Zrejme každý pozná pokračovanie starého slovenského príslovia v titulku, ktoré platí aj dnes.
Zopár dní pred Vianocami 2024 sa na stretnutí lídrov 27-člennej EÚ v Bruseli zúčastnil i votrelec. Mohli by sme ho za takého považovať, ak by sa svetová politika a diplomacia riadila pravidlami, tradíciou či zdravým rozumom. Alebo aspoň predvídateľnosťou. Za ukrajinského prezidenta prezlečený komik Volodymyr Zelenskyj už však nechodí zabávať. Straší, vyhráža sa a mudruje. Keby doma, no on celosvetovo. Po celý čas summitu lídrov EÚ rokoval Volodymyr Zelenskyj za zatvorenými dvermi, kde mohol nerušene splietať pavučiny smrteľných intríg a korupčných praktík. V množstve bilaterálnych rokovaní – tentoraz v čiernom svetri Dona Vita Corleona – vystavoval všetkým na obdiv svoje výsadné postavenie. „On len čaká“ – na ponuky, podporu, pomoc. Preto len a len berie.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Tak, ako v cirkevnom živote nemenne platí spovedné tajomstvo (pod hrozbou exkomunikácie – latae sententiae), v diplomacii sa medzi štátnikmi prísne dodržiava zásada ,štyroch očí‘. Teda dodržiavala sa. Zelenskyj – ani jeho fiktívny ukrajinský prezident Vasilij Holoborodko z roku 2015 – dobré mravy ani ľudskú slušnosť nikdy nemal, no v posledných týždňoch paniku už ani nemaskuje. Vie, že deň, keď mu história vystaví účet, je už za rohom. A predkladať mu ho nebude vojnový protivník. Najskôr západní veritelia, po nich samotní Ukrajinci. Bude to väčšina z tých, ktorí doma ruskú agresiu prežili, vrátane 6,3 milióna Ukrajincov, ktorí sa už spoza hraníc vrátili. Účtovať bude chcieť možno i každý z tých 6,7 milióna, čo pred hrôzami vojny ušli a naďalej si užívajú výhody azylantov. K Zelenského junte sa však bude chcieť vyjadriť isto i mnoho z tých 2,5 milióna Ukrajincov, ktorí emigrovali pred skorumpovaným a sfanatizovaným ,pomajdanovským‘ režimom. V radoch jeho hlasných kritikov budú i státisíce mladých mužov, čo dezertovali. Lebo za „zeleného Zelenského“ s jeho hodnotami (domácou i zahraničnou politikou) sa nechceli dať v zelenej uniforme zabiť.
Zahojené i večne krvácajúce rany
Isté je, že na rokovanie „medzi štyrmi očami“ so Zelenským asi nikdy nezabudne štvornásobný slovenský premiér Robert Fico. Verejne to pred novinármi po rokovaní Európskej rady aj priznal. Nielen preto, že sa s ukrajinským prezidentom nezhodol na piatich zásadných témach… Lebo nečakal, že dôverné vyjadrenia, ktoré odzneli za zatvorenými dverami, sa dostanú na verejnosť. Hysterický ukrajinský prezident (napumpovaný aj ,infúziou‘ slovenských progresívnych vojnových štváčov), totiž na tlačovej besede povedal: „Keď slovenský premiér hovorí, že Slovensko prichádza o peniaze a zisky, tak ja hovorím, že my strácame ľudské životy. Strácame oveľa viac ako Slovensko,“ uviedol Zelenskyj. Dodal, že „Rusko vo vojne obsadilo ukrajinské jadrové elektrárne, a jeho krajina preto nemá dosť vlastnej elektriny. Musí ju preto tiež nakupovať a stráca aj v tejto oblasti“. Slovenský premiér hájil záujmy Slovenska. No od 46-ročného pôvodného komika dostal (vlastným hodeným bumerangom – politiky štyroch svetových strán) rovno po chrbte…
Už je viac než doráňaný – najskôr tri strely do brucha od progresívca Juraja Cintulu, ktorý ešte stále nebol odsúdený a za atentát potrestaný. Vie sa vraj, kto si ho najal, no ako takmer vo všetkých politických zločinoch, dokazovanie bude zrejme zmarené…
Zelenskyj sa diplomaticky exkomunikoval
