň  plagiarizovať a kompilovať. Malo by nám ich byť ľúto, nie je to len ich chyba. Sú obeťami prudko degresívneho spoločenského vývoja posledných dvadsiatich rokov.

Právo a justícia slúžia osobným ambíciám, biznisu a politike, nie spravodlivosti. Namiesto jednoznačnosti a transparentnosti je im vlastné uhýbanie, vyhýbanie a manévrovanie ich predstaviteľov. Klesá úroveň vzdelania na strane poskytovateľov i príjemcov, často je vnímané najmä úzko utilitaristicky podľa bezobsažnej schémy „zaplatil som si ho, mám nárok na dokument o ukončení štúdia i dobre platenú prácu“. Nezáleží na vedomostiach a schopnosti aplikovať ich v praxi, ale „tlačenke“ a správnom, dnes opäť ideologickom, profile. Východ sa Západu úplne prispôsobil. Keďže sme na jednej lodi, škodoradosť nie je namieste. Pretože odpoveď na otázku „Ktorá Európa?“ je jasná. Napriek svojej rozmanitosti, podobe jej jednotlivých častí i existujúcim rozdielom bola, je a vždy bude len jedna. (Za)chráňme ju spoločne. Nech si je Amerika veľkou a BBC ďalej vládne vlnám, teraz už len rádiovým. My buďme rozumní a ľudskí mysliac na ďalšie generácie Európanov v našom orbite, národnom i občianskom. Nezanechajme im ako dedičstvo krajinu po búrke alebo dokonca púšť.    

Od doby, v ktorej žil Seneca starší, je život štátov a ríš často prirovnávaný k ľudskému. Mladé expandujú, zrelé sa udržiavajú, staré chátrajú a zanikajú vo veľkých dejinných cykloch, ktorých zmeny si nemusia uvedomiť celé generácie až napokon jednu z nich prekvapia. Túto dobu prežívame spoločne, no generačne každý inak. Pri pohľade na Európu dneška už nie je dôležité jej bývalé systémové politické a ekonomické vertikálne rozdelenie, ale horizontálne sociálne rozvrstvenie, v ktorom sa opačné póly od seba čím viac vzďaľujú. Toto by malo mladých zaujímať prednostne, nie subjektívne prezentované stanoviská skupín presadzujúcich svoje záujmy a ciele vydávané za hodnoty, zneužívajúcich ich nadšených no neskúsených a ľahko ovplyvniteľných podporovateľov ako hlasy bez tvárí robiac z nich niekdajšie Hanákove „Papierové hlavy“. Dnešní adolescenti vchádzajú do života v komplikovanej dobe, nie je im čo závidieť. Je pochopiteľné, že chcú žiť, zabávať sa, spoznávať svet, stretávať rovesníkov, založiť si rodiny a profesionálne sa realizovať. Naplniť svoj život. A zrazu im niekto na samom počiatku dospelosti začne vsugerovávať, že ak nebudú „správne“ voliť, ktosi im túto perspektívu ukradne. Účelové klamstvo a zneužívanie v prospech vlastnej politickej agendy. Lúpež za bieleho dňa! Nikto vám nemôže, tobôž kultúrne a civilizačne, príslušnosť k Európe ukradnúť, ak to nebudete chcieť zmeniť vy sami. Pamätajte, kultúrnosť sa nadobúda a rozvíja, je osobná. Nedá sa nanútiť ani predstierať. Aby sa stala kolektívnou, najprv si ju musia osvojiť a prijať za svoju jednotlivci cez spoločne zdieľané hodnoty.

S novými generáciami prichádzajú aj nové, ktoré nám starším veľa nehovoria. Avšak tradičné by mali ostať aj s mladou generáciou. S vami. Vyrástli z nich i na nich predchádzajúce kultúry a civilizácie, malé i veľké, naše spoločné dedičstvo. Ich popieranie a negácia znamenali dekadenciu a rozvrat, stagnáciu a úpadok. Ktoré to sú? Sami si to zistite. Nájdite ich. Choďte do sveta s otvorenými očami, učte sa aj na svojich chybách a nadobudnite vlastný názor. Je to dlhý, až celoživotný proces. Neobdivujte len cudzie a nezatracujte, čo ste nechali za sebou. Nehanbite sa za to, čo vám domov stále dáva a poskytuje, aj keď si toho dnes nemusíte byť dostatočne vedomí. Pretože raz nadíde čas, keď sa po všetkých triumfoch i prehrách vlastných životu velikánov i jednoduchých ľudí k nemu vrátite. Či už fyzicky alebo aspoň v mysli.

Teraz sa však pred vami rozprestiera šíry svet. Choďte a ovládnite ho! Nie zbraňou, ale jeho vstrebávaním. Hic Rhodus, hic salta! Tu je váš Rodský kolos, preskočte ho. Je oveľa bohatší a farebnejší ako ten, ktorého videnie a podobu vám podsúvajú našepkávači a vo fragmentoch zobrazujú tieto riadky. Poznávajte nové i to staré. Nech vás na cestách symbolicky sprevádza múdra, rozvážna, večne mladá Aténa. Na konci svojho úprimného hľadania aj s prispením vlastností, ktoré stelesňuje, nájdite odpoveď na poslednú z troch nastolených otázok. Jej zodpovedaním a naplnením prispejete k ďalšiemu zrodu. spoločného sveta bez svetových strán diktovaných ideológiami a politikmi, meniacich sa inštitucionálnych podôb i stále pretrvávajúcich predsudkov odovzdajúc ho raz tým, ktorí prídu po vás. Keď svoju schopnosť obnovovať sa stratí, zahynie.   

Aténa. Detail rímskej mramorovej kópie Myrónovej sochy. Liebieghaus Skulpturensammlung. Frankfurt am Main. Wikipédia.