A budem sa úprimne čudovať každému z politikov, ak si s ním niekedy sadnú v salóne len s tlmočníkmi. Ticho neostal potom už ani šéf slovenského kabinetu Fico, ktorý vojnu medzi slovanskými národmi nevyvolal. Najskôr diplomaticky a uhladene pripomenul, že „vláda SR od prvých dní vojny označila vpád ruských vojsk za porušenie medzinárodného práva, pomáha Ukrajine humanitárnymi dodávkami, predáva potrebnú elektrinu, vypravila prvý vlak do Kyjeva, ale neverí vo vojenské riešenie konfliktu a odmieta darovať zbrane.“ Premiér vysvetlil, že nie všetkým sa páčila jeho otázka o mierových iniciatívach a slová o tom, že EÚ by sa mala viac spoliehať aj na tie čínske a brazílske, pričom spomenul aj vytvorenie skupiny priateľov mieru v rámci OSN. Tvrdí, že reakcie na to boli: „kto je priateľom mieru, je priateľom agresora!“ No a potom sme sa od Roberta Fica dozvedeli tiež utajované informácie: „Zelenskyj popiera akékoľvek prímerie, čo je vlastne tiež postoj viacerých štátov EÚ.“ Mňa ale najviac zaujali tieto slová slovenského štátnika, týkajúce sa absurdnej snahy vstupu Ukrajiny do NATO. „Zelenskyj sľúbil uvoľniť 500 miliónov eur zo zmrazených ruských aktív, ak Slovensko svoj postoj zmení. ,Nikdy,‘ odkázal mu Fico aj cez novinárov.“ (HNonline.sk, 19.12.2024). Napriek tomu nikto ukrajinského prezidenta nestíha za korupciu! Bývalý mainstream (ani na Slovensku) si ho netrúfne označiť za autoritárskeho vládcu či za diktátora… Hoci sa dobre vie, ako zlikvidoval opozíciu, ako umlčal médiá a ako účelovo zrušil voľby.
Takže, čo bude nasledovať?
Slovenská väčšina zatiaľ alibisticky (zbabelo?) mlčí, odmietajúc praktiky progresívnych ,protestantov‘, pripravených vyrojiť sa do ulíc proti ministerke Martine Šimkovičovej a vedúcemu služobného úradu JUDr. Lukášovi Machalovi, proti snahe Rady FPU nastoliť poriadok v čerpaní podpory pre všetkých umelcov (nielen skupiniek privilegovaných a tých, čo roky podporovali dúhovú mafiu) alebo proti veľvyslancovi Ruskej federácie pri oslavách oslobodenia Rimavskej Soboty. Aj tam bolo vidieť, že politickej nenávisti neubúda. Opozícia vie, že inú možnosť nemá. Mechanizmus zvolávania protestov má zvládnutý, predplatený, zahraničím posvätený. No ak si parlamentná a vládna koalícia myslí, že oplýva viacerými alternatívami – žije v osudnom sebaklame. Nespokojnosť a pochybnosti narastajú denne aj medzi jej voličmi (donedávna i sympatizantmi). Pri takomto arogantnom a nepriateľskom postoji hlavy susedného štátu, aký prejavil v Bruseli Volodymyr Zelenskyj, sa dá právom očakávať výrazná zmena voči Ukrajine. Nie voči jej nevinným občanom. Celkom isto by ho však mali pocítiť vrcholní kyjevskí politici, parazitujúci z globálneho konfliktu medzi Východom a Západom. A všetci tí, ktorí dobrotu, pohostinnosť a štedrý štátny sociálny systém vypočítavo zneužívali. Youtuber Ing. Juraj Štubniak sa za voličov koalície pýta premiéra, ako to, že vládna koalícia nedokázala za 14 mesiacov v mediálnej oblasti zmeniť nič podstatného. Situáciu v koalícii označil za „Defekt vládneho autobusu.“ Spolu s ním sa zneistení občania (konsolidačnými opatreniami) oprávnene pýtajú: „Kde sú a kedy dostane Slovensko tie sľubované milióny od Európskej komisie – za bezplatné ubytovanie, stravovanie a cestovanie vlakmi aj autobusmi pre ukrajinských utečencov? Došli tie peniaze z Bruselu? Ak nie, prečo? Ak áno, kde sú a na čo ste ich minuli? Kde sú peniaze za darované MIG-y, S 300 a celú armádnu techniku spolu so zásobami munície? Prečo syn zakladateľa strany SMER – Jaroslav Naď – nestojí ešte pred súdom? Prečo Igor Matovič nesedí za rozkrádanie a nehospodárne rozhodnutia počas covidovej pandémie?“
Pohľad komentátorov?
Politický analytik Eduard Chmelár v súvislosti s vulgarizmami Roberta Fica upozorňuje na systematickú snahu opozície a médií vytvárať falošné kauzy okolo premiéra Fica. „Hoci premiér má vzhľadom na pracovné vypätie a osobnú traumu nárok na únavu, jeho expresívne reakcie len odpútavajú pozornosť od skutočných problémov.“ Chmelár pripomína, že Ficova najväčšia politická sila vždy spočívala v prirodzenom prejave, nie vo vulgarizmoch. „Potrebujeme premiéra, ktorý sa vie ovládať.“
Muž v čiernom – Zoroslav Kollár – v množstve svojich pozdravov slovenským politikom k dianiu u nás cez videá dodáva: „Vyzývam súčasnú vládu. Zaslúžte si to. Zaslúžte si to, že ste od ľudí dostali ďalšiu šancu, lebo ak sa nevysporiadate s obdobím rokov 2020 až 2023, nepotrestáte ľudí, ktorí tu aktívne, alebo pasívne spôsobili obrovskú ekonomickú, právnu a morálnu katastrofu a s ich kolaborantmi a podporovateľmi, tak ľudia vám už ďalšiu šancu nedajú a zlo sa vráti!“
,Najstarší‘ slovenský politický komentátor Michal Zöldy: „Tá šestnásťročná sústredená kampaň, fakticky otvorená likvidačná vojna proti Smeru a Ficovi, sa dramaticky zvrhla a nabrala obrátky totálnej politickej a mediálnej vojny s cieľom akýmikoľvek prostriedkami definitívne odstrániť ,nevyhovujúceho‘ predsedu Smeru z cesty. Zvyšok špinavej roboty mal potom urobiť obávaný demagogický ,likvidátor‘ Matovič a jeho úderky v ÚŠP, NAKA a v médiách, za potlesku zahraničia. Áno, za potlesku zahraničia, inak sa tá zarážajúca hluchota a slepota Bruselu a Washingtonu nazvať nedá. Keď potom prišiel na scénu pištoľník Cintula, mal to byť definitívny epilóg. Našťastie nebol. Príbeh pokračuje ďalej. Vlani chvalabohu zatiahli vo voľbách ručnú brzdu v hodine dvanástej voliči. A tak sme dnes tam, kde s celým týmto ,autobusom‘ momentálne sme – keď musíme krvopotne konsolidovať ozrutný bordel, čo sa tu napáchal a nakopil za necelé štyri roky, aby sme sa mohli vôbec pohnúť z miesta.“
Čoraz masívnejšie počuť volanie, aby sa vláda spamätala a riešila problémy, ešte kým je čas. Lebo ak premešká pravý okamih a padne, nikoho nebudú zaujímať detaily koaličnej zmluvy, Huliakov kotrmelec cez barový pult v Očovej, Dankom nabúraný semafor či Migaľovo poskakovanie na drevenej tyči s konskou hlavou… Národ povie: „Pos… to Fico!“
Idú Vianoce, novoročné sviatky a prázdniny, väčšinu obyvateľstva s úľavou vymení politiku za rozprávky, sladkosti a prechádzky v prírode. Koalícia má zopár dní k nadýchnutiu sa s chladnou hlavou. Lebo inak by štvrtá vláda Smeru – s Hlasom a so SNS – mohla až príliš nápadne pripomínať ,jeden deň podenky‘ (neuveriteľný príbeh tvora, ktorý od východu slnka do zrodenia ďalšieho dňa stihne sa vyliahnuť, naučiť sa lietať, spáriť sa i zabezpečiť si potomstvo a ešte aj užitočne zahynúť). „Najlepšie na budúcnosti je, že prichádza jeden deň po druhom.“ – povedal by Abraham Lincoln.